Denník N

Problém tzv. otvorených vzťahov

Problém tzv. otvorených vzťahov

Keď sa študentom snažím vysvetliť podstatu pôvodom gréckeho pojmu “oxymoron”, teda spojenia slov navzájom protirečiacich si vo svojom konotatívnom význame, zväčša sa opriem o príklady, akými sú “svätá vojna”, “veľavravné mlčanie”, či tzv. “otvorený vzťah”. Posledný spomedzi trojice menovaných sa v súčasnosti dožíva neblahej popularity. Aj napriek faktu, že pred pár rokmi o ňom ešte nikto nechyroval, je dnes frekventovaným a stále častejšie skloňovaným slovným spojením, resp. novodobým fenoménom. Síce som sa s ním našťastie nestretol osobne, no sprostredkované skúsenosti ma primäli zamyslieť sa nad ním. Nasledovným článkom prezentujem subjektívny pohľad na vec, bez akejkoľvek ambície vynášania súdov.

Súčasná odborná literatúra ponúka už medzičasom plne etablovanú a pomerne pestrú paletu definícií otvoreného vzťahu, internet zachádza ďalej a operuje s odporúčaniami, radami, ba dokonca zásadami, ako ho viesť. Odhliadnuc od ich komplexnosti možno pomerne jednoducho a rýchlo zadefinovať spoločné menovatele, ktoré spočívajú vo výraznej dominancii individualizmu, v neviazanom prežívaní a silnom akcentovaní sexuality. Zástancovia otvoreného vzťahu nezriedka argumentujú schopnosťou, resp. nutnosťou separácie citovej a sexuálnej stránky vzťahu, či monogamiou – ako neatraktívnym prežitkom dôb minulých. Partnerov, žijúcich v takomto vzťahu, síce údajne spája jeho citová rovina, svoju sexualitu však neobmedzujú len na jej recipročné prežívanie. Inými slovami – síce sa zrejme majú radi, no popri partnerovi zdieľajú posteľ krížom krážom a vzájomne si to akceptujú. Pretavené do každodennej reality si partneri večer ľahnú a zaspávajú s vedomím, že človek po ich boku mohol mať v priebehu dňa viac sexuálnych partnerov ako šálok kávy, či dokonca, v extrémnejších prípadoch, cítia neznámu vôňu z posteľnej bielizne. Predstava pre mnohých, vrátane mňa, absolútne neakceptovateľná, vychádzajúc však z dobre známeho – sto ľudí, sto chutí – môže zrejme tento otvorený koncept fungovať v prípade, ak ho chcú a vzájomne sa na ňom dohodnú partneri s jasne vymedzeným súborom pravidiel.

Spomínané atribúty stoja vo výraznej opozícii k monogamnému – “zatvorenému” vzťahu, ktorý bol dlhodobo jedinou prípustnou, dnes ešte stále silne dominujúcou formou partnerského spolužitia (najmä) západného sveta, kedy partneri vytvorili zväzok, v rámci ktorého zdieľali emočnú a aj sexuálnu stránku vzťahu a v ideálnom prípade zakladali rodiny. Pri zoficiálnení daného zväzku bol vyslovený dobre známy sľub vzájomnej lásky a vernosti – bez ohľadu na šťastie/nešťatie, zdravie/chorobu, bohatstvo/chudobu. Odhliadnuc od miery “otvorenosti”, resp. “uzatvorenosti” vzťahu – do neho partneri vstupujú s istými očakávaniami. Inak tomu nebolo ani v prípade mojich dvoch blízkych kamarátov, Katky a Jakuba, ktorí si, nezávisle od seba, vo svojich vzťahoch prešli až prekvapivo podobným vývojom. Našli si nápadníkov, preskočila pomyselná iskra, spoločné trávenie času naberalo na intenzite a začali sa postupne kreovať vzťahy. V oboch prípadoch došlo po pomerne krátkej dobe, len niekoľkých mesiacov, k rozhovoru o sexualite, iniciovaným druhou stranou – kedy im ich čerství partneri, aj napriek súhre vo všetkých oblastiach, oznámili zámer otvorenia ich vzťahov. Monogamne založenému človeku, nachádzajúcemu sa v krásnych fázach začiatku vzťahu, daná informácia do značnej miery rozhodí vnútorný svet. Mohol by som o tom napísať obsiahlu knihu, nie len sumarizujúci blogový článok, nakoľko sa vo svojom trápení obrátili aj na mňa. Napriek dobre mieneným radám okolia, ktoré sa ľahšie rozdávajú – než prijímajú, sa vzhľadom na značnú mieru citovej zainteresovanosti, rozhodli ostať vo vzťahu a “skúsiť to”. Motivovaní najmä nádejou, že sa im v konečnom dôsledku predsa len nejak podarí zmeniť partnerov zámer, s nevôľou akceptovali ich otvorený prístup k vzťahu sprevádzaný zvyšujúcou sa frekvenciou meškania z práce, zvoniaceho telefónu, sprchovania sa, nečakaných odchodov za kamarátmi a podobne. Netrvalo vôbec dlho, kým počiatočnú snahu o takpovediac nútenú akceptáciu voľného vzťahu vystriedali bolesť a sklamanie, ktorým predchádzal o to rýchlejší kolaps sexuality. Predstava akejkoľvek intimity s partnerom, ktorý ju otvorenie zdieľa s radou iných ľudí, bola jednoducho neakceptovateľná. Rozum síce v neľahkom zápase so srdcom zvíťazil, zanechal za sebou značnú spúšť – na tele aj na duši. Z nechcenej pohlavnej choroby, našťastie tej liečiteľnej, sa dá dnes už pomerne rýchlo dostať, čo sa však nedá povedať o jazvách na duši, s tými má lekár čas najviac práce.

K čomu viedli, resp. neviedli otvorené vzťahy v prípade mojich kamarátov, je zrejmé. Láska a vzťah, teda aspoň tie monogamné, so sebou prinášajú množstvo práce. Svoje by o tom vedel povedať každý pár, ktorý si už prešiel pár skúškami. Bez ohľadu na to, či sa niekto svoje životné naplnenie snaží nájsť v cestovaní, kariére, či láske, koncept voľného vzťahu nedisponuje ani zďaleka dostatočným potenciálom urobiť človeka šťastným. Zrejme neexistuje voľno-vzťahový pár, ktorý by sediac na lavičke s vekom ostrieľanou láskou, vďačne pozoroval svoje hrajúce sa vnúčatá. Romantická a sprofanovaná myšlienka? Možno. Odhliadnuc od značnej dávky abstrakcie, komplexnosti a najmä subjektívneho výkladu a prežívania pojmov, akými sú láska, partnerstvo a vzťah, ako aj od rozmanitosti ľudí – ako takých -, sú nám vlastné isté danosti a to nie len po fyzickej stránke. Pri porezaní krváca koža, pri sklamaní a zrade zas srdce. Tak, ako je pre človeka prirodzený nočný spánok, tak mu je prirodzená aj monogamia. Zákony prísne regulujú nočnú prácu, ba dokonca chránia človeku prirodzený nočný kľud, avšak na jemu prirodzenú monogamiu akosi zabúdajú…

Teraz najčítanejšie