Denník N

6:0 pre fínsku políciu

Aký je rozdiel medzi slovenskou a fínskou políciou? Enormný. Preto sa, na rozdiel od tej slovenskej, teší polícia vo Fínsku veľkej dôveryhodnosti. Korupcia je absolútne výnimočná a správanie policajtov a policajtiek priateľské a profesionálne.

zdroj obrázku: https://www.flickr.com/photos/edsel/3437341761

Osobne mám takmer nulové skúsenosti so slovenskou políciou. Napriek tomu je niekde vo mne zakódovaný pocit, že má auru podplatnosti a falošnej autority, vymáhanej často hrubou silou. Je jednoducho všeobecne akceptované, že je lepšie sa s ňou nezapliesť. Tohto hesla sa chtiac – nechtiac držím celý život.

V zime 2019 som však zažila kontakt s fínskou políciou hneď dvakrát. Vďaka tejto pozitívnej skúsenosti som zmenila svoje nazeranie na to, ako sa môže policajt správať a ako má pôsobiť smerom k verejnosti. Predtým, než sa podelím o svoj zážitok, dovolím si spomenúť niekoľko, nie úplne neznámych čísel.

Podľa posledných známych výsledkov výskumu verejnej mienky Európskej komisie je dlhodobo fínska polícia vnímaná ako dôveryhodná inštitúcia. Dáta z novembra 2018 hovoria, že vo Fínsku polícii dôveruje 90,17% obyvateľov a obyvateliek, proti 45,21% na Slovensku. V r. 2017 boli výdavky fínskej vlády na chod políce vo výške 0,5% hrubého domáceho produktu oproti necelému 1% na Slovensku. Zaujímavé je aj porovnanie naších krajín z pohľadu celkového počtu policajtov a policajtiek na 100 000 obyvateľov. Obe krajiny majú približne 5,5 milióna obyvateľov a obyvateliek. Pri tomto počte obyvateľov má Slovensko približne 22 550 príslušníkov a príslušníčok polície (410 na 100 000 obyvateľov). Fínsko disponuje počtom niečo málo cez 7 500 policajtov a policajtiek (137 na 100 000 obyvateľov), čo je najmenej v celej Európskej únii. Dokonca je to hlboko pod jej priemerom (324 na 100 000 obyvateľov).

Ešte raz to zhrniem – o dve tretiny menší počet príslušníkov policajného zboru, polovičné výdavky v prepočte k HDP krajiny, ale dvojnásobná dôvera verejnosti. Už len po tejto sumarizácii je to 3:0 v prospech Fínska. Pozrime sa však na niečo, čo je ľudsky oveľa výpovednejšie – priama skúsenosť.

Spoluorganizovala som verejné zhromaždenie pred Slovenskou ambasádou v Helsinkách a v zmysle zákona som vypracovala ohlásenie na políciu, na ktorom boli uvedené moje kontaktné údaje.  Napriek tomu ma trochu šokovalo, keď mi deň pred zhromaždením zazvonil telefón a ozval sa mi mužský hlas: „Ahoj, tu je Jaani z Helsinskej polície. Rád by som sa porozprával o zajtrajšej udalosti, ktorú organizuješ.“

Už ma nezaskočí neformálnosť Fínov a Fínok: bežným štandardom naprieč generáciami a pozíciami je oslovovanie sa krstným menom a tykanie. Keď sa mi však takto predstavil policajt, cítila som sa trochu zvláštne. Priateľskosť nášho telefonátu mi pripadala absurdná.

Jaani si chcel len overiť, či sa zhromaždenie naozaj uskutoční, o aké zhromaždenie presne ide a koľko očakávame ľudí. Podal mi pokojným a priateľským tónom informácie tom, že nesmieme používať mikrofóny ani reproduktory a nesmieme nahlas púšťať hudbu. Veľmi ho potešilo, keď som mu oznámila, že sme veľvyslanectvo o akcii informovali a máme ich povolenie zdržiavať sa v blízkosti budovy, ako i vylepiť na budovu plagáty. Policajt ocenil náš férový postup. Jaani mi ďalej oznámil, že na mieste bude motorizovaná hliadka, ak by sa predsa len vyskytli nejaké problémy. K záveru nášho telefonátu mi poprial, aby sa nám akcia vydarila a aby sme nemali príliš veľkú zimu. Rozhovor ukončil: „Ďakujem za tvoj čas a vážim si vašu občiansku angažovanosť.“ Nie, nie je to vymyslené. A áno, je to 4:0 pre fínsku políciu. Pocit strachu, ktorý mi akosi podvedome nabehol, keď som počula slovo polícia v telefóne, zrazu nahradil pocit dôvery a spokojnosť s dobre vykonanou prácou.

Druhý zážitok bol pracovný. Kvôli úlohe, ktorú som mala v práci na starosti, som si dohodla stretnutie s policajtom z odboru organizovaného zločinu. Okrem toho, že sme sa opäť rozprávali vo výbornej angličtine, som bola unesená akým spôsobom tento človek rozmýšľal a koľko vlastnej iniciatívy vložil do práce, ktorá aj mňa zaujímala. Žiadna represia, ale prevencia. Pracovným nástrojom je dialóg a snaha o porozumenie. Tento policajt pri kontrolách spolu so svojími kontaktnými údajmi rozdával vizitky mimovládnej organizácie, pre ktorú som v tej dobe pracovala. A to z vlastnej iniciatívy. Nejdem teraz rozoberať, že to má pre danú organizáciu aj svoje nevýhody, skôr oceňujem proaktívny prístup a snahu pomôcť zraniteľnej skupine žien v ťažkej situácii.

Tento človek pracoval s migrantkami a informoval ma, že sa veľmi zriedkavo obracajú na políciu so žiadosťou o pomoc. Až mi bolo trápne, keď som mu vysvetľovala, že dôvera v políciu je v mnohých krajinách nízka. Preto pôsobí podozrivo, ak sa policajt správa prívetivo, námocne a ak zdôrazňuje, že je tu preto, aby riešil problémové situácie.  Bol to stret dvoch rôznych svetov, ktoré si asi nebudú nikdy úplne dôverovať a rozumieť. Každopádne, z môjho pohľadu občianky, ženy, cudzinky a sociálnej pracovníčky to je 5:0 pre Fínsko.

Po týchto zážitkoch som si uvedomila, že polícia je vo Fínsku neviditeľná v tom najlepšom zmysle slova. Nedemonštruje svoju silu, nerobí zbytočné úkony. Necháva nás žiť v bezpečí a pokým to nie je nutné, nezasahuje.

Snažila som však pátrať ďalej po tom, prečo je vo Fínsku polícia vnímaná ako dôveryhodná a profesionálna inštitúcia.  Zaujímavé idey som našla v rozhovore s Juha Kääriäinen, ktorý je výskumníkom Helsinskej univerzity.

Ten uvádza, že fínska polícia je jednou z najlepšie trénovaných policajných služieb na svete. Policajti a policajtky vo Fínsku absolvujú trojročné vysokoškolské štúdium a ročnú stáž na niektorom policajnom oddelení ešte pred nástupom do aktívnej služby. Majú slušné platové ohodnotenie, čo samo o sebe znižuje náchylnosť k braniu úplatkov a nevhodnému správaniu.

Ďalším dôvodom je fakt, že Fínsko je jednou z najbezpečnejších krajín sveta. Kääriäinen konštatuje: „Žijeme v rovnoprávnej spoločnosti, ktorá sa zameriava na prevenciu kriminality a je tu len niekoľko konfliktov. Inými slovami, polícia môže byť vďačná nielen za dôveru, ktorá jej je vyjadrovaná, ale aj za prostredie, v ktorom denne pôsobí.“ Pocit bezpečia je teda priamo úmerný dôvere, ktorá je polícii vyslovovaná.

V neposlednom rade hovorí aj to, čo popisujem vyššie v texte i ja. Občan nemá prečo bežne prichádzať do kontaktu s políciou. Výnimkou sú malé priestupky ako pokuty pre vodičov a vodičky, alebo špeciálne žiadosti (napr. vodičský preukaz a pod.).

Zaujalo ma aj jeho odôvodnenie, že dôvera v políciu rastie s dosiahnutým vzdelaním a stabilným príjmom. Naopak, je pomerne nízka medzi ľuďmi s rozdielnym etnickým pôvodom. Aj toto je informácia, ktorou sa Fínsko začína zaoberať. Bývalý minister vnútra, Kai Mykkänen povedal: „Posilňovanie dôvery medzi políciou a všetkými skupinami obyvateľstva si vyžaduje úsilie zo strany polície, vrátane náboru študentov a študentiek. Prilákanie mladých ľudí s prisťahovaleckým pozadím na policajné štúdium posilní dôveru a interakciu medzi políciou a menšinami.“

V dobe, kedy na Slovensku riešime koľko policajtov nezákonne lustrovalo občanov a občianky Slovenska a posúvalo informácie z vyšetrovania „naším ľuďom“, sa vo Fínsku rieši to, ako skvalitniť vzťah polície s minoritami. Priepastný rozdiel a konečných 6:0 pre Fínsko.

 

Teraz najčítanejšie

Ľubica Vyšná

Som rozpoltená medzi dve krajiny. Jedna už nie je úplne mojím domov a tá druhá sa ním ešte úplne nestala. Aj o tom budú moje príspevky. O živote vo Fínsku, aj o živote na Slovensku. A aj o kadečom inom. Dozrel opäť čas rozpísať sa. Vitajte!