Denník N

Keď publikum neprišlo, tak si ho namaľovali. Príbeh najbizarnejšieho operného domu na svete

Veľkolepé sály, pútavá fasáda, červené koberce a poloha v centre niektorého kultúrno-spoločensky významného mesta. V zásade takýto obraz si väčšina z nás vybaví pri slovnom spojení „operný dom“. Novinári sa zvyknú v článkoch venovať tým naprestížnejším z nich, ohurujúcich speváckymi hviezdami, dramaturgiou a vysokou návštevnosťou. Málokedy sa však píše o tých, ktoré stoja na neobývanom mieste, nemajú takmer žiadne stále publikum a napriek tomu dokážu fungovať celé desiatky rokov.

Jeden taký sa nachádza na Death Valley Junction v Kalifornii, uprostred opustenej križovatky. Jeho príbeh a absolútne unikátna lokácia však z tejto budovy robia jednu z najpozoruhodnejších divadelných scén vôbec. Režisér David Lynch toto nehostinné miesto dokonca využil ako filmovú kulisu vo svojom filme Lost Highway, kde táto stavba znázorňovala Lost Higway hotel.

Death Valley Junction je v podstate opustená osada na nevadsko-kalifornských hraniciach. Leží v strede púšte, len niekoľko kilometrov od nehostinnej Death Valley, ktorá si najvyššou nameranou teplotou 56,7 stupňa stále drží titul najteplejšieho miesta na Zemi.

Snímka púšte z Google maps. Červená značka ukazuje, kde stojí Amargosa Opera House

Uprostred ničoho – cesta neďaleko od operného domu

Budova hotela z roku 1923, ktorej súčasťou je aj Amargosa Opera House je veľmi jednoduchá, nabielo natretá prízemná stavba, ktorá svojou polohou „uprostred ničoho“ najmä dnes vzbudzuje zvláštne dojmy.

Terajšia divadelná sála bola pritom spoločenskou miestnosťou určenou napríklad na premietanie filmov. V 60-tych rokoch, keď odoznel boom banských aktivít v tejto oblasti, hotel fungoval a práve jeho spoločenská sála bola jedinou nevyužitou súčasťou komplexu. Na jar 1967 však do Death Valley prichádza svojrázna newyorská umelkyňa Marta Becket – a presne vtedy sa začína písať história tejto špecifickej divadelnej scény.

Marta Becket (✴︎1924, New York, – ✝︎ 2017, Death Valley Junction) bola známa hlavne ako baletka, presadzovala sa však aj ako herečka, speváčka či choreografka. V mladosti v New Yorku pôsobila na viacerých scénach, vrátane tých na Broadwayi: predstavila sa napríklad v muzikáli Leonarda Bernsteina Wonderful Town, ktorý v roku 1953 vyhral Tony Award za najlepší muzikál. Podľa vlastných slov však vždy túžila po vlastnej scéne, vlastných produkciách a vlastnom publiku, začala tak so svojimi vystúpeniami podnikať cesty.

V roku 1967 cestovala po USA so svojím manželom a určitý čas trávili aj v Death Valley. Kvôli problémom s autom bola dvojica nútená vyhľadať servis a najbližšia alternatíva pritom bola práve Death Valley Junction. Čakajúc na opravu auta sa Marta Becket prechádzala po usadlosti a údajne cez škáru v stene uvidela vtedajšiu zanedbanú spoločenskú sálu, stojacu na samom okraji skromného hotelového komplexu. Vyjadrenia samotnej Becket o pocitoch, ktoré sa jej v ten moment zmocnili, sú naozaj veľmi emotívne: okamžite vraj vedela, že toto miesto musí byť jej a hneď na druhý deň si ho od mesta prenajala.

Keď tento príbeh počúvate v neznesiteľnej púštnej horúčave (v čase mojej návštevy v strede júla to bolo 110°F, teda takmer 44°C), uprostred dedinky, ktorá má dnes údajne dvoch stálych obyvateľov, zdá sa vám absolútne neuveriteľný. Lenže puto, ktoré si Marta Becket k tomuto miestu a svojmu divadlu vytvorila, muselo byť naozaj veľmi silné. Vystupovala tu nepretržite v rokoch 1968 až 2012 a v Death Valley Junction ostala žiť až do svojej smrti v roku 2017.

Vytvoriť umeleckú scénu v tejto lokalite navyše nebolo med lízať. Prvá výzva, ktorej umelkyňa čelila, bola samotná rekonštrukcia sály. Z nepoužívanej budovy vytvorila miesto, ktoré má dnes všetky parametre divadelného priestoru: pódium s oponou, svetlá, niekoľko radov sedadiel. Divoká príroda tejto oblasti pritom jej prácu viackrát ohrozila: predovšetkým spomínala na tri prívalové povodne.

Neodmysliteľnou súčasťou sály sú aj nástenné maľby, tiahnuce sa po obvode celej miestnosti, ktorých autorkou je sama Becket. Kvôli horúčave ich vraj tvorila tak, že si vždy namočila celé šaty a maľovala, pokiaľ celkom nevyschli. Na maľbách je pritom znázornené divadelné publikum, štýlovo zasadené do španielskej renesancie.

Marta Becket v 1969 roku na titulke LIFE Magazine maľuje interiéry v Amargosa Opera House. Foto: Vernon Merritt for Life Magazine. 

À propos, publikum. Prvé predstavenie sa v Amargosa Opera House konalo 10. februára 1968, pred menej než dvadsiatimi divákmi. Výnimkou neboli ani prípady, kedy na predstavenie neprišiel nik. Vystupujúca však chcela stále full house – a tak sa vynašla maľbami. Pri stálej prítomnosti publika (po článku v National Geographic v roku 1970 nielen toho namaľovaného) potom Becket celé roky vystupovala vždy trikrát do týždňa, pravidelne v pondelok, piatok a sobotu. V neskorších rokoch išlo spravidla o rečnícke vystúpenia, ktoré uvádzala ako The Sitting Down Shows. Jej život bol inšpiráciou pre niekoľko kníh a úspešný dokument Amargosa režiséra Todda Robinsona.

Foto: Lucia Maloveská

V súčasnosti je Amargosa Opera House miestom rôznych (aj operných) koncertov: samozrejme vždy až na jeseň, v lete sú vystúpenia v neklimatizovanej sále nemysliteľné. Hotel je dodnes funkčný a zabezpečuje aj prehliadky opery, vďaka čomu sa za pár dolárov do jej vnútra dostanete aj mimo sezóny.

O odkaz Marty Becket sa tu naozaj starajú, všade visia jej fotografie či predmety, ktoré jej patrili. Mladá sprievodkyňa-recepčná, ktorá nás s operou zoznámila, sa už s Martou, ako o nej zo zásady hovorila, nestretla: jej príbeh však rozprávala s maximálnou fascináciou a pochopením pre to, že si zvolila takúto životnú cestu.

Amargosa Opera House tak ostáva stále živým miestom, ktoré si svojou históriou a veľmi neobvyklou atmosférou podmaňuje každého, kto ho navštívi.

Lucia Maloveská

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu