Denník N

Dievčina s depresiou a úzkosťami: „Už od ôsmich rokov som premýšľala nad samovraždou.“

Edward Honaker, https://www.boredpanda.com
Edward Honaker, https://www.boredpanda.com

Len polhodinu sme nastavovali zvuk, aby sme sa dobre počuli. Napriek počiatočným technickým ťažkostiam to stálo za to. Je kreatívna, má spisovateľský talent. Napriek tomu bojuje so psychickými problémami. Vo svojom blogu ich nazýva aj rakovinou duše.

S akými psychickými poruchami máš skúsenosť?

Mám problémy s úzkosťami a depresiou, panickými atakmi a nespavosťou. V minulosti som trpela aj bulímiou.

Vedela by si objasniť ako sa to celé začalo?

Už ako malé dieťa som nebola v poriadku. Keď som dovŕšila osem rokov, nastal výrazný zlom. Pociťovala som neustálu úzkosť, nedokázala som spať. Moja detská lekárka mi predpísala homeopatiká. Z časti tomu rozumiem, boli 90. roky a na lieky na psychiku sa nahliadalo inak. Chápem, že ľudia homeopatikám neveria. Na druhej strane, čo dáš osemročnému dieťaťu, ktoré nespí?

Poďme po poriadku. Vedela by si priblížiť, prečo sa tvoje stavy zhoršili práve v tomto veku?

Mala som strach z chodenia do školy. Mávali sme hodiny s učiteľkou, ktorá bola veľmi nepríjemná a ja som si jej správanie vzťahovala na seba. Ako osemročná som s touto učiteľkou mala konflikt. Nakoniec sa to vyriešilo a jej správanie sa zmenilo. Spolužiaci boli spokojnejší. Ja som sa však v jej prítomnosti nevedela ukľudniť. Tieto stavy sa postupom času len zhoršovali. Lieky som nebrala a v desiatich rokoch som sa začala sebapoškodzovať. V tomto veku som zároveň dostala menštruáciu. Bola som prehnane vyzretá, v kolektíve som sa preto necítila komfortne. Vyústilo to do samovražedných myšlienok.

Vedela by si širšej verejnosti vysvetliť, čo si majú predstaviť pod pojmom sebapoškodzovanie?

V mojom prípade sa jednalo o rezanie, aj keď viem, že spôsobov ako si ublížiť je nespočetné množstvo. Jedného dňa som úplnou náhodou prišla na to, že keď sa porežem, cítim sa lepšie. Rezala som sa povrchovo. Veľmi viditeľné to nebolo, keďže nikto sa ma na rany neopýtal. Je ale pravda, že jazvy mám doteraz.

Prepáč, viem, že sa jedná o citlivú tému ale predsa – príde mi neuveriteľné, že také malé dievča sa reže a nik si to nevšimne.

Myslím, že v tom čase to nikoho nenapadlo. Informovanosť ohľadom duševného zdravia bola nulová, ani ja som o psychike dlho nič nevedela. Písal sa rok 1998, ľudia riešili iné veci. O sebapoškodzovaní sa nehovorilo vôbec.

Myslíš si, že tieto tvoje psychické ťažkosti môžu mať súvislosť s rodinou, z ktorej pochádzaš?

To je na tom celom najzvláštnejšie. V mojej rodine sa nič tragické neudialo, ja mám navyše dobré sociálne aj rodinné zázemie. Dodnes sa preto cítim vinná za brutálne myšlienky, ktoré ma sprevádzajú už od detstva. Moji spolužiaci, ktorí boli psychicky chorí sa flákali, nechodili do školy, nemali dobré zázemie. Ja som bola poslušná, neboli so mnou žiadne problémy. Na druhej strane, cítila som sa prehliadaná. V škole sa zameriavali na problémových žiakov. Na nás, ktorí sme mali nejaký potenciál nezvýšil čas. Ja som od detstva maľovala, bola som veľmi kreatívna.

Edward Honaker, https://www.boredpanda.com

Ako to pokračovalo na strednej škole?

Na strednej škole sa už duševné zdravie riešilo, no podľa môjho názoru, absolútne bezvýsledne. Pamätám si, že sme vypĺňali dotazníky výskytu depresie u mladých. Skupina ľudí nám rozdala anonymné dotazníky, vyplnili sme ich, onedlho prišlo vyhodnotenie. Mala som najhoršie skóre z celej triedy. Toto testovanie však nemalo žiaden záver. Napriek tomu, že som sa veľakrát chcela zabiť, neurobila som to. Poznám ale ľudí, ktorí v tomto veku samovraždu úspešne vykonali. Myslím si, že to malo byť podchytené efektívnejšie. Zamedzilo by sa zbytočným úmrtiam.

Na strednej škole si sa teda, ak tomu správne rozumiem, mala ešte horšie…

Áno. Moje stavy sa zhoršovali, v štrnástich rokoch som dostala bulímiu. Pri jedení som nemala mieru a následne som všetko vyvracala. Noci som prebdela za prítomnosti žalúdočných kŕčov. V týchto momentoch som si želala smrť.

Postupom času sa môj stav stále zhoršoval, mala som intenzívne samovražedné a sebadeštruktívne myšlienky. Po niekoľkých mesiacoch som skončila u detskej doktorky. Robili mi vyšetrenia, mali podozrenie na psychosomatické ťažkosti. Nakoniec som navštívila detského psychiatra.

Aká bola tvoja skúsenosť u psychiatra? Pomohlo ti to?

Návšteva prebehla v poriadku, predpísal mi, ak si správne pamätám, Zoloft a ja som lieky nebrala. Je pravda, že som sa mala veľmi zle a chcela som umrieť. Ale predsa len… Predpísať štrnásťročnému dievčaťu takéto lieky… Je to dilema, či brať, či nebrať. Aký to môže mať dopad na detský organizmus?

Rodičia ťa nenútili vrátiť sa? Nebáli sa o teba?

Treba si uvedomiť, že veľa rodičov sa nevie zmieriť s tým, že ich dieťa je psychicky choré. Berú to ako svoju vinu a zlyhanie. V prípade psychických porúch som podporu okolia v detstve nemala. Bagatelizovali moje problémy, nebrali ma vážne. Keď som niekomu povedala, že chcem umrieť, ich reakcia bola; „A prečo by si umierala?“ To sú absolútne nevhodné otázky. Samovražedné myšlienky nie sú o nevážení života. Tu sa o hodnote života vôbec nedá hovoriť. Človek v daných momentoch takto premýšľať nedokáže. K psychiatrovi som sa tým pádom nevrátila.

Aké otázky sú podľa teba vhodné klásť samovražednému človeku? Ako mu dokáže okolie pomôcť?

V prvom rade treba počúvať, čo človek so samovražednými myšlienkami prežíva. Radšej nech nehovorí vôbec nič. Nech naslúcha. Hlúpe reči typu; „Veď nie je to s tebou až také zlé,“ alebo; „Kto bude platiť pohreb? Aj tak sa nezabiješ, keď o tom hovoríš…“, osobe len ublížia. Je potrebné si uvedomiť, že človek s takýmito myšlienkami sa nachádza na rozhraní života a smrti.

Ako to šlo v dospelosti?

V dvadsiatich rokoch som dostala svoj prvý panický atak. Nasledovalo obdobie, z ktorého si veľa nepamätám. Stále som ležala, nič nejedla, nepila, bola som úplne dezorientovaná. Nezvládala som vykonávať základné činnosti. Keď som išla na záchod, prepadli ma zrazu čudné pochybnosti. Sama seba som sa pýtala; „Čo tu vlastne robím?“ Po niekoľkých mesiacoch som navštívila psychiatra. Povedal mi, že som prišla v hodine dvanástej a predpísal mi lieky. V tomto období som mala úzkosť z cestovania a veľký strach z ľudí, prepadali ma pocity, že nič okolo mňa nie je reálne (odb. derealizácia, pozn. red.). Akoby sa všetci ľudia nachádzali v úplnej diaľke a ja som sa tu, na tomto mieste, ocitla sama.

Edward Honaker, https://www.boredpanda.com

Pomohli ti lieky?

Lieky mi do určitej miery pomohli. Isté ťažkosti, ako napríklad cestovanie a chodenie medzi ľudí, však pretrvávajú naďalej. To je ale, vzhľadom na moje problémy, normálna vec. Nemyslím si, že lieky sú riešením na všetko. Človek na sebe musí konštantne pracovať. Názory typu; „Zoberiem si tabletku a všetko sa vyrieši,“ sú nesprávne.

Máš skúsenosti aj s ambulantnou liečbou?

Áno, bola som hospitalizovaná, dokopy asi šesťkrát. Zároveň som viackrát využila možnosť stacionárnej liečby, ktorá sa mi veľmi pozdávala. S nemocnicou mám tiež dobré skúsenosti, no problém je, že človek sa pri návrate do bežného prostredia znova destabilizuje. Nie je na bežný život pripravený, je to preňho veľká zmena.

Prečítala som si tvoje blogy, sú výborne napísané. Je to niečo, čo ti pomáha prekonávať ťažké stavy?

Ďakujem. Myslím si, že ťažké stavy je potrebné pretaviť do činností, ktoré nám aspoň trochu pomáhajú. Jasné, niekedy sa človek ocitá v takých úzkostiach, že nezvládne nič. No po istom čase na konci tunela zazrie nádej. Mojou nádejou sú tvorivé aktivity, knihy a príroda.

Čomu sa momentálne venuješ? Dá sa ti pracovať?

Pracujem s prestávkami. Píšem na zákazku, momentálne robím na detskej knihe o zvieratách a ochrane prírody. Výhoda je, že písať dokážem, aj keď mi je veľmi ťažko. Venujem sa aj iným tvorivým projektom. Momentálne natáčame undergroundový film, ku ktorému som si vytvorila scenár. No a ako som spomínala, od detstva maľujem, od strednej školy hrávam v metalovej kapele. Mojou veľkou záľubou sú zvieratá, zapájam sa do ochranárskych a rôznych charitatívnych aktivít.

∴Tieto rozhovory sú súčasťou destigmatizačnej činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte mi. Sledovať činnosť OZ Psychiatria nie je na hlavu môžete na Facebooku tu. Do newslettera sa môžete prihlásiť tu

Rozhovor bol robený pod zárukou anonymity. Názory respondentky sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi blogerky.

Teraz najčítanejšie

Klára Kusá

Som človek, druh kultúrno-umelecký, dve nohy, dve ruky, vlasov tak akurát, myšlienok priveľa, racionality primálo. Cieľom môjho blogu je šírenie osvety v oblasti duševného zdravia. Svoje ťažkosti sa zároveň snažím ukazovať vo svetle pozitívnom, svetle inakosti a daru. Občas si odskočím aj do kultúrno-umeleckých vôd či tém, ktoré sa ma bytostne dotýkajú.