Trápia nás treťoradé veci a základné hodnoty ignorujeme. A potom sa čudujeme…
Zatiaľ čo u nás bežne zapĺňajú titulky médií strasti vybočených sexuálnych orientácií či užívateľov psychedelík, tak napríklad politickí väzni a zločiny komunizmu zostávajú na absolútnom okraji záujmu politických, ale aj kaviarenských špičiek…
Asi to nie je téma na prilákanie voličov, veď koľko ich a pozostalých po umučených väzňoch ešte žije…
Hlavne mladí, ktorí sú ľahko manipulovateľní, a ktorí nemajú ani poňatia o dobe pred ´89, sa lákajú lepšie na dekriminalizáciu marihuany a lacné motivačné pózy než na morálnu očistu a vysporiadanie sa s minulosťou, ktorá má zásadný spoločenský význam. Noví politici s obľubou hlásajú „nežime v minulosti“, ale národ, ktorý na svoju minulosť zabúda (a nepripomína si ju) je odsúdený zažívať ju znova.
Pred pár týždňami Najvyšší správny súd v Lipsku vydal rozsudok, v ktorom priznal právo na odškodné pre všetkých ľudí, ktorí utrpeli ujmu pri úteku z NDR. Skonštatoval veľmi významný názor, podľa ktorého opatrenia zavedené na hraniciach, ktoré mali zabrániť jej prekročeniu, boli v rozpore s princípmi právneho štátu.
Princíp právneho štátu, ktorý sa stále viac skloňuje aj v súčasnom kontexte, je tým, čo nám zúfalo chýba. Preto pohrobkovia komunistov stále dookola omieľajú, že si za to emigranti mohli sami a že porušili vtedy platné zákony ČSSR. Áno porušili ich, avšak tie boli v rozpore s princípmi právneho štátu.
Absencia tohto princípu je dnes viditeľná hlavne v nerešpektovaní zmyslu a účelu zákona pri jeho aplikácii. A tak počúvame napríklad o prepustení ťažkých zločincov z väzby či z výkonu trestu pre formálne procesné pochybenia a podobne.
Vidíte aký súčasný význam to má? Veď zhruba polovica dnešného osadenstva slovenských súdov sú ľudia vyprofilovaní v dobe komunistického režimu, alebo sú jeho pohrobkami, ktorí kontinuálne prešli z totality do demokracie, lebo im to bolo umožnené, bohužiaľ…
Slovensko má s minulosťou problém. Máme najväčšie resty vo vysporiadaní sa so zločinmi komunizmu, fašizmu ale aj mečiarizmu. A súčasnosť nedáva uplatňovaniu práva o nič lepšie vyhliadky.
Nemci, Poliaci, ale aj Česi riešia prípady, ktoré naše súdy zmietli zo stola ako premlčané. Dokonca zločiny zamietnuté u nás, vyšetruje spoločný česko – nemecký tím. Vyšetrovaných je 41 osôb, od pohraničiarov až po vtedajšie špičky KSČ. Veď prečo by mali ľudia ako Colotka, Jakeš, Štrougal a ďalší zodpovední dožívať v pokojnej starobe, keď to znemožnili svojim obetiam?
A v neposlednom rade paradoxné vysoké dôchodky príslušníkov ŠtB a smiešne almužny politických väzňov. V Poľsku s tým dokázali urobiť poriadok a zdanili tieto dôchodky 50 – timi percentami a dal im za pravdu aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. V Maďarsku boli odobraté úplne a v Nemecku ich výrazná časť. My máme problém. Prečo asi? Koľko ŠtB-ákov je medzi oligarchami, štedro podporujúcimi politické strany? A koľko pohrobkov komunistov sedí v samotnom parlamente?
Ak nebudeme v spoločenskej debate akcentovať zásadné hodnoty, akými sú spravodlivosť, právo, pravda, bezúhonnosť, poctivosť a budeme dokonca povyšovať na ctnosť priznanie podvádzania či porušovania zákona, ktoré sa tým akoby vymaže a nepotrestá, potom sa nedivme, keď sa jedného dňa úplne zotrú hranice medzi správnym a chybným, medzi dobrým a zlým, a všetko splynie v jednu nekonečnú šeď. Veď už dávno je veľmi obľúbeným ospravedlňovaním prešľapov mocných pseudo-argument „svet nie je čierno-biely“. To síce nie je, ale v hodnotových otázkach existuje jedine čierno-biela optika. Nedá sa kradnúť a podvádzať len tak trochu. Podvod je podvod a krádež je krádež, tak ako je vražda vraždou. Hranice by mali byť rovnako pevné.
Aj to čoho sme dnes svedkami je dôsledok rozvrátených hodnôt našej spoločnosti a našej neschopnosti včas identifikovať (a zastaviť) zlo.
