Denník N

Kauza dobrej smrti

Neprihliadnuť radšej na individuálne právo voľby a na individuálnu skúsenosť, do ktorej vôd sa nemôže namočiť nikto iný, okrem jedného jediného človeka?

Výnimočné prípady vedú k potrebe revidovať to, čo je zabehnuté. Niekedy nakláňajú celé horizonty a perspektívy. Aspoň na to majú potenciál. V tom, čo považujeme za dobre fungujúce či samozrejmé, odrazu vytvoria trhlinu. Nemusíme si ju všimnúť alebo jej venovať vedomú pozornosť, trhlinu to však neodstráni. Jej existencia narúša hladkosť celej textúry spoločenského bytia, kontinuitu nášho vnímania a myslenia. Situácia Jany Matavovskej, ktorú 9. júna zverejnil Karol Sudor, je presne takouto trhlinou.

Lekárka s progredujúcou sclerosis multiplex vie, čo ju čaká, a túži po smrti. Má na to jeden jediný esenciálny dôvod: svoju skúsenosť. Nechce si ju nechať oblepiť plátkami nádeje, ani žiadnym ideologickým brnením, nechce vieru tam, kde jasne vidí koniec. Kto z nás jej môže zobrať túto skúsenosť? Kto jej pomôže, keď jej niečo pridá? Kto jej pomôže, keď jej niečo zoberie?

Práve pre svoju skúsenosť (bolesť straty ovládania seba samej, náhľad na chorobu, ktorá sa zrejme bude zhoršovať) žiada dobrú smrť (eutanázia). To nie je samovražda, proti ktorej sa ja snažím tak vytrvalo bojovať. Preto nepovažujem spomienkové prirovnanie neznesiteľne trpiacej ženy k človeku kľačiacemu pri koľaji, ktoré uvádza Roman Pataj, za práve najšťastnejšie.

Samovraždu opisujem na iných miestach. To, o čom tu uvažujeme, sa jemne chveje niekde v hraničnom pásme medzi vraždou a samovraždou. Nie je však ani jedným, ani druhým. Preto si vyžaduje hlbšiu a citlivejšiu pozornosť. Ako lekári môžeme dovoliť človeku, aby zomrel. Aj to tak často prakticky robíme, keď vidíme, že už netreba naťahovať bolesti, utrpenie, respektíve nezmyselne odkladať odchod človeka. Tu ale chýba priamy skutok usmrtenia. Akoby sme len uvoľnili kŕč. Milosrdná smrť je už však niekým poskytnutá. Jedinec je usmrtený inou osobou potom, čo o to požiada, čiže s jeho dovolením a mandátom. Na rozdiel od samovraždy usmrtenie nevykonáva samotný subjekt. Najviac problematické je ale milosrdné zabitie. Smrť tu nie je poskytnutá na prianie trpiaceho, nakoľko sa nachádza v stave, v ktorom ani nie je schopný udeliť súhlas.  V minulosti som sa už jedným takýmto špeciálnym prípadom zaoberal. Išlo by napríklad o situáciu človeka v kóme. Priame usmrtenie by sa tu mohlo realizovať na základe odborného zhodnotenia klinického stavu, ako aj predpokladov príbuzných o tom, čo by si asi v danej situácii želal samotný subjekt.

Samozrejme, že lekári sú tu na to, aby pomáhali. Nemali by voliť smrť. Ale ak sa už pomôcť nedá?

Tiež si myslím, že je rozdiel medzi tým, keď si človek sám vyberie smrť, a medzi tým, keď ju príjme, ak je už naozaj nevyhnutná (hoci inak chce vlastne žiť). Prípad Jany Matavovskej je, zdá sa, vhodné vtesnať skôr do druhej kategórie.

Čakať na zázrak? Na vynájdenie nového lieku? Na neočakávané zmeny zdravotného stavu?

Boh dáva život a Boh si ho aj berie. Ale verí tomu každý? Ak nie, aké právo majú tí, čo veria, nútiť tých, čo neveria, aby všetky utrpenia prežívali ako veriaci? Neprihliadnuť radšej na individuálne právo voľby a na individuálnu skúsenosť, do ktorej vôd sa nemôže namočiť nikto iný, okrem jedného jediného človeka?

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.