Keď príde vyhorenie

Kedy sa prvý krát objavil pojem vyhorenie, nie je úplne jasné. Keď americký psychoanalytik Hendrich Freudenberger vo svojom článku v roku 1974 opísal psychické a telesné vyčerpanie pracovníkov jedného sociálneho zariadenia, podarilo sa mu pomenovať stav, ktorí všetci poznali. Ale ešte nemal svoje meno – burn out. Je však dosť možné, že sa pri tomto pojme inšpiroval Grahamom Greenom a jeho knihou Prípad vyhorenia – A burn out case.

Zo začiatku sa pojem vyhorenie – burn out používal u ľudí, ktorí prepadli závislosti, alebo stratili záujem o všetko ostatné. Neskôr sa začal používať pre ľudí, ktorých natoľko pohltila práca, že stratili záujem o všetko ostatné. Dnes sa tento pojem používa u ľudí, ktorí tak veľmi pracovali / študovali a s takým zápalom sa niečomu venovali a tak málo oddychovali, že nakoniec dospeli do stavu, kedy sú na konci so silami.

Okrem pojmu burn out sa používa aj pojem burnout syndrome. V slovenčine sa okrem vyhorenia používa aj spojenie syndróm vyhasnutia, vypálenia a vyprahlosti.

Čo je vyhorenie

Samotné definície sa rôznia. Ako je to v týchto oblastiach často zvykom :).

Samotný Freudenberger hovoril, že vyhorenie je konečným štádiom procesu, kde na začiatku mali ľudia veľké nadšenie, motiváciu a zápal. Cara Chemiss píše, že je to výsledok procesu, kde ľudia nadchnutí ideou strácajú svoje nadšenie. Angelika Kallwass k definíciám pridáva, že je to stav extrémneho vyčerpania, silného poklesu výkonnosti a rôznych psychosomatických problémov. Agnes Pines spolu s Elliottom Andersonom zas hovoria, že je to fyzické, emocionálne a mentálne vyčerpanie, kde veľkú úlohu zohráva veľké očakávanie a chronický stres. Maslach a Jackons píšu o depersonalizácií. A Zelinová hovorí o znechutení, o absencií pozitívnych hodnôt, strate ilúzií a cieľov a strate zmyslu života.

Hoci presná definícia neexistuje, z jednotlivých úlomkov možno poskladať toto: je to psychické, telesné, sociálne a duševné vyčerpanie, ktoré je dôsledkom dlhodobého pôsobenia stresu, prekročenia individuálnej schopnosti organizmu vysporiadať sa so záťažou, kedy už nie je k dispozícií vnútorná sila (energia) a začínajú sa objavovať prvé zdravotné problémy. Najprv psychosomatické, neskôr závažnejšie. Celý ten proces urýchľuje / spomaľuje naša schopnosť oddychovať. A výsledkom je pokles výkonnosti.

Podľa posledného stanoviska Svetovej zdravotníckej organizácie je syndróm vyhorenia fenoménom, ktorý je spojený s prácou. Neuznáva ho ako ochorenie. Vyhorenie síce bolo zaradené do Medzinárodnej klasifikácie  chorôb (ICD-11), ale ako faktor ovplyvňujúci zdravotný stav. Vyhorenie nie je vnímané ako zmena zdravotného stavu, ale ako fenomén súvisiaci s prácou. Vyhorenie sa po novom definuje ako fenomén „vyplývajúci z chronického stresu pri práci, ktorý nebol úspešne zvládnutý a je charakterizovaný troma prvkami: pocitom vyčerpania, cynizmom alebo negativistickými pocitmi človeka vo vzťahu k práci a zníženou odbornou efektívnosťou. “ Vyhorenie by sa tak malo používať len v kontexte práce.

Príčina vyhorenia

Zatiaľ nie je jednoznačná zhoda v tom, čo vedie k syndrómu vyhorenia. Ako hlavný podozrivý sa javí stres.

Profesor Hans Seyle zasvätil svoj profesijný život štúdiu stresu a prišiel s koncepciou GAS – General Adaption Syndrom, ktorá má tri fázy. Prvá je spojená s pôsobením stresu, druhou je zvýšená rezistencia a treťou je vyčerpanie a neschopnosť organizmu vyrovnať sa so záťažou. Práve vyhorenie spadá do tretej fázy a cestou k vyhoreniu je stres.

Magnusson Gooding dokonca rozlíšil prejavy stresu (únava, úzkosť, nespokojnosť, zviazanosť, náladovosť, pocity viny, neschopnosť sústrediť sa a fyziologické poruchy) a vyhorenia (chronické vyčerpanie, nenaplnená potreba uznania, znudenosť / cynizmus, odcudzenie, potláčanie pocitov, netrpezlivosť a podráždenosť, depresia, zábudlivosť, psychosomatické problémy).

Stres

Stres je emóciou a je spojený s úzkosťou a so strachom. Ak sme dlhodobo vystavený stresu, možno hovoriť o patologicky pôsobiacom strese. Dlhotrvajúci stres vedie k zdravotným problémom.

Podľa odborníkov existuje niekoľko druhov stresu. Rozlišujú eustres – pozitívnu formu stresu ktorý je pre život blahodarný (úspech, vzrušenie, spokojnosť a radosť), understres – negatívna forma stresu (nuda, beznádej, únava), overstres – je to dlhodobo pôsobiaci negatívny stres a distres – nebezpečná forma stresu (frustrácia, obavy, zlosť a úzkosť).

Okrem toho dlhodobý stres spôsobuje razantné skrátenie telomerov (ktoré sledujú biologický čas) na konci chromozómov, čo urýchľuje starnutie buniek a znižuje schopnosť regenerácie a obnovy poškodených tkanív a orgánov v tele. Ako by sme po biologickej stránke starli rýchlejšie a aj vďaka tomu sa dožili menej.

Stresori & salutory

Stres je vnímaný ako vzťah dvoch protichodných síl: stresori (ktoré pôsobia negatívne) a salutory (obranná schopnosť organizmu). Ak je medzi nimi rovnováha (homeostáza organizmu) , alebo ak je sila salutorov vyššia, všetko je v poriadku. Ak majú navrch stresori, vzniká stres.

Stres je emócia. Prežívame ho subjektívne a spôsob ako ho zvládame, je ovplyvnený aj našou osobnosťou a vôľovým aspektom. Preto možno hovoriť skôr vo všeobecnej rovine o prevencií ako takej: vedieť oddychovať, vedieť si zachovať pokoj, klásť si reálne ciele, myslieť pozitívne, tešiť sa z drobných radostí, robiť veci ktoré majú zmysel a žiť zdravým životným štýlom. To je ten najlepší spôsob ako držať stres v istých hraniciach a predchádzať vyhoreniu.

Rizikové faktory

V prípade vyhorenia možno hovoriť o istých rizikových faktoroch.

Tým prvým je povolanie. Najviac sú ohrození ľudia, ktorí pracujú s ľuďmi – v pomáhajúcich profesiách. Všade tam kde je náročná komunikácia, potreba empatie a veľký psychický tlak.

Druhým sú osobné predispozície. Sem patria ľudia, ktorí sú k sebe príliš tvrdí, majú nízke sebavedomie a podliehajú stereotypu.

Tretím faktorom je postoj k práci. Ak sa snažíte o dokonalosť, nosíte si prácu domov a neviete oddychovať, ste horúci kandidát.

Štvrtým faktorom je osobná odolnosť voči tlaku (stres a dlhodobá záťaž). Veľa robí aj pracovné zázemie, schopnosť empatie a ocenenia od vedenia, prostredie ktoré nie je sterilné (ak nepracujete v kuchyni :)), myslí sa tým miesto kde sa cítite dobre, rôznorodosť práce a reálne ciele.

Väčšinou sa na spustení vyhorenia podieľa viacero faktorov. A možno povedať, že za istých okolností sa riziko vyhorenia spája s každou profesiou. Otázkou je kedy a ako sa tak stane.

Symptómy vyhorenia

Vyhorenie vstupuje do života pomaly a nenápadne. Podľa Angeliky Kallwass si symptómy vyhorenia skôr všimnú príbuzní a priatelia, než človek ktorý skĺza do vyhorenia. Doteraz sa podarilo zadefinovať cca 130 symptómov / znakov vyhorenia.

Podľa odborníkov možno symptómy rozdeliť do štyroch skupín: na duševnej ide o znížené sebavedomie, nedôveru vo vlastné schopnosti, nezáujem o prácu, pokles kreatívnych schopností, pocit neúspechu a zlyhania, strata plánov a ideí, vytráca sa chuť pracovať na sebe a zdokonalovať sa, sklon k stereotypu, strata iniciatívy a spontánnosti, pri citovej je to emocionálna vyprázdnenosť , podráždenosť, skľúčenosť, neschopnosť uvoľniť sa, nervozita a pocit nedostatku uznania, smútok, depresie, cynickosť, beznádej, zníženie hranice tolerancie, sklon k agresivite, strata záujmov, sklony k používanou návykových látok a v extrémnej podobe sklon k samovražde. Na telesnej sú príznakmi nespavosť, bolesť hlavy, chronická únava, pokles výkonu, rýchla vyčerpanosť, náchylnosť na ochorenia, znížená pozornosť, tráviace problémy, svalové napätie, bolesti krku ramien a chrbtice, znížená imunita, problémy s kardiovaskulárnym systémom a s dýchaním. K prejavom sociálnych symptómov patrí obmedzenie kontaktov v práci, nárast konfliktov, pokles angažovanosti , prehnaná kritickosť k sebe a k okoliu, snaha o únik, trávenie času osamote, chladný prístup k druhým, držanie si odstupu a strata empatie.

O niečo jednoduchšie členenie používa Angelika Kallwass, ktorá hovorí o emocionálnej vyčerpanosti ( city a pocity strácajú na intenzite), depersonalizácií (narušenie vzťahov) a zníženej výkonnosti (a strata spokojnosti). Max Kašparu ako hlavný znak určuje frustráciu.

Príznaky vyhorenia

Veľa ľudí ignoruje príznaky. Ak však nepríde k zmene životného štýlu a k prehodnoteniu priorít, príznaky budú len narastať a bude sa zhoršovať ich priebeh.

Proces vyhorenia má svoj začiatok, priebeh a koniec. Tu odborníci hovoria o rôznych fázach.

Podľa Christiny Maslach sú na začiatku veľké ideály a nadšenie, potom sa práca stáva príťažou, objavuje sa pocit frustrácie, akoby sa nič nestíhalo, aby nakoniec sa objavila nechuť k čomukoľvek. Magnusson Gooding hovorí, že na začiatku dochádza k aktivovaniu obranných mechanizmov – prakticky si nič nevšimneme. Potom ak to trvá nejaký čas, začneme byť frustrovaní, aby sem nakoniec skĺzli do vyčerpanosti a apatie. Podľa A. Leangla je v druhej fáze typické, že z prostriedka sa stal cieľ. Už nemáme ideály. Hennig Keller hovorí o ochote angažovať sa nad rámec povinností, potom prichádza stagnácia, neskôr pocit osobného zlyhania, aby v ďalšej fáze bola snaha urobiť len to najnutnejšie a nakoniec prišlo vyhorenie. John W. James dokonca hovorí o 12 fázach. Kto chce si ich doštuduje :).

Ak by sme to mohli zjednodušiť, najlepšie to vidieť v motivácií – prechod od veľkých ideálov, k slušnému štandardu, potom k postačujúcej norme, aby nám to nakoniec bolo už úplne jedno.

Pri extrémnej únave a vyčerpaní hrozí veľké riziko samovraždy, prípadne zlyhania organizmu v dôsledku vyčerpania. Často tomu predchádzajú závažné zdravotné problémy. Alebo od zdravotného problému hneď organizmus prejde ku kolapsu a smrti (infarkt). Nie je náhodou, koľko ľudí a v akom mladom veku zomiera v súčastnosti na toto ochorenie.

Čo v prípade, že sme sa v symptómoch našli?

Čím skôr prídeme na to, že máme nábeh k vyhoreniu, tým rýchlejšie sa dostaneme na správne chodníčky. A samotné uzdravenie prebehne ľahšie.

Pokiaľ ešte vyhorenie nedospelo k pokročilej fáze, môže postačiť dvojtýždňová dovolenka. Treba však zmeniť aj svoj prístup k práci a svoj životný štýl, inak by sme vyhorenie len oddialili. Ak nastala pokročilá fáza, treba si zobrať dlhodobú dovolenku, alebo PN, vyhľadať pomoc psychológa / terapeuta a pomalými krokmi bojovať s vyhorením. Vyhorenie = vyčerpanie. Človek ktorý je vyhorený, je unavený a každý hoci aj jednoduchý krok (úloha), je pre neho ťažký.

Čím skôr začneme s vyhorením pracovať, tým väčšia je šanca, že sa budeme môcť do práce po čase vrátiť a už nedovoliť okolnostiam aby sme smerovali k vyhoreniu.

Terapia vyhorenia

Treba si priznať situáciu, ktorá nastala. Potrebné sú malé kroky. Reálne ciele. Všetko má svoj čas. Treba veľa oddychovať. Znovu objavovať radosť z maličkostí a rozvíjať záľuby (to pekné v nás). Prehodnocovať život a učiť sa rovnováhe. Vyhorenie zasahuje aj rodinu a priateľov. Hlavne v posledných fázach mohli získať veľa zranení. A ani oni nemajú energie na rozdávanie a teraz treba dlhšie potiahnuť toho druhého, alebo zapojiť niekoho z vonka, aj za cenu výdavkov.

.

Po prekonaní vyhorenia sa mnohí ľudia rozhodnú pre zmenu profesia. Môže a nemusí to byť tá správna cesta. Veľa závisí od toho, ako to cítia. Nakoniec problémom nebola ani tak profesia, ako okolnosti s ňou spojené ale náš prístup k životu.

Ak poznáte niekoho s vyhorením, môžete mu pomôcť. Dávajte mu najavo, že na neho myslíte a že mu držíte palce. Dávajte mu pocítiť lásku, aj keď je niekedy nepríjemný. Zaujímajte sa o neho. Ak sa mu niečo nepodarí, utešte ho. Svet sa nezrúti. Dovoľte mu, aby si určil vlastné tempo. Zdržte sa poučovania. To by ho v tejto fáze demotivovalo. Môžete vytvoriť podporný tím a zázemie. Ostatné je už na človeku s vyhorením a na psychológovi / terapeutovi.

Tomáš Hupka

Zdroj fotografie:

www.health.harvard.edu