Denník N

Plač Američanky, županova srdcovka, alebo Záchrana továrne na patróny

Priestory bývalej továrne na patróny sa počas holokaustu stali zberným táborom pre ľudí z Bratislavy a západného Slovenska, ktorých protižidovské zákony pripravili o občianstvo, aby ich vzápätí násilím deportovali do vyhladzovacích táborov v Poľsku a Nemecku. A tam ich čakalo jediné –zúfalý nerovný boj s priemyslom na smrť.
So zberným táborom na Patrónke sa stretla aj americká výskumníčka Madeline Vadkerty, ktorá už niekoľko rokov pripravuje knihu Listy Tisovi.
V Slovenskom národnom múzeu vo fonde Kancelárie prezidenta republiky našla 263 krabíc archivovaných listov, ktoré občania zaslali prezidentovi nacistického Slovenského štátu v rokoch 1939 až 1945. Madeline Vadkery doteraz prebádala do 50 škatúľ, pričom jedna obsahuje do tisíc strán.

Prečo Američanka začala skúmať listy Tisovi
Myšlienka preskúmať písomnosti, ktoré by sa mohli týkať priebehu holokaustu vznikla v čase, keď Madeline Vadkerty pracovala v Múzeu holokaustu vo Washingtone.
„Dohodli sme sa, že vytypujem dokumenty z obdobia nacistického Slovenska, ktoré by mohli byť pre Múzeum holokaustu zaujímavé,“ vysvetľuje Madeline Vaderty.
Do štúdia listov sa natoľko zahĺbila, že sa rozhodla publikovať ich ako knihu.
Pravdaže nie všetky listy sa týkajú židovskej otázky. Tisovi písali aj kresťania, ktorí žiadali milosť, či dokonca finančnú pomoc

Listy Tisovi a Patrónka
Vďaka výskumu Madeline Vadkerty narazila aj na ľudí, ktorí napísali prezidentovi, zúfalo ho žiadali o pomoc, ale nedostali a neskôr boli odtransportovaní. Dve z nich dokonca z Patrónky.
„Boli to dve ženy. Jedna bola speváčka v Slovenskom národnom divadle, spievala v chóre. Volala sa Mária Magdaléna, mala tridsať tri rokov. A druhá sa volala Adela a mala len dvadsať dva rokov, keď ju odtransportovali.“
Madeline Vadkerty dodáva, že je veľmi ľahko možné, že by sa našlo aj viac listov, ktorých pisatelia najprv žiadali milosť prezidenta Tisa, ale aj tak sa ocitli v zbernom tábore na Patrónke a vzápätí v niektorom z vyhladzovacích táborov. Jej kapacita ale zatiaľ nestačila na to, aby preskúmala všetky listy, ktoré sa nachádzajú v Slovenskom národnom archíve.

Operná speváčka
Máriu Magdalénu vyhodili z divadla kvôli židovskému kódexu. Napísala list Jozefovi Tisovi 29.decembra 1941, v ktorom ho prosila, aby sa mohla vrátiť a znovu spievať v zbore:
„ Otec mi zomrel už vo veku 34 rokov následkom nemoci, získanej na fronte vo svetovej válke, a tým som sa veľmi skoro stala vojnovou sirotou. Nakoľko nás bolo viac, moja mamička vdova len s najväčším úsilím a za najväčšej obety z malej penzie mi dopomohla, aby som si mohla zdokonaliť svoj hlas, ísť k divadlu za speváčku, čo sa mi aj podarilo.“
Mária Magdaléna sa usilovala prezidenta Tisa presvedčiť aj tým, že vlastne nemá so židovstvom veľa spoločného, a teda na ňu by sa židovský kódex nemal uplatňovať:
„Keďže som žila odmalička medzi kresťanskými deťmi, osvojila som si ich spôsoby a ducha, v dôsledku čoho som už pred šestnástym rokom veku vystúpila zo židovskej cirkvi, necítiac k nej vzťahov. Vzdor tomu aj mňa teraz zastihli následky židovského kódexu a bola som ako židovka zo Slovenského národného divadla prepustená, kde som ako speváčka účinkovala po dobu sedem rokov.“
Vyhadzov znášala zle. Dokonca sa kvôli zlému psychickému stavu dostala do nemocnice:
„Tento ťažký údel úplne ma zlomil jak duševne, tak i nervove, lebo pri tak veľkej biede žila som jedine svojmu povolaniu, ktorého som bola pozbavená. S podlomeným zdravím dostala som sa do nemocnice a tu som začala vážnejšie myslieť o živote.“
Tiso jej žiadosti nevyhovel, ako napokon veľkej väčšine ďalších, a tak bola v marci 1942 deportovaná najprv na pár dní do zberného tábora na Patrónke, a potom do koncentračného tábora v Osvienčime, kde zahynula.

Miešanka
Druhá mladá žena, na ktorú narazila americká bádateľka, sa volala Adela. Bola mladá, mala iba dvadsaťjeden rokov. Matku mala židovku a otca katolíka. Rodičia sa nezosobášili, Adelu evidovali v židovskej matrike ako Židovku. Otec si ju chcel dodatočne adoptovať, ale kvôli židovskému kódexu to už nebolo možné.
„Preto čo najúctivejšie prosím Jeho Excelenciu, aby mi bola láskave udelená milosť a abych bola považovaná za miešanku,“ žiadala Tisa v liste z 12.decembra 1941 a pokračovala:
„Verím, že Jeho Excelencia mi pomôže, abych aspoň teraz mohla s mojím otcom žiť šťastný a spokojný rodinný život, keďže som ho počas môjho detstva postrádala.“
Jej prosba ostala tiež Tisom nepovšimnutá. Dostala sa do toho istého transportu, ako operná speváčka Mária Magdaléna, a tiež zahynula.

Veľmi často ma listy Tisovi rozplačú
Madeline Vadkerty sa mi zdôverila s tým, aký máva pocit z prečítaných listov, adresovaných Tisovi:
„Citovo je to pre mňa veľmi ťažké. Veľmi často ma listy Tisovi rozplačú.“
Občas, keď zaspáva, sa pristihne pri tom, že myslí na pisateľov:
„Nie sú pre mňa len kusy papiera v archíve, vidím ich pred sebou. Neviem, ako to vysvetliť. Vravím si, aspoň niekto si na nich spomenie, lebo inak by úplne padli do zabudnutia.“
Presvedčila sa, že aj keď ťažko prežíva osudy tých, o ktorých číta v listoch pri svojej výskumnej práci, je to nesmierne dôležitá práca:
„Potreba hovoriť o tých ľuďoch a o ich osudoch je väčšia, ako moje pocity. Lenže je to emocionálne veľmi ťažké. Aj keď sa dozviem, že niekto prežil, je to ťažké, pretože tí ľudia si veľa vytrpeli.“

Minimálne treba pamätnú tabuľu
Madeline Vadkerty je zároveň presvedčená, že treba zachovať miesto, kde sa začínali deportácie Bratislavčanov a ľudí z okolia, teda továreň na patróny. Každé podobné miesto si podľa nej treba uctiť minimálne pamätnou tabuľou, ale lepšie by bolo z týchto miest vytvoriť múzeum, aby sa nezabudlo na osudy ľudí, ktorí tam boli uväznení:
„Napríklad keď hovoríme o Patrónke, stali sa tam neuveriteľne dramatické veci. Dôkazom sú aj tieto listy.“

Aj župan je za záchranu továrne na patróny
Predseda Bratislavského samosprávneho kraja Juraj Droba podčiarkol v rozhovore o Patrónke, že je všetkými desiatimi za to, aby sa továreň na patróny zachovala:
„Chceme si veľmi smutnú históriu našich dejín pripomenúť. Diskutujeme o tom s Ústredným zväzom židovských náboženských obcí a aj so Židovskou náboženskou obcou v Bratislave,“ povedal a pokračoval: „Minimalistický plán je dať na budovu pamätnú tabuľu, ale hľadáme aj spôsoby, ako urobiť z budovy múzeum. Hľadáme na to financie. Ak by sme zohnali peniaze, postavili by sme aj múzeum holokaustu.“

Verejnoprospešný účel
Droba zdôraznil, že župa urobí všetko preto, aby sa pozemok, kde stoja budovy bývalej továrne na patróny, neslúžil komerčným účelom:
„Určite nechceme, aby sa z tohto pozemku stalo komerčné miesto, ako ďalšia lukratívna bratislavská nehnuteľnosť. Bude plniť verejnoprospešný účel.“
Vybudovanie múzea holokaustu v bývalej továrni na patróny dokonca Droba nazval svojou srdcovkou:
„Sme vo fáze, kedy sa začínam zaoberať aj takýmito srdcovkami, lebo po príchode na úrad som bol zavalený inými prácami. Takými tými záchranárskymi. Teraz som sa začal venovať aj tým srdcovým záležitostiam. A toto je jedna z nich,“ podčiarkol Droba.

Tento materiál vznikol s finančným prispením Literárneho fondu.

Teraz najčítanejšie