Denník unaveného cestovateľa
Ťažký slohový amatér sa rozhodol konečne na 5. pokus si písať zážitky z jeho života v USA. Len tak sám pre seba, aby si mohol znovu spomenúť, keď zabudne.
Nemám odvahu to nazývať reportážou. Nemám odvahu to nazývať vlastne nijak. O úrovni tohto periodika mám svoju predstavu a úprimne len čakám, kedy mi zrušia pre nízku kvalitu celé konto…
Pred takmer 6 rokmi, ako 16-ročný, sa mi celkom výrazne zmenil život. Odišiel som ako výmenný študent na jeden školský rok na strednú školu do USA. Už vtedy som mal veľké plány o tom, ako budem publikovať, ešte na SME blogu každý týždeň svoje zážitky, ale samozrejme, až na jeden článok (ktorý som sa práve neúspešne snažil nájsť) som sa k ničomu nepodujal. Je to škoda, keďže ku tisícom fotiek si už nepamätám príbeh a utešovanie tým, že sa to ani nedá mohlo byť jednoducho prekonané aspoň čiastočným zapísaním situácií navôkol. Od prvého razu som sa vrátil do USA 4. krát a ako správny prokrastinátor som sa rozhodol, že do pätice všetko dobré a dám blgovaniu ešte jeden pokus.
Je pol štvrtej v noci, aj keď moje telo si myslí, že máme o 6 hodín viac.
Toto leto idem stráviť v Pennsylvánií, o tom, čo tu budem robiť sa hádam rozpíšem inokedy. Môj let bol z Viedne, cez Paríž do Philadelphie. Celkom výhodné, keďže vo Viedni žije moja sestra a teda mám tým trochu uľahčené cestovanie na letisko. Včera som vstával o 06:30, aj keď som bol zobudený už pred tým, vďaka ocinovmu chrápaniu. Vo Viedni na letisku všetko v poriadku, prišiel som na to, že Nizza je po nemecky Nice a Paríž našťastie len Paris. Nášmu super travelagentovi sa podarilo zabookovať mi na oba lety exit rows, takže som mal o niečo viac miesta na nohy. Ako som sa ale v lietadle dozvedel, s tým prichádza aj veľká zodpovednosť a po francúzsky mi bolo vysvetlené, že v prípade emergency budem musieť otvoriť núdzové dvere lietadla, vedľa ktorých sedím. Veľký dôraz slečna letuška kládla hlavne na to, aby som to naozaj robil len v prípade núdze… ouuukej, ja že si tým vyvetrám.
Keďže som mal na prestup 80 minút, hneď po prílete do Paríža som schmatol príručnú batožinu a rýchlo prešiel na síce vedľajší terminál, ale na najvzdialenejší gate. Všetko som stihol, taktiež dôkladnú prehliadku od pána, pre ktorého som dokonca aj počítač musel zapínať, asi aby zistil, či to nie je bomba. Alebo chcel vidieť aké mám na ňom pozadie. Neviem teraz…
Nie každý mal pri prestupovaní také šťastie ako ja, čo sa dalo usudzovať podľa poloprázdneho lietadla a nakoniec bolo potvrdené aj letuškou, že pár pasažierov to nestihlo. Mne to moc neprekážalo, keďže som mal následne celú polovicu mojej rady pre seba. Moje nohy zažili okázalý luxus voľného priestoru, tak veľmi postrádaného pri dlhých letoch. A ten náš išiel mať 8 a pol hodiny (stále menej ako minuloročných takmer 12 hodín z Londýna do Houstnu).
Celý let bol príjemný, atmosféra sa naladila hneď na začiatku veľmi originálne spracovaným informačným videom o bezpečnosti, ktoré vám naozaj DOPORUČUJEM si pozrieť!!! =)
Prvý krát som letel do USA s niečím iným ako British Airways. Mal som trochu obavy, lebo latka bola nastavená celkom vysoko, keď som tak počúval ako prebiehajú lety Lufthansy, LOT a pod. Delta latku určite nepodliezla! Kvalita jedla bola na lietadlové pomery v pohode, ponuka filmov taktiež, obrazovka a slúchadká oveľa lepšie ako u BA, no najprekvapivejšie bolo asi to, že dokonca aj škótskej whiskey mali viac druhov v ponuke, ako samotní Briti! A bola dobrá!
Počas svojho leta budem ostávať u druhej hostrodiny z môjho vymenného roku. Bill a Linda bývajú v centre Boyertownu, on má business týkajúci sa emisií sklenníkových plynov, ona vlastnila pekáreň pre psov. Áno, pre psov, kde sme dve letá s priateľkou pomáhali. Pekáreň sa ale rozhodli zavrieť, keď si kúpili dom v Houstne, TX a teda veľkú časť roka by nestrávila v Pennsylvánií, takže teraz sa Linda venuje rôznym dobročinným projektom a je vo viacerých radách. Nemajú deti, no radosť im robia ich dvaja úžasní Anglickí špringeršpanieli – Horatio a Barkley. Bill a Linda ešte len dnes odchádzajú z Texasu. Idú autom a je to cez 2000km, aj so psami na zadných sedadlách a tiahnu za sebou na vozíku i motorku, takže prídu až v sobotu.
V USA, hlavne v oblastiach ktoré nepatria do širšieho okruhu určitého veľkomesta neexistuje žiadna verejná doprava. Na letisko do Philadelphie (cca 60km od Boyertownu) ma prišiel zobrať náš spoločný známy Frank. Boli sme dohodnutí, že mu napíšem SMS keď pristaneme. Odpísal, či som na terminále D, keďže tam sme mali pristáť a tak mu píšem, že asi áno, že som tam, kde vychádzajú vždy všetci, čo prišli medzinárodnými letmi. Keď sa ale ani po 10 minutách neukazoval, išiel som sa spýtať na informácie, či teda naozaj som na terminále D. Slečna tam sa na mňa pekne usmiala a povedala, že toto je A, že D je asi 5-10 minút chôdze. Tak som sa vidal ho hľadať, dúfajúc, že on sa tiež nespýtal a nešiel za mnou na A a teda, že z nás nebudú Pat a Mat. Naštastie sme sa vonku rýchlo stretli, dali veci do auta a vydali sa na chutnú večeru do mexickej reštaurácie, kde sme sa stretli s jeho manželkou – Marianne, ktorá ma následne už odviezla domov, v kabriolete ;).
Pozrel som ešte finále Stanley Cup-u a spať šiel okolo 23:00, dúfajúc, že sa zobudím najskôr o 10. hodine. Škoda, že o tretej som už bol hore.
Asi si idem pustiť Good Wife, alebo niečo podobné u čoho čoskoro zaspím…
UPDATE: tie články, čo som písal v 2009 sú tu a tu! Neveril som, že ich je viac ako jeden, teraz bude trochu dlhšie trvať počtom článkov to prekonať =P.
