Zelená panika alebo boj za právo na priaznivé životné prostredie?/2.

Paradoxom veľkého informačného tresku dneška je únik jednej z podstát informácií, ktorou je inšpirácia k pozitívnej aktivite. Titulky v novinách typu: „Alarmujúca správa OSN: Až miliónu živočíšnych a rastlinných druhov z odhadovaných ôsmich miliónov druhov na svete hrozí vyhynutie“, predstavujú pre verejnosť abstrakcie, ktorým vôbec nechcú rozumieť.

Dokonca, dnešné mamy a otcovia vôbec nerozumejú už ani len vlastným dospievajúcim deťom, ktoré pociťujú úzkosť zo zmeny klímy a z nenávratného zániku časti prírodného sveta. Zato veľmi dobre rozumejú titulkom typu: „Zelená panika“, ktoré ohlasujú slová popierajúce fakty o klimatickej zmene. A tak vykazujú svoje deti z verejného priestoru.

Psychológovia hovoria, že toto nie je cesta, ako pomôcť vystrašeným deťom. Riešením je neznehodnocovať pocity detí, ale hľadať konštruktívny spôsob ako premeniť stresujúce podnety na niečo tvorivé, čo im dodá pozitívnu inšpiráciu a prinesie nádej.

Na druhej strane treba hľadať aj pochopenie príčin, prečo sa väčšina ľudí z dospelej populácie prikláňa k nekonštruktívnym spôsobom vysporiadania sa s faktom klimatickej zmeny ako jedného z dôvodov vymierania druhov.

Veď nie je ľahké pripustiť, že niečo sme nerobili správne, že náš životný štýl bol voči prírode nezodpovedný, mierne povedané… Nie je ľahké prijať spoluúčasť na tvorbe sveta, ktorý od roku 1970 strojnásobil poľnohospodársku úrodu, zdvojnásobil výrub lesov, ročne vyťaží 60 miliárd ton obnoviteľných i neobnoviteľných surovín a prírodných zdrojov, čo je dva razy toľko ako v roku 1980, od roku 1992 dvakrát zväčšil rozlohu miest, a to všetko na úkor prírody.

Nie je ľahké pripustiť, že sme súčasťou spoločnosti, ktorá urobila skoro všetko preto, aby zničila prírodu. Pôdu zamorila umelými hnojivami a pesticídami, z oceánov vylovila ryby, zmenila ich vody na kyslú nehostinnú splašku, z lesov vyrobila holoruby, architektúru miest zatienila všadeprítomnou plechovou hromadou áut a do výšky vyčnievajúcimi stožiarmi tupých reklám upriamujúcich nás na veci, ktoré nám ešte chýbajú v preplnenej špajze…

A my tú spoluúčasť na tvorbe tohto sveta máme, či chceme alebo nie.

Nadarmo sa bránime, že sme chceli len vyššiu kvalitu života a nemysleli sme, že kvantitou ju nedosiahneme. Je pochopiteľné, že je ľahšie vycúvať s tvrdením, že my sme len konzumenti a o tom ako bude vyzerať svet – za nás rozhodovali iní.

Okrem odmietavého postoja či vycúvania zo zodpovednosti sa ponúka ešte ďalší spôsob vyrovnania sa s klimatickou krízou – viera vo všemocnosť technológií, takzvaný technooptimizmus. No áno, veci sa menia k lepšiemu. V roku 2018 svet zaznamenal rapídny nárast využívania solárnej energie v energetickom sektore, najviac v Číne, v USA, v Japonsku, Nemecku a v Indii.

Vedci vymýšľajú, no zároveň upozorňujú, že na zvrátenie klimatickej krízy samotný prechod na zelené technológie stačiť nebude.

Niektorí premýšľajú, niektorí všetko odmietajú, niektorí protestujú a niektorí hovoria o zelenej panike.

Úryvok z článku „Zelená panika“ uverejneného v týždenníku Plus 7 dní 2. júla 2019:

„Hystéria zatiaľ pokračuje. Už sa jej zmocnili decká, ktoré odmietajú chodiť do školy, lebo načo, ak sa život na Zemi stane peklom. Volajú po chaose, lebo vraj ten už dnes môže docieliť zmeny. A svetové médiá stúpencom Gréty Thunbergovej načúvajú, poskytujú im priestor, ako keby to boli vedecké kapacity. Velebia deti, ktoré nemajú ani poňatia o tom, čo sa deje, nieto vzdelanie, ktoré by im dalo punc kredibility. Ak to takto pôjde ďalej, civilizovaný svet pôjde do pekiel aj bez klimatických zmien, zvalcujú ho hysterické davy.“

Každý má právo na názor a mýliť sa je ľudské. Treba veriť, že vyjadrenie Youba Sokonu, klimatológa a podpredsedu Medzinárodneho panelu o zmene klímy OSN (IPCC) bude autorka článku Zelená panika považovať za vyjadrenie vedeckej kapacity s dostatočnou kredibilitou:

„Klíma sa nemení osamotene, mení sa naraz so zmenami v spoločnosti – s ekonomickou, kultúrnou, sociánou, inštitucionálnou, technologickou zmenou. Všetky tieto zmeny viedli k stavu klímy a stav klímy ich tiež ovplyvňuje. Ide o dlhodobú záležitosť a náš politický systém je zaseknutý v krátkodobom myslení.“

Vedci sveta už desaťročia upozorňujú verejnosť, že smerujeme k degradácii systémov.

Dlhodobá udržateľnosť nielen prírodných, ale aj ekonomických, sociálnych, kultúrnych i politických systémov sa opiera o základný princíp zachovania spravodlivej rovnováhy vnútri systémov, ale aj pri vzájomnom ovplyvňovaní.

Vývoj veľkých a vynikajúcich zmien v technologickom systéme, ktorý odštartoval vedeckotechnický pokrok, ovplyvnil zmeny v ekonomickom, sociálnom i kultúrnom systéme smerom k postupnej výhre filozofie s dominanciou človeka ako individuálneho tvora.

Kultúrny systém zdegradoval (s výnimkou spoločenstiev žijúcich v harmónii s prírodou mimo civilizácie) na filozofii človeka ako predátora predurčeného podmaniť si všetko živé i neživé na tejto Zemi, ktorou súčasne ovplyvnil zmeny v ostatných systémoch.

Ekonomický systém zdegradoval – kopírujúc zmeny v kultúrnom systéme – na investície do výroby, ktoré neboli a dodnes nie sú ohľaduplné voči prírode ani voči človeku ako tvoru prírodnému i sociálnemu. Zdegradoval až natoľko, že skoro splynul so systémom politickým.

Politický systém demokracie sa ale opiera o základný princíp:

zachovania spravodlivej rovnováhy medzi potrebami verejného záujmu a potrebami ochrany práv jednotlivcov,

a preto uprednostňovanie nekontrolovateľného záujmu jednotlivcov, ktorí vstupujú do politických rozhodnutí prostredníctvom lobizmu alebo priamo ako zástupcovia ľudu, vedie k narušeniu spravodlivej rovnováhy. V konkrétnom prípade politických rozhodnutí týkajúcich sa priamo stavu klímy a životného prostredia stojí na jednej strane VEREJNÝ ZÁUJEM SPOLOČNOSTI, ktorým je ochrana klímy, čistoty ovzdušia, spodných vôd, oceánov… a na strane druhej stojí právo na majetok jednotlivcov – producentov fosílnych palív, palmového oleja, mäsa, umelých hnojív, pesticídov… V posledných desaťročiach sa stalo skoro vždy pravidlom, že politické rozhodnutia v oblasti ochrany klímy a životného prostredia vôbec nebrali do úvahy potrebu SPRAVODLIVEJ ROVNOVÁHY MEDZI POTREBAMI VEREJNÉHO ZÁUJMU A POTREBAMI OCHRANY PRÁV JEDNOTLIVCOV, čo spôsobilo a naďalej spôsobuje degradáciu demokracie i ostatných systémov.

Degradáciu politického systému za všetky politické rozhodnutia neberúce do úvahy zachovanie spravodlivej rovnováhy medzi potrebami všeobecného záujmu a potrebami ochrany práv jednotlivcov – najlepšie ilustruje prípad MONSANTO. Vedci dlhé roky upozorňovali na škodlivé účinky herbicídu glyfosát z výroby agrochemickej spoločnosti Monsanto na ľudské zdravie, na vymieranie včiel, motýľov i ostatných živočíšnych druhov. Aktivisti vyhlásili petície, občania podpisovali – tak ako sa má v demokratickom systéme, ale presne tak, ako sa v demokratickom systéme nemá – petície skončili v smetných košoch byrokratických úradov. A Monsanto v niektorých krajinách naďalej predáva, poľnohospodári nadalej vypúšťajú do pôdy jedy…

Demokratický systém zdegradoval nielen vo svojom základnom pilieri, ktorým je ochrana a rozvoj ľudských práv, ale aj v spôsobe výkonu a uplatňovania verejnej moci – neoprávneným s ústavami nesúladným okresaním písanej kombinovanej formy demokracie (zastupiteľskej a priamej) na – v praxi realizovanú – výlučne zastupiteľskú.

Článok 2 (1) Ústavy SR: 

Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.

Zvrátenie negatívneho vývoja ekologických podmienok na Zemi nebude ľahké. Bude si vyžadovať interdisciplinárnu spoluprácu vedcov, spoluprácu politikov s vedcami, verejnosťou a médiami, ktoré by sa mali stať platformou pre diskusiu.

Vedecký konsenzus o tom, že človekom spôsobené zmeny klímy sa naozaj dejú, už nastal. Čelí však dezinformačnej kampani zo strany výrobcov fosílnych palív, palmového oleja, drevospracujúceho a chemického priemyslu, ktorí vynakladajú stovky miliónov dolárov na tvorbu prepasti v názorovej zhode medzi vnímaním verejnosťou a realitou prezentovanou vedcami.

Aj napriek snahe prejsť na energetiku z obnoviteľných zdrojov a diskusiám o tom, či programy globálneho progresívneho (zeleného) rastu prinesú žiadaný výsledok a na koho plecia navaliť bremeno externých nákladov, ktoré doteraz znáša celá spoločnosť, sa časť vedeckej obce prikláňa k názoru, že zmeny v technologickom a ekonomickom systéme stačiť nebudú.

Zmeny sú pravdepodobne potrebné aj v politickom systéme v podobe návratu k pôvodnej koncepcii čistej demokracie bez zásahov ekonomického systému, ktorý pri hľadaní podpory verejnosti využíva negatívne emócie ľudí, neprajnosť, pýchu a predsudky.

Ale ani všetky zmeny v systémoch nebudú stačiť, keď človek nezmení v kultúrnom systéme svoje spotrebiteľské návyky v duchu: „všetko vlastniť“ a tieto zameniť za šetrné: „požičať si“.

Nebude to ľahké. Nebude ľahké presvedčiť verejnosť, že ak chce ľudstvo prežiť klimatickú krízu bez konfliktov, bude sa musieť vzdať svojho pohodlia.

Nie je to prvýkrát, keď spoločnosť vstáva z popola. Návrat k rovnováhe je možný aj teraz. Vždy, keď sa o znovuzrodenie úžasu ľudstvo pokúša, stane sa to vďaka obnoveniu kolektívneho DUCHA.

Takého ducha potrebujeme teraz aj my. Ducha spolupatričnosti, ducha dávno zabudnutých cností.

Nebude to ľahké.

No my, ktorí ešte nosíme v kabelkách látkové vreckovky a pamätáme si, ako sa štopkajú ponožky –  vieme, že striedmosť a menej pohodlia bolí oveľa, oveľa menej ako život bez nádeje.