Denník N

Kanadský fotograf, britská novinárka a leukoplast na vytetovanom čísle, alebo Záchrana továrne na patróny

Známa britská novinárka Katya Krausová, bývalá redaktorka BBC, a medzinárodne uznávaný kanadský fotograf Yuri Dojc sa tiež stretli s ľuďmi, ktorí boli počas nacistického Slovenského štátu násilne deportovaní do vyhladzovacích táborov zo zberného strediska v Bratislave – Patrónke. Stalo sa tak pri práci nad výnimočným dokumentárnym filmom Posledný portrét. Film na pozadí Dojcovho pátrania po svojej rodine zachytáva príbehy ľudí zo Slovenska, ktorí prežili holokaust.
Katya Krausová, autorka a režisérka filmu, svoju niekoľkoročnú prácu nad Posledným portrétom, ktorého základ tvoria zážitky svedkov holokaustu, charakterizovala slovami:
„ Človek má stále pocit, že toto musí byť povedané. Že je to veľmi dôležité.“
Medzi tými, ktorí sa pred kamerou vyspovedali z otrasných zážitkov z koncentrákov, bola aj Helena Weinwurnová z Holíča a Katarína Grünsteinová zo Senice, ktoré najprv odviezli z ich rodných miest na Patrónku.
O pani Helene Weinwurnovej sme už písali, teraz sa budem venovať pani Grünsteinovej.

Pani Helena Weinwurmová

Detstvo a mladosť
Otec Kataríny Grünsteinovej bol povozník a mama pekárka. Po skončení meštianky sa v tridsiatom siedmom roku dostala do Trnavy na odbornú školu pre ženské povolania. Snívala o tom, že sa stane divadelnou kostymérkou. Keď ale vznikol nacistický Slovenský štát a prijali sa protižidovské zákony, kvôli židovskému pôvodu ju vyhodili zo školy.
V Senici robila krajčírku, až kým ju nepovolali, ako sa vtedy vravelo, za prácou do zahraničia.

Cesta do Bratislavy
Zo senického okresu bolo spolu s ňou deportovaných do osemsto ľudí. Išlo o prvý transport zo Senice a boli v ňom mladí ľudia do dvadsať päť rokov.
Sprevádzali ich senickí gardisti. Na nádraží ešte v Senici oddelili mužov od žien. Muži išli do zberného tábora v Seredi a ženy nahnali na vlak do Kútov a Bratislavy. Niektoré mali ruksaky, iné kufre. Oblečené boli v tom najlepšom, čo doma mali.
Otec jednej jej kamarátky pribalil dcére do batožiny fľašu ostrej pijatiky. Kamarátka pani Katky ju dala gardistom, ktorí ju vypili.
„V Kútoch už boli všetci ožratí,“ povedala pani Grünsteinová a dodala: „Boli sme hlúpe, v Kútoch sme mohli pomerne ľahko utiecť, takí boli gardisti opití. Lenže nám to ani napadlo. Mysleli sme si, že ideme na prácu. Netušili sme, že ideme do koncentračného tábora.“
V Kútoch presadli na bratislavský vlak. V Lamači vystúpili. A potom išli pomerne veľký kus pešo cez pole na Patrónku.

Patrónka
Tam už boli pre nich prichystané priestory. Zozbieralo sa ich tisíc z celého západného Slovenska.
„Podľa predpisu každá z nás si musela vziať z domu šálku na jedenie, ale nepamätám sa, že by nám v Patrónke dávali jesť. Naopak jedlo, ktoré sme si z domu priniesli, sme museli odovzdať,“ podčiarkla pani Grünsteinová.
V suteréne budovy museli dať na police chlieb, koláče a ďalšie potraviny, ktoré si vzali na cestu. Gardisti od nich pýtali aj zlaté retiazky, hodinky, prstene, šperky. Niektoré im dali, niektoré nie:
„Veď vám to aj tak vezmú tam, kde idete,“ vysmievali sa im gardisti, ale neverili im.
Spali oblečené na holých pričniach. Umyvárne tam neboli.

Nástup do dobytčákov
Na druhý deň ráno ich zobudili a každá dostala na kabát visačku s číslom. Vzali si svoje ruksaky a kufre a hnali ich peši do Lamača na stanicu. Tam ich už čakali žandári a gardisti. Niektorí mali psov. Dobytčáky už boli pristavené.
Medzi deportovanými sa ocitla aj pani, ktorá tvrdila, že je americká štátna občianka a v Jablonici, odkiaľ ju prinútili ísť do transportu, bola len na návšteve. Že by to mali rešpektovať a vyňať ju z transportu. Gardista jej odvetil:
„Neboj sa, tam, kam idete na prácu, tam sa to dá do poriadku.“
Musela nastúpiť spolu s ostatnými ženami do dobytčáku.
Ďalšia žena zo Senice prosila gardistov, aby jej malá chorá dcérka nemusela ísť s ňou. Dokonca si aj kľakla pred jedného gardistu, ale on ju odkopol a prinútil aj ju aj chorú dcéru nastúpiť do vagónu.

Vozne
Nevedeli, kde idú. Gardisti ich neinformovali. V každom vozni ich bolo do osemdesiat. Pani Grünsteinová vyliezla s kamarátkou hore na pričňu, aby sa mohli cez úzke okienka dívať, kam ich vezú. Tie, čo ostali pod pričňami museli stáť.
Boli tam vedrá, kde sa chodilo na potrebu. V noci dorazili do Žiliny. Železničného výpravcu, ktorý stál na peróne, sa spýtali, kam idú.
„Neviem, ako sa to volá. Ausi, Aus…,“ odvetil im.
Pochopili z jeho slov, že idú do Aussig an der Elbe, teda do Ústí nad Labem lebo názov Auschwitz dovtedy nepočuli.
Lenže ráno na prvej stanici bolo napísané: Poľsko.

Lekár
Cestoval s nimi lekár, doktor Marmorstein, Bol vysoký a podľa slov Grünsteinovej veľký fešák. Bol synom senického rabína.
V Poľsku vo vlaku ich prebrali esesáci. Tí sa ako prvé spýtali, či s nimi cestuje aj lekár.
Doktor Marmorstein predstúpil pred esesákov, chcel sa pozdraviť. Jeden z esesákov vytiahol revolver a zastrelil ho.
„To bolo naše privítanie v Osvienčime. Tak sme už vedeli, kde sme,“ dodala pani Grünsteinová.

Prvé stretnutie s Osvienčimom
V Osvienčime na rampe ich už čakali ďalší esesáci so psami. Nastal hrozný krik, chaos, blázninec. Nútili ich, aby všetko cenné, ako hodinky, náušnice, prstene, retiazky hodili na zem a odstúpili od cenností niekoľko krokov.
„Palicami nás naháňali, museli sme sa postaviť do päťstupov. Aj kufre, čo sme mali, sem museli hodiť na zem,“ opisovala pani Grünsteinová.
Keď prišli do Osvienčimu, nahnali ich do kúpeľov.
„Tam sme museli sa donaha povyzliekať, všetko odložiť a začalo sa všetko to hrozné.“

Dezinfekcia
Najprv im nulkou ostrihali vlasy, potom sa museli postaviť na stoličky, ruky dať hore a rozkročiť nohy:
„Všetko, kde sa nachádzajú chlpy, nám vyholili.“
A potom sa museli namočiť vo veľkých kadiach, v ktorých bola smradľavá voda s nejakým neidentifikovateľným dezinfekčným prostriedkom.
Dostali uniformy po zabitých ruských zajatcoch.
„Na mokré telá, lebo uteráky nám nedali, sme si museli obliecť tie zavšivavené, zakrvavené, ruské uniformy. Nepoznali sme jedna druhú,“ dodala pani Grünsteinová.

Blok deväť
Zadelili ich do bloku deväť. Bol celkom prázdny. Ľahli si na holú zem a tak spali.
Ráno ich prinútili nanosiť do bloku trojposchodové postele. Na kostru postelí položili dosky a na ne slamníky, plné špinavej slamy, bĺch a ploštíc:
„Z domu sme neboli zvyknuté, aby nás v noci niečo štípalo. Nemohli sme zaspať.“
Ráno, keď išli na záchod, nachádzali si na tele samé bodky. Zo slov pani Grünsteinovej vyplynulo, že aj v takejto situácii dokázali dievčatá žartovať:
„So smiechom sme povedali jedna druhej: Neplač, mysli si, že máš bodkované šaty. Boli sme mladé.“
Dosky na posteliach nepasovali, občas sa tie zhora prepadli na tie, čo spali pod nimi. Neskôr sa naučili dávať dosky našikmo, aby nepadali z postelí.
Za nimi bol blok desať a za tým blokom bola stena, na ktorej celú noc horeli žiarovky. Bol to blok jedenásť, sídlo gestapa, odkiaľ sa ozývali v noci strašné výkriky.
„Tam sa konali gestapácke výsluchy. A bola tam aj šibenica,“ vysvetli pani Grünsteinová.

Zadelenie do práce
Hneď prvé ráno sa na apelplatzi museli postaviť do päť stupov a tam ich zadelili do práce. Pani Grünsteinová sa dostala do komanda, ktoré sa volalo zwo hundert zwo, dvesto dve. Toto komando odpratávalo sutiny zo zbúraných domov a rozoberalo narušené domy po bombardovaní.
Doviedli ich pracovisko, ktoré bolo mimo lágru. Chlapi už pracovali. Dvaja z nich stáli pri položených koľajniciach a telom zachytávali rozbehnutý železný vozík, naložený sutinami:
„Niekedy sa vozík tak rýchle rozbehol, že sa vykoľajil a zabil jedného z trestancov.“
Ženy zase rozoberali tehly z domov. Veľa ráz na nich spadla narušená stena, tehly z nej zranili tie, ktoré stáli nablízku, zlomili im ruku alebo nohu, a mnohé aj zabili:
„Lekár pravdaže nebol, dievčatá museli pracovať aj také poranené. Veľká väčšina to nevydržala a zomrela.“

Cvičené psy
Dozorkyne esesáčky mali so sebou cvičených nemeckých ovčiakov. Esesáčka raz za čas psovi pokyn:
„Los auf den Sträfling,“

Pani Katarína Grünsteinová

a pes roztrhal tú trestankyňu, na ktorú esesáčka ukázala rukou.
Dozorkyňa, ktorá sa volala Runge, raz nahuckala psa na pani Grünsteinovú. Našťastie pani Grünsteinová vedela, ako zaobchádzať s nemeckými ovčiakmi, pretože doma mali rovnakého psa:
„Pes na mňa skočil. Pohladkala som ho a on mi nič nespravil.“
Dozorkyňa sa čudovala, že ju nepohrýzol.

Veľké balvany
V okolí Ovienčimu boli obrovské balvany. Ženy vyfasovali asi dvadsať kilové kladivá. Chlapi vrazili klin do kameňov a ženy museli tak dlho tĺcť do klinu, až kým sa kameň nerozbil.
„Málokto prežil túto ťažkú robotu.“

Kuchyňa
Neskôr pracovala aj v kuchyni. Lúpali zemiaky, kŕmnu repu, mrkvu. Pracovali v noci, aby ráno bolo jedlo pripravené.
„Tam sme hladné sedeli v ruských uniformách.“
A keď zaspali nad oškrabávaním zeleniny, dozorkyňa ich zobúdzala tak, že zobrala hadicu a poliala ich studenou vodou.
Občas, keď sa dozorkyňa nepozerala, ukradli si surový zemiak alebo kŕmnu repu a zjedli ju.

Naftalín v jedle
V kuchyni boli aj veľké kade, sypalo sa do nich jedlo, ktoré odobrali novým ľuďom z prichádzajúcich transportov.
„Nasypané jedlo sa zalialo vodou a to sme jedli. Niekedy sme v tej vode našli pagáčik, či piškótu.“
Niekedy sa spolu s jedlom nasypal do kadí aj naftalín, ktorý si ľudia priniesli z domu:
„Potom jedlo príšerne zosmradlo, ale boli sme veľmi hladné, tak sme to zjedli aj s naftalínom.“
Erárna polievka
Polievky bolo málo a navyše počas toho, ako sa polievka rozlievala pre väzenkyne, stála vedľa kade s polievkou Nemka so železnou tyčou, a občas si zmyslela, že tou tyčou udrela niektoré dievča, ktoré si prišlo po polievku. S kamarátkou si preto pani Grünsteinová povedala, že im je život milý a radšej si po porciu polievku ani nešli.
Presun do Birkenau
V polovici augusta 1942 ich presťahovali do Birkenau. Prišli po nich nákladné autá. Boli síce vyčerpané, ale pomysleli si, že ide zase o nejakú fintu. Radšej sa preto rozhodli ísť do Birkenau peši. Jej priateľka Blanka Blahová zo Šaštína mala infekciu na nohe, nemohla kvôli tomu chodiť, preto nastúpila do auta. Pani Grünsteinová ju presviedčala, aby do toho auta nešla. Neposlúchla ju:
„Nikdy viac sme nevideli ani ju, ani ďalšie dievčatá, ktoré sa nechali odviezť.“

Birkenau a marmeláda
V Birkenau sa zoznámila s Grékyňou, ktorá sa volala Allegrea. Raz si Allegrea vonku všimla sud od marmelády. Niekde našla kúsok sklíčka a ním vyškrabávala z prázdneho suda zvyšky marmelády.
Zbadal ju esesák Taube, postrach lágru. Najprv ju poriadne zbil býkovcom, ktorý stále nosil so sebou.
„Potom zobral do rúk ten prázdny sud od marmelády a hádzal jej ho o hlavu tak dlho, až kým sa už chúďatko nepohla. Vždycky, keď sa trochu pohla, zase zdvihol ten sud a šmaril ho na ňu. A keď ju zabil, unavený, zadychčaný, ale spokojný odchádzal od nej preč.“

Pochod smrti
V januári 1945 ich hnali z tábora. Nevedeli, kam idú, hnali ich po vedľajších cestách. Kto nevládal, toho zabíjali. Mali príšerný smäd, jedli preto po ceste sneh. Tak sa dostali až do Ravensbrücku.
Stretli sedliaka s kanvami mlieka:
„Vrhli sme sa mu na tie kanvy, lenže napiť z nich sa nám nepodarilo. Nedalo sa z nich piť. Dozorcovia nás pritom tĺkli pažbami po hlavách a revali na nás.“
Maďar s prasknutou lebkou
Dozorca počas pochodu občas praštil niekoho pažbou po hlave len preto, že sa mu z nejakého dôvodu ten človek nepáčil. Pri jednej studničke videla muža s poranenou hlavou:
„ Neviem, ako sa volal. Len toľko viem, že bol Maďar. Spýtala som sa ho, odkiaľ je a on mi povedal. Mal prasknutú hlavu a z hlavy mu trčal mozog. Oplachoval si hlavu vodou zo studničky. O pár minút odpadol.“

Hodinky – záchrankyne
Spolu s kamarátkou ušla kolóne. Našli si stodolu, plnú sena. Zahrabali sa do sena a tam zaspali:
„Lenže do stodoly nahnali psov a tí nás vyňuchali. Vojak, ktorý bol so psami v stodole, nás s kamarátkou postavil k stene a chcel nás odstreliť.“
Kamarátka prosila vojaka, aby nestrieľal. Našťastie mala hodinky, ktoré sa jej podarilo v lágri ustrážiť. Vojak si vypýtal od nej hodinky, a keď ich dostal, povedal im, aby utekali za kolónou.
„Tak sme utekali a museli sme sa pridať ku kolóne.“

Návrat domov
Napokon sa pani Grünsteinovej podarilo dostať sa až do rodnej Senice. Jej rodičia Osvienčim neprežili. Ešte keď bola v koncentráku, jej ktosi povedal, že rodičia odišli „do druhého lágru“. Pochopila, že zahynuli.
Dlho sa liečila z osvienčimských tráum. Často mala predstavu, že za ňou stojí dozorca a ona robí práve niečo zlé, za čo bude potrestaná:
„Prenasledovali ma aj hrozné sny. Aj som sa liečila na psychiatrii v Bratislave, lebo som mala večne pred niečím strach.“
Napokon sa vyliečila.

Číslo prelepené leukoplastom
Vytetované číslo na predlaktí si ale prelepovala leukoplastom, aby sa jej neustále nevypytovali, čo tam má. Najmä deti sa jej na to zvykli pýtať:
„Zakaždým som odvetila, že to mám číslo telefónu. Ale radšej to nosím zalepené.“

Na záver
Pani Grünsteinová sa počas pochodu smrti stretla aj s hercom a režisérom Emilom Františkom Burianom, ktorý bol v koncentračnom tábore Neuengamme, predmestí Hamburgu. Ten o svojich spoluväzňoch, ktorí boli zavraždení v koncentračnom tábore, napísal:
„Vy, ktorí ste sa dožili toho šťastia, že ožívate v slobode, nezabudnite, že sme padli aj za vás.“
Nemali by sme zabudnúť ani my. Pani Grünsteinová, Weinwurmová a ďalší a ďalší, ktorých púť do tovární smrti sa začala v Bratislave – Patrónka, si prinajmenšom zaslúžia, aby sa ako pamätník na nich zachovali priestory ich prvého väzenia. Ich predbrána do pekla.
Naozaj ak ju zbúrame a nezapamätáme si hrôzy, ktoré nasledovali, riskujeme, že sa podobné peklo môže znovu zopakovať.
Tento materiál vznikol s finančným prispením Literárneho fondu.
Foto: Yuri Dojc

Teraz najčítanejšie