Denník N

Jakobínsky teror 2k19

September už síce klope na dvere, ale udalosti 29. augusta ešte stále rezonujú všelikde na internete. Výročie, ktoré nám pripomína, že sa vieme v ťažkých časoch postaviť na správnu stranu a spoločne čeliť zlu, si dokáže nejeden politik pretvoriť na politickú propagandu.

Pri zrode Vianočnej dohody a neskôr aj pri priebehu povstania mali zastúpenie ako demokrati, tak aj komunisti. Možno vďaka tomuto faktu bolo SNP v povojnových časoch znásilňované komunistickou propagandou a často sa zabúdalo, že účastník SNP nerovná sa komunista. V dnešnej dobe však v podobnej demagógii pokračuje aj „poslanec, ktorého meno sa nevyslovuje“.

Meno Gustáv Husák, ktoré v spoločnosti rozprúdilo vášne, sa neobjavilo iba v danom statuse, ale aj vo štvrtkovom príhovore predsedu parlamentu. Môj názor je taký, že pán Husák sa v spojitosti so Slovenským národným povstaním spomína oprávnene, má nespochybniteľný podiel na tejto akcii ako signatár Vianočnej dohody či neskôr podpredseda Slovenskej národnej rady. Dá sa konštatovať, že v čase nemeckej okupácie sa postavil za Slovensko. Avšak treba nájsť paralelu o vyše 20 rokov, keď na naše územie vtrhli vojská Varšavskej zmluvy. Spočiatku slabučko hryzkal na podporu Dubčeka, neskôr sa ale stal hlavným spojencom Brežneva v Česko-Slovensku, a v nasledujúcich rokoch sa ujal pozície ako hlavy štátu, tak aj generálneho tajomníka ÚV KSČ. Hrdina SNPnormalizátor – presne takto by sa malo na Gustáva Husáka spomínať.

V danom statuse sa môžeme dočítať aj o zásluhách Červenej armády pri oslobodzovaní. Síce sa jedná o nespochybniteľný fakt, ale ani tu nie je všetko čiernobiele. Oslobodzovanie Slovenska a Česka bolo v záujme Sovietskeho zväzu najmä kvôli už vopred dohodnutej demarkačnej línii, ktorá mala ohraničovať povojnové sféry vplyvu. Doplatila na to Praha, v ktorej vypuklo protinacistické povstanie a potrebovala pomoc. Tú mohli zachrániť americké vojská, ktoré v tom čase už stáli na demarkačnej línii a oslobodili Plzeň. Avšak ZSSR akúkoľvek pomoc Ameriky odmietlo a Praha musela čakať a bojovať o niekoľko dní dlhšie, kým prišli na pomoc oddiely Červenej armády. Obetované boli ďalšie ľudské životy, len aby nedošlo k narušení sfér vplyvu. Životy padlých vojakov však nemožno brať na ľahkú váhu a nech boli už vtedy úmysly špičiek ZSSR hocaké, značnej časti rádových vojakov, ktorí za našu slobodu riskovali vlastné životy, patrí obrovská vďaka. Zabúdať by sa však nemalo ani na rumunské vojská, ktoré oslobodili tridsať až štyridsať percent Slovenska a utrpeli takisto nemalé straty. Im sa však vďaky v spomínanom statuse akosi nedostalo – hm, možno neboli dosť komunistickí.

Zaznela aj myšlienka, že V SNP sa bojovalo za socializmus a sociálnu spravodlivosť. Dotyčný poslanec je dokonalý príklad človeka, ktorý by chcel SNP ukradnúť a prisúdiť ho ako čisto zásluhu komunistom. Nedajme si! V SNP bojovali a zomierali Slováci, ktorí boli odhodlaní brániť svoju vlasť, či už to boli komunisti alebo voliči neskoršej demokratickej strany. Neoslobodzovali nás iba vojaci červenej armády, ale aj iné spriatelené národy, ktoré sem nešli s myšlienkou rozširovania sféry vplyvu. Tak isto netreba zabúdať popri komunistických signatárov Vianočnej dohody ako Husák, Šmidke, či Novomeský, na tých nekomunistických ako Lettrich, či Ursíny. Pripomínajme si komunistov, ktorí majú skutočnú zásluhu na SNP, akcii, ktorá nás posadila na ľavicu víťazov, ale nepokračujme v propagande spred 89. a povedzme si na rovinu, že v SNP zomierali ľudia s pestrou škálou politických názorov, ale spájala ich láska k vlasti a nenávisť k fašizmu.

Teraz najčítanejšie

Jana Baričičová

Batoh na pleciach, fotoaparát cez rameno, notes na poznámky vždy po ruke a jedna neposedná bytosť s dvoma X chromozómami, ktorá sa občas musí niekam na pár hodín zašiť, aby dočítala aspoň jednu zo štyroch rozčítaných kníh, či dala svoje postrehy zo života na papier (alebo skôr niekam online).