Odvolací súd našťastie rozhodol v prospech dievčaťa, zápas za ľudské práva tým však v krajine ešte neskončil. V Indonézii majú ženy a dievčatá, ktoré sa stali obeťou znásilnenia alebo incestu, právo legálne absolvovať interrupciu do štyridsiateho dňa tehotenstva (6. týždňa). Nedostatočný prístup k informáciám o sexuálnom a reprodukčnom zdraví ale šancu odhaliť tehotenstvo v takom krátkom čase rapídne znižuje.

Podobný problém by už o pár dní mohol nastať aj na Slovensku. Pred nedávnom sa hovorilo o tom, že v Národnej rade má byť totiž už čoskoro predložený návrh sprísneného zákona o interrupciách. Na základe tohto návrhu by sa doba, počas ktorej môžu ženy podstúpiť interrupciu, mohla skrátiť z aktuálnych 12 na 6 týždňov. To, čo na papieri vyzerá ako neveľká zmena, môže mať v praxi ďalekosiahle následky na životy tisícov z nás.

Čas je dôležitý faktor

Spôsob, akým sa určuje dĺžka tehotenstva, je starý vyše 200 rokov a nazýva sa Naegeleho pravidlo. Podľa neho sa do lekárskej dokumentácie uvedie dĺžka „trvania tehotenstva“ totožná s dobou, ktorá uplynula od dátumu poslednej menštruácie. Plodné obdobie ženy – ovulácia – však zväčša neprichádza skôr, než v polovici cyklu, a teda v priemere zhruba o 2 týždne neskôr. V dôsledku toho môže tehotenstvo, ktoré je definované ako trvajúce 6 týždňov, v skutočnosti trvať iba 4 týždne.

V tomto období zväčša ešte ani prístroje nedokážu detekovať tlkot srdca plodu. Mnohí odborníci a odborníčky sa zároveň zhodujú, že veľká časť žien v tomto období o tehotenstve ani netuší. Zhruba u tretiny z nás, ktoré nemajú pravidelný cyklus a meškajúca perióda im teda neindikuje nutkanie spraviť si tehotenský test, je pravdepodobnosť odhalenia tehotenstva pred šiestym týždňom veľmi nízka.

Posunutie zákonnej hranice na vykonanie interrupcie na 6 týždňov je teda veľmi zradné. Aj keď de iure by sme aj v prípade posunutia zákonnej hranice mali aj naďalej možnosť ukončiť neželané tehotenstvo, de facto by sa prístup k bezpečnej a legálnej zdravotnej starostlivosti pre mnohé z nás značne skomplikoval.

Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti a právach – ale niektorí sa rodia rovnejší

Každý človek (rozumej muž aj žena) má právo rozhodovať o svojom tele bez toho, aby bol na neho vyvíjaný nátlak. Tento koncept sa súhrnne nazýva telesná autonómia a zahŕňa participáciu na sexuálnom styku, výber zdravotnej starostlivosti aj plánované rodičovstvo. Znie to ako skvelý koncept, s jedinou chybičkou – do reprodukčných práv mužov sa nikto (ani legislatíva) nestará.

Stretli ste sa niekde s tým, že by boli muži zákonom nútení podstúpiť vazektómiu alebo sterilizáciu? Prípadne ste už počuli o zákone, ktorý by mužov nútil vychovávať dieťa, ktorého rodičom je útočníčka alebo útočník, ktorý ich sexuálne napadol? A do tretice, existuje podľa vás legislatíva, ktorá núti mužov starať sa o dieťa, ktoré bolo počaté neplánovane, aj keď na to nie sú pripravení alebo skrátka dieťa nechcú? Ak vám predošlé otázky znejú absurdne, zamyslite sa, v akej situácii sa ocitajú ženy, ktoré neželane otehotneli po sexuálnom útoku alebo v dôsledku zlyhania ochrany.

Prístup k bezpečným interrupčným službám je naším ľudským právom. Nútiť ženu, aby pokračovala v nechcenom tehotenstve alebo aby vyhľadala nelegálny, a teda často nebezpečný spôsob vykonania interrupcie, je porušením jej ľudských práv vrátane práva na súkromie a telesnú autonómiu.

Majú práva plodu prednosť pred právami matky?

Veľkým problémom v krajinách s obmedzeným prístupom k interrupciám sú tieto zákroky vykonávané nelegálne. Časť žien si môže dovoliť za interrupciou vycestovať do zahraničia, kde je zákrok legálny (aktuálne to tak robí napríklad časť poľských žien, ktoré prichádzajú na Slovensko). Ženy, ktoré si to dovoliť nemôžu, podstupujú interrupcie v nevyhovujúcich podmienkach ilegálnych zariadení, čo môže mať vážny vplyv na ich zdravie a život. Svetové štatistiky zároveň dokazujú, že kriminalizácia interrupcií nevedie k zníženiu ich počtu, ale iba k nárastu nelegálne a nebezpečne vykonaných zákrokov.

Podstúpiť interrupciu môže byť častokrát nesmierne ťažké a bolestivé aj po emočnej stránke. To však v žiadnom prípade neumenšuje naše právo rozhodnúť sa, či dieťa chceme, alebo nie. Vo verejnom diskurze sa o prežívaní žien, matiek a potenciálnych matiek, až tak často nehovorí. Zľahčovanie ich prežívania (a relevancie ich prežívania) je nefér a veľmi neľudské voči tým, ktoré – bez ohľadu na dôvody – interrupciu podstúpili alebo sa ju chystajú podstúpiť.

Nespravodlivosť by sme však mali pociťovať všetky. Možno ste si to samy zažili a viete, o čom hovorím; možno ste to neboli vy, ale vaša kamarátka, kolegyňa, sestra alebo dokonca mama. Žiadna z nás nedokáže získať záruku, že sa neocitne v podobnej situácii, ale všetky by sme mali mať právo voľby.

Násilie ignorované a legálne páchané

O problematike prístupu k legálnym a bezpečným interrupciám nemôžeme hovoriť bez toho, aby sme spomenuli násilie na ženách. V priemere 1 z 20 žien v EÚ staršia ako 15 rokov bola vo svojom živote znásilnená a 1 z 10 žien zažila určitú formu sexuálneho násilia. Napriek rozšírenému presvedčeniu, že väčšinu sexuálnych predátorov ich obete nepoznajú, opak je pravdou. V mnohých prípadoch páchajú sexuálne násilie známi, príbuzní, priatelia a dokonca partneri obetí.

V prípade, že by bolo následkom znásilnenia neželané tehotenstvo, nová legislatíva by obeť nútila vynosiť plod, ktorý je pripomienkou traumatickej udalosti. Ako spomínam vyššie, aj za bežných okolností je šanca na odhalenie tehotenstva v prvých 6, resp. 4 týždňoch pomerne malá. Predstavte si teda, o akej pravdepodobnosti hovoríme v prípade obetí znásilnenia.

Aj keď „dokonalá obeť“ znásilnenie okamžite nahlási na polícii a navštívi svojho gynekológa alebo gynekologičku, aby vylúčila prípadné zdravotné následky, realita môže byť trochu iná. Obete sexuálneho násilia sa v mnohých prípadoch nenáhlia do lekárne, aby si spravili tehotenský test alebo do ambulancie, aby ich vaginálne vyšetrili. Trauma a ďalšie následky sexuálneho útoku tak môžu oddialiť odhalenie neželaného tehotenstva a zhoršiť už tak komplikovanú situáciu obete.

Z pohľadu medzinárodného práva je odmietnutie interrupčných služieb ženám alebo dievčatám, ktoré otehotneli v dôsledku znásilnenia, sexuálneho napadnutia alebo incestu dokonca hrubým porušením ich práva na ochranu pred mučením, krutým, neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním. Otázkou teda ostáva, či Slovensko skutočne chce patriť medzi krajiny, ktoré legálne týrajú vlastné občianky.

Urobme jeden krok vpred, nie dva vzad

Len v priebehu poslednej dekády sa 27 krajín sveta rozhodlo urobiť krok smerom k dodržiavaniu ľudských práv uvoľnením legislatívy týkajúcej sa reprodukčných práv. Na Slovensku sú interrupcie legálne už od osemdesiatych rokov minulého storočia a od roku 1990 u nás klesol počet ročne vykonaných interrupcií šesťnásobne.

Niektorí naši politici a političky sa však rozhodli, že sa našu krajinu pokúsia vrátiť o pár (desiatok) rokov naspäť. Podľa prieskumu agentúry Focus z júna 2018 je zhruba 60 % ľudí na Slovensku proti sprísneniu interrupčnej legislatívy a iba 13 % ľudí je rozhodne za jej sprísnenie. Tieto dáta samozrejme majú istú výpovednú hodnotu, ale v konečnom dôsledku je úplne irelevantné, na ktorom konci názorovej krivky sa ako jednotlivci a jednotlivkyne nachádzame.

Obrana reprodukčných práv a zabezpečenie prístupu k legálnej a bezpečnej interrupcii pre všetky ženy a dievčatá je záväzkom, ktorý Slovensko prijalo vstupom do viacerých medzinárodných štruktúr. Okrem toho, telesná autonómia každej a každého z nás je našou osobnou záležitosťou a nikto a nič, zákon o interrupciách nevynímajúc, do rozhodnutí o našom tele nemá právo zasahovať.

 

Autorkou textu je Daniela Mužíková, správkyňa sociálnych sietí Amnesty Slovensko. 

Text Daniely Mužíkovej uverejňujeme pri príležitosti Dňa ústavy. Pridajte sa k našej fotopetícii na Facebooku. Pripomeňme spoločne našim poslancom a poslankyniam, že ľudské práva majú prednosť pred lacným politickým marketingom.