Denník N

The Soviet Story – desivé svedectvo

Prenasleduje nás myšlienka, že stále veľa Európanov nosí hlboko v srdci presvedčenie, že „… vyvražďovanie menejcenných národov sa nepovažuje za zločin, lebo sa tým vytvára pre vyspelejšie národy priestor na vybudovanie lepšieho života…“

Tento závažný filmový dokument je síce staršieho dáta, ale po jeho nedávnom vymazaní s označením porušenia autorských práv som ho nechcel prenechať zabudnutiu. V dobrom pripúšťam, že išlo iba o autorské práva, napokon slovenský preklad je opäť na youtube k dispozícii.

Film je venovaný pamiatke 20 miliónov vyvraždených mužov, žien a detí, sovietskym režimom. Nebude to však zrejme len nedostatok bdelosti, keď sa do dnešných dní manipuluje s informáciami, ktoré sú stále značnej časti ľudstva nepohodlné a najradšej by ich uzatvorili ako dávno prežité, dokonca pomýlené falošnou propagandou ba do dnešného sveta už nepatriace. Ale ako sa môže ľudstvo oslobodiť od zločinov tým, že ich poprie?

Veľmi výstižne sa hovorí v závere filmu, že Európa má možnosť tieto zločiny odsúdiť. Európa však váha. Prečo? Každý vie ako je Európa závislá na ruskom plyne a rope … Európa ignoruje sovietske zločiny a zabúda na masové vraždy miliónov obetí.

Ich obete potichu umierajú bez útechy, bez spravodlivosti.  V Európskej únii tu majú rezervované iné obete. Nie som nepriateľom EÚ, je veľa dôvodov za ktoré som pre ňu zdvihol ruku, ale tak ako veľa iných ľudí som nepriateľom lži a pokrytectva, ktoré sa v jej radoch skrývajú, ba často už i otvorene ospravedlňujú.

Pojem spravodlivosti, ktorý má byť základnou métou zakotvenou v ústave každej krajiny a tak i jej vykonávateľov spravodlivosti, je v rôznych krajinách chápaný odlišne, príliš ovplyvnený záujmami materiálnymi. Vyvražďovanie v Katyni sa napríklad v Británii nepovažuje za vojnový zločin, takže vrahovia by tu iste našli bezpečný úkryt. Žiaľ nie sú výnimky ani pri popieraní holokaustu za 2. sv. vojny, napriek dostatočnému dôkazovému materiálu.

Sivý pomník dvoch mužov zasadený v srdci Európy, hlásateľov falošných ideálov o lepšom svete, stojí dodnes neporušený. Prenasleduje nás myšlienka toho, že stále veľa Európanov nosí hlboko v srdci to, čo títo muži tak vehementne vyhlasovali, že: „… vyvražďovanie menejcenných národov sa nepovažuje za zločin, lebo sa tým vytvára pre vyspelejšie národy priestor na vybudovanie lepšieho života…“ Môže byť snáď v tejto vete vidieť ešte jasnejšie zakotvenie luciferskej myšlienky?

Aký lepší život môže byť vybudovaný po vyvraždení jedných ľudí pre šťastie iných ľudí? A možno vôbec uvažovať nad vyspelou spoločnosťou v ktorej je zničená láska?     Aká svoloč to potom môže vládnuť na Zemi, keď sa nenávisť stane základom výstavby sveta?

Malo by byť jasné, že pokiaľ je táto myšlienka stále živá a jej duch obchádza Európu bude veľmi ťažké aby sa jej rôznorodé národy skutočne spojili. Som si istý, že pri takej benevolencii k tomu nedôjde nikdy.

Nie je to tak dávno, keď sa po páde železnej opony verejne označila ideológia komunizmu ako rovná s ideológiou fašizmu. Hrdo sa síce dvíhali ruky na námestiach po závane slobody, málo sa však priznávalo oprávnenie tejto myšlienky pre takéto zrovnanie. Práve tak málo ako málo sa chápal zmysel skutočnej, pravej slobody, ktorá nemôže spočívať na násilí a tiež nie iba v materiálnom. Teda kým zostáva duch človeka uzatvorený. Neprebudený!

So zdesením sa dozvedáme s filmu, že sám Hitler čerpal bohatú inšpiráciu pre koncentračné tábory práve z existencie ruských gulagov, kde hynuli po tisícoch občania jednej a tej istej krajiny. Spolupráca a spojenectvo jedného zločinca s druhým nemohla obstáť nadlho, pretože na zlom základe hodnôt usiluje vždy väčší žralok zožrať menšieho. Spolupráca, ktorej vládne nenávisť nemôže byť nikdy trvalá. Hitler však vo svojom zverstve za ruským nezaostával, učil sa od neho.

Neobstojí dnes žiadna úvaha nad tým, že všetko sa odohralo v minulosti a zodpovednosť nesú len osobnosti, ktoré zločin vykonávali. Tak nejako sa mi to snažila vysvetľovať známa, inak celkom milá pani, ktorá nedá dopustiť na ruské vedenie domnievajúc sa dokonca, že Rusko je predurčené byť ukazovateľom mieru vo svete.

Výsmech právu a domnelá sloboda

Áno bol to Stalin, ktorý dal vyhladovať Ukrajinu a strašným spôsobom vyhladiť jej ľud. Bez citu sa strieľalo po hladujúcich, ktorí v najväčšom zúfalstve využívali každú možnosť ako nájsť kúsok potravy, ako vôbec prežiť. Áno našlo sa príliš veľa beštií, ktorí sa režimu podriaďovali dobrovoľne ba z vlastnej iniciatívy žiadali ešte o zvýšenie nastavených kvót na zabíjanie, ktorých sa im málilo. Na najvyšších postoch to podporoval napríklad Chruščov.

Ale či nie je dnes výsmechom, keď predstaviteľ tej istej krajiny, ktorá kedysi zotročila Ukrajinu, ju dnes ešte okradne o Krym? Aký pľuvanec do tváre, nehovoriac o žiadnej pokore po uplynulých zločinoch. Žiadna snaha o odsúdenie a vymedzenie hraníc od vtedajšieho zverstva. Žiadne verejné vyhlásenie a  označenie starých zločinov za hanbu Ruska!

A koľko z tých miliónov dobromyseľných občanov rovnakej krajiny vyjadrilo odpor proti tomuto aktu krádeže a postavilo sa proti ich súčasnému vodcovi? A iste nielen v otázkach Ukrajiny. Či je to u malého občana snáď menšia vina ako jeho predstaviteľa ktorý za neho rozhoduje? Veď mu k tomu dáva všetky podmienky svojou blahosklonnosťou a uznaním jeho moci!!

Sme v dobe, v ktorej sa príliš často cení zlato ako olovo a olovo ako zlato. Toto hodnotové posudzovanie však nie je nič iné ako dôsledok duchovnej lenivosti davov, ktorým stačí pre spokojnosť pozemský chlieb a pozlátená klietka pre vegetovanie. Bez najmenšieho však zachvenia citu. A o cit skutočne ide.

Človek, ktorý stratil cit ľahko zradí Pravdu, lebo ju nespozná. Ľahko zdvihne ruku aj za ideály, ktoré vyhovujú rozumu v zmysle „účel svätí prostriedky“.

Milujem umenie ruského ľudu, literatúru i architektúru, s uznaním vzhliadam i k vedeckému potenciálu ruskej inteligencie, ale som si istý, že každý človek ktorý ctí najvyššie ideály a túži po nich, musí vedieť rozlíšiť pravé od falošného.

Súčasný odpor voči Rusku nie je odporom voči ľuďom krajiny ako takej, je odporom voči manipulácii a moci, ktorá usiluje zničiť hodnotový základ, ktorý krajiny sveta chcú uznávať s rešpektom a láskou i pre svojich občanov. Treba však povedať, že toto nebezpečenstvo viditeľné na povrchu má omnoho desivejší prízrak oveľa hlbšie, kde už väčšine ľuďom tak viditeľný nie je. Pomoc Kristových slov pre rozlišovanie skutkov však platí rovnako pre národ, veď národ sa skladá z jednotlivcov.

Osnovatelia a budovatelia svetlých zajtrajškov zabudli počítať s tým, že Zem nie je ich majetkom, tak ani vesmír a tým menej zákony, z ktorých tiež sami vzišli. Bolo by iste nesmiernou úľavou a radosťou ak by taká veľká krajina bola oporou celému svetu a súčasťou spolupráce pre  dobro. Žiaľ, taká predstava je i pri najväčšej skromnosti ilúziou.

Teraz najčítanejšie