Denník N

Pochybnosti

Nie, nič také si ona nahovoriť nedá…

Košaté stromy sťažujú spaľujúcim lúčom slnka prienik. „Je tu krásne,“ hovorí Dáša a stíska Jakubovu ruku. Občas ju otvorí, aby jemným pohybom prešla po jeho prstoch. Potom to niekoľkokrát zopakuje a napokon prepletie svoje prsty s jeho. Spokojnosť, takto sa jej to páči, sú si takí blízki a trvá to už dlho, celé dva roky. Spoločne strávený čas bez jedinej búrky. Neboj sa, nebude to tak navždy, po čase to príde, hovorieva jej kolegyňa.  Tiež som bola zaľúbená a premýšľala som rovnako ako ty, aj takto to skúša. Nechce sa jej veriť, podľa nej to nie sú pekné slová, ale je staršia,  skúsená. Správa sa akoby jej chcela dať chrobáka do hlavy.

Nie, nič také si ona nahovoriť nedá, každý má svoj život a ona sa v tom svojom vyzná najlepšie. Jakub je férový chlap, vzájomne si dôverujú. Košatá alej sa pomaličky končí, priamo pred nimi cesta. Jakub neváha, pritúli ju a pobozká. Pusa, sladká, úprimná, škoda, že je rozlúčková. Prišiel čas, teraz každý pôjde opačným smerom, on do mesta, ona von z mesta.  Autobus, ten jeho prišiel skôr, stojí a kýva mu niekoľkokrát za sebou, potom prejde na druhú stranu cesty. Času dosť, jej spoj pred niekoľkými minútami odišiel a ďalší sa tak skoro neukáže. Ďaleko nepôjde, zasadne na blízku lavičku pri vysokom strome. Príjemné prostredie v nej vyvoláva chuť pohrávať sa s myšlienkami. Nebude trvať dlho a jej milý bude doma. Predstavuje si ho a keby len to, dostala chuť prehŕňať sa jeho myšlienkami, chce vedieť na čo práve myslí. Na mňa predsa, hovorí jej vnútro, ale objavia sa aj pochybnosti. Chce ich vyhnať, aby nedobiedzali, ale nedarí sa jej podľa predstáv. Kolegyňa z práce, aj tá by mohla byť jeho objektom, alebo dievčatá, ktoré spoločne stretli v parku, bolo ich niekoľko a veru pohľad venoval každej. Nervozita, zmáha ju, prechádza jej telom, prestáva si veriť.

Autobus, počuť ho prichádzať, celkom sa v tých myšlienkach zabudla . Vystrelí ako šíp, pobehne, aby ho stihla. Super, ešte narýchlo poďakuje šoférovi, že ju počkal a posadí sa k oknu. Míňajú park, stromy sa jej mihajú pred očami, pohľad, ktorý sa jej páči. Nie, viac jej netreba, žiadne myšlienky, reči starších kolegýň, má svoj rozum, všetko je jasné. Ona patrí Jakubovi a on jej, nebude trvať dlho a bude svadba.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé, táto hra ma baví, inak som úplne obyčajná. Kontakt: blogerdm@gmail.com