Horná Svanetia a iné gruzínske lákadlá

Dom obývali dve mlčiace ženy so šatkami odeté celé v čiernom. Na dvore s výhľadom na zelené hory Kaukazu rástla ďatelina a okolo plotu sa občas vydrala hrubá a vysoká burina. Staršia žena, asi osemdesiat ročná starena, odišla na záhumienky, kde sa pásli kone a do bieleho koňa hodila skalu, s úmyslom ho kamsi zahnať. Mladšia, ktorá bola možnože jej dcérou alebo nevestou, dojila neďaleko kravu a mrzuto, piskľavým hlasom nadávala starene neznámym svanetským jazykom. Sedeli sme na dvore a pozorovali tento archetypálny život, ktorý tu možno už o pár rokov zanikne, aj vďaka cestovateľom ako sme my, ktorí zaplatia za chutné jedlo a nocľah. Zatiaľ však stále možno v severozápadnej časti Gruzínska – v Hornej Svanetii – nájsť miesta, kde sa zastavil čas a ľudia tu žijú ako pred stáročiami, hoci si už stihli postaviť pre turistov splachovacie WC a sprchu, a mnohí si krátia voľný čas hladkaním smartfónov, podobne ako ľudia rozvinutých krajov.

Z Bratislavy do Mestie

Let z Viedne do gruzínskeho Kutaisi odlietal v 5:55, a keďže miesta v rannom autobuse už boli vypredané, museli sme prísť skôr a prebdieť noc na letisku. Na rozhorúčený asfalt sme si prestreli pršiplášť a ľahli sme si pred budovu terminálu. V ovzduší sme cítili cigaretový dym a konečne sme precítili viedenské letisko ako skutoční cestovatelia, čo vlastnia len batoh a hviezdy.

Z okienka lietadla som pozoroval modrú stuhu Dunaja, Balaton a rozsiahlu nížinu v Maďarsku, majestátne rumunské Karpaty. Leteli sme nad Čiernym morom s fascinujúcim pohľadom na turecké pobrežie a nekonečné horstvá. Lietadlo pristávalo a my sme sa približovali k zelenej krajine plnej stromov a zarastajúcich polí obklopených na juhu a severe končiarmi Malého a Veľkého Kaukazu, medzi ktorými sa beleli zasnežené velikány.

Pred malým, zrekonštruovaným letiskom v Kutaisi si nás odchytil veľmi nízky podnikavý taxikár na päťhodinovú cestu do Mestie . Viezli sme sa pohodlným starým mercedesom cez dediny s celkom veľkými domami, okolo ktorých sa rozprestierali široké záhrady. Mnohé domy boli ošarpané, aj keď v nich bolo cítiť niečo z historickej vznešenosti. V minulosti sa v Gruzínsku pestovali plodiny – čaj, ovocie, zelenina, pre celý Sovietsky zväz. Po jeho rozpade sa však vytratili aj odberatelia a dnes mnohé záhrady, polia a sady divočejú. Miestami sa rozširuje pestovanie lieskových orechov. V meste Samtredia, kde na nás škaredo pozerali ošarpané bytovky, sme si zamenili peniaze. Prešli sme mestom Zugdidi – de-facto hraničným mestom s Abcházskom. Počas občianskej vojny v tejto autonómnej republike tu našlo nový domov množstvo utečencov. V súčasnosti sa mesto zviecha a vidno to aj na  rekonštruovanom, čistom námestí s MacDonaldom a parkom. Ďalej sa cesta z horúcej úrodnej nížiny začala zarezávať do vrchov Veľkého Kaukazu. Cestu tu lemujú husté nepreniknuteľné lesy. Miestami sú okolo poukladané úle a v jednoduchých stánkoch sa predáva med a víno v plastových fľašiach.

Okolo sú vysoké vrchy, mnohé sú kvôli neprítomnosti chodníkov veľmi ťažko dostupné. V malom bufete pri ceste sme prvýkrát ochutnali niektoré miestne dobroty – chačapuri, presladenú malinovku s malinami a pálenku čaču. Taxikár jazdil bláznivo a s centimetrovou presnosťou obchádzal lenivé kravy, ktorých bolo na ceste viac ako áut.

Mestia je hlavným mestom Hornej Svanetie, ktorá je historickým regiónom Gruzínska. Až do obsadenia cárskym Ruskom, bola Horná Svanetia takmer nezávislá. Spoločnosť tu donedávna tvorili rozvetvené patriarchálne rodiny. V každej usadlosti bývala jedna až dve takéto rodiny. Typickým pre tento región sú obranné veže, ktoré slúžili ako ochrana pred vpádom prchkých kaukazských národov, aj ako skrýše pred krvnými pomstami.

V Mestii sme si našli cez internet rezervované ubytovanie. Pred domom bol chliev a pobehovali tu kohúty. Večer sme sa poprechádzali po meste, nad ktorým sa belel vrch Tetnuldi a ochutnali sme gruzínsky chrumkavý chlieb so svanetskou soľou (soľ ochutená bylinkami) pri poháriku bieleho vína Cinandali.

Štvordňové putovanie z Mestie do Ušguli

Prvý deň Mestia – Cvirmi

Ráno bolo nádherné modré nebo a po raňajkách, ktoré sme si dali v parku pri fontáne s minerálnou vodou spolu s potulnými psami, sme využili lanovú dráhu, ktorá nás pohodlne doviezla na kótu 2345 m.n.m nachádzajúcu sa na hrebeni Zuruldi.

Na vrchole Mentaši sme stretli množstvo turistov – Čechov, Slovákov, Holanďanov. Ďalej sme však pokračovali sami – strmým zostupom z Mentaši, lúčnym hrebeňom až po vrchol Zuruldi (2332). Spoločnosť nám robili len kravy a býky, pred ktorými sme mali spočiatku rešpekt, dokonca sme zo strachu vyliezli na blízku zakrpatenú brezu, čo sa neskôr javilo ako veľmi smiešne.

Zostúpili sme z vrcholu a prešli sme okolo malého jazera, kde stádo kráv strážili dva psy. Prešli sme kúsok nižšie a na malej lúke s výhľadom na Tetnuldi sme si odpočinuli a vychutnávali  nerušenú samotu a chutný gruzínsky chlieb so syrom a svanetskou soľou. Po štvrťhodinke nás prekvapila trojica – chlap s ďalekohľadom a dvaja chlapci, ktorí išli z dola smerom na Zuruldi. Nakoľko disponovali mizernou znalosťou ruštiny a ešte horšou angličtiny, len sme sa pozdravili. Trojica sa usadila na lúke kúsok nad nami. O chvíľu sa ozval chlap s ďalekohľadom: Gostinicu chočeš? Gde? Cvirmi. Charašo. I duš jesť (máme aj sprchu). Da, charašo.

Po tomto vyčerpávajúcom rozhovore sme sa s nimi pobrali a mierne prudkým klesaním sme zišli až k dedine Cvirmi, na okraji ktorej mal chlap auto, s ktorým nás vzal k ich skromnému príbytku.

Dedina Cvirmi nás preniesla na slovenskú dedinu spred päťdesiatych rokov. Viacgeneračné rodiny tu bývali pokope, deti sa šantili po dvoroch, na prašných uliciach pobehovali prasce s mláďatami, v maštali boli teliatka. Sesternice – Mary a Mary sa chytili Ivony a hrali sa na naháňačku, potom nás priviedli na ohradený pasienok, kde nám ukázali rastlinu, ktorej byľ sa po ošúpaní dala jesť. Rastlina pripomínala rebarboru. Tento kraj na planine pod zasneženými kaukazskými vrcholmi patril im. Večer nám staršia Mary zatancovala a zaspievala dve gruzínske piesne. V šere prichádzajúcej noci s obrysmi končiarov na obzore, sme v melódiách spievaných v neznámej reči mohli čosi vytušiť z histórie tejto starobylej krajiny.

Z turistov bola v celej dedine okrem nás, len partia Fínov. Keď sme ich stretli na ulici, vyzerali byť zničení z putovania a jediné, čo ich zaujímalo, bolo to, či tu v domoch majú teplú sprchu. Nám to bolo všetko akosi jedno, užívali sme si návrat do detstva, len strunové postele v našom dome, ktoré sa pod telom prehýbali tak, že sa človek dotýkal chrbtom dlážky a mal pocit akoby sedel, mohli byť pohodlnejšie.

Druhý deň Mestia – Adiši

Ráno, po kráľovsky dobrých gruzínskych raňajkách sme sa rozlúčili s našimi hostiteľmi. Deti ešte spali. Bolo nám trochu smutno, že túto veselú rodinu už zrejme nikdy neuvidíme, ale život pútnikov je už taký.  Ďalej sme kráčali po ceste, až sme sa dostali na novovybudované lyžiarske stredisko pod vrchom Tetnuldi.

Zdá sa, že jediné, čo je na svete škaredé, vytvoril človek. Prašné cesty, stavebný odpad a rozorvané svahy pre lyžiarov pod lanovkami. Ničíme si posledné oázy krásy kvôli prchavým chvíľam rozptýlenia. Zaujímavé je, že na rozdiel od človeka, vytvára príroda veci vždy harmonické. Na lyžiarskom stredisku stretávame množstvo turistov, ktorí prichádzajú z údolia rieky Mulchura. O chvíľu sa však naše cesty opäť rozišli – všetci totiž pokračovali do Adiši spodnou cestou. Presvedčil som partiu na vrchnú trasu a mierne stúpanie sa naozaj vyplatilo. Po opustení ozrutného strediska sme putovali kráľovstvom lúk, kvetov a samoty. Nad nami sa vypínal zasnežený vrchol Tetnuldi, na ktorom umrelo množstvo horolezcov. Pred mesiacom sme zachytili správu o úmrtí slovenského občana pri zostupe z neho.

V Adiši, malej dedine, kde každý dom je zároveň aj ubytovňou pre turistov, sme vyhľadali sestru našej domácej v Cvirmi, ktorá nás ubytovala a priamo pred našim zrakom nám pripravila chutnú večeru. Rozmýšľame, že naše mamy na Slovensku by asi porazilo, keby im do kuchyne v priebehu prípravy jedla vošli cudzí ľudia.

V našej ubytovni sa prichýlil aj turista z Izraela. Bol veriaci a keďže zajtra pozajtra bola sobota, musel skoro ráno vyraziť, aby prišiel na ubytovanie dostatočne v predstihu. Pre Židov začína deň západom slnka – a už pred ním musí mať prichystané veci na modlitbu. A celú sobotu sa nesmie pracovať  – a teda ani chodiť na túry. Rozmýšľal som, že tento svet je zvláštny. Že ľudia sú v ňom tak rozdielni – čo sa jedným javí ako svätá povinnosť, druhí vnímajú ako čisté bláznovstvo.  Ostáva nám len rešpektovať sa. Ale sme toho naozaj schopní?

V noci mi prišlo akosi ťažko, vstal som z postele a šiel sa nadýchať čistého vzduchu. Obzrel som sa hore. Na čiernej tmavej oblohe boli tisíce jagajúcich sa hviezd, toľko som ich azda jakživ nevidel. Tu, uprostred Kaukazu, svetelný smog prakticky neexistoval.

Tretí deň Adiši – Iprari

V tento deň  musia ísť všetci turisti, ktorí spia v Adiši po tej istej ceste – údolím rieky Adiščala. Ako správnemu mizantropovi mi tie zástupy množstva európskych turistov liezli na nervy, najmä takí, čo mali hlasno pustenú hudbu z reproduktora. Zaujímavé je, že minimálne 4-5 skupín turistov bolo z nášho letu. Na začiatku treba prekonať rozbúrenú ľadovcovú rieku. Podnikaví Gruzínci tu stáli s koňmi a v prepočte za 7 EUR prevážali turistov na druhú stranu. Mne bolo proti srsti otročiť koňa, a tak ako jediný z prítomných turistov som si obul sandále, vzal paličky a prebrodil som dravú riečku, ktorej voda mi siahala tesne nad kolená. Hoci som sa spočiatku obával, nakoniec ma zalial pocit hrdosti.

Oblasť okolo sedla Čchundieri je naozaj čarovná. Z rozkvitnutých lúk sú nádherné výhľady na Kaukazské päťtisícovky na severovýchode; a južne od nich na menšie zelené hory (trojtisícovky) pripomínajúce naše Západné Tatry. Vyšli sme na náš najvyšší bod – bezmennú kótu s výškou 2811 metrov a vychutnávali výhľady.

Po zostupe zo sedla sme pokračovali po širokej ceste malebnou dolinou rieky Chaldeščala, ktorá sa občas zarezala do hlbokých skalnatých kaňonov. Prišli sme k osade Chalde – ktorú tvorilo pár budov okolo veľkého hostinca, kde sa predávalo pivo, malinovky a koláče. Táto osada mala krutý osud – bola baštou povstalcov proti cárskemu Rusku, preto ju cárska armáda v roku 1876 zrovnala so zemou. Kúsok odtiaľ už bola malá osada Iprari s dvoma veľkými ubytovňami na začiatku. My sme si povedali, že vyhľadáme čosi autentickejšie, tak sme prešli typickou úzkou uličkou s kravskými lajnami a lemovanou polorozpadnutými domami. V poslednom dome sedela na záhrade učupená starena. Opýtali sme sa na ubytovanie a o chvíľu sme  boli nasťahovaní na hornom poschodí domu, z ktorého sa mužská populácia zjavne už dávnejšie pobrala na onen svet. V dolnej izbe sme zahliadli fotky mladého muža v čiernom ráme.

Čítali sme, že vo Svanetii práve mladí muži nezvyčajne často hynú na nebezpečných kľukatých cestách. Bývali tu dve ženy zahalené do čierneho odevu. Mladšia, ktorá mohla mať asi po šesťdesiatke, nám pripravila výbornú večeru, dokonca tunajšie chačapuri s macony (zakysané mlieko na gruzínsky spôsob) mi chutilo asi najviac. Na terase s výhľadom na zelené Kaukazské vrchy, na ktorých úbočí stál kostolík sv. Kvirike a Ivility, sme pozorovali pokojný večer – dojenie kráv, upratovanie na dvore. Avšak v noci mala Ivuša a Maroš pocit, že v tomto strašidelnom dome pobehujú duchovia mŕtvych.

Štvrtý deň Iprari – Ušguli a výlet k ľadovcu pod vrchom Šchara

Štvrtý deň cesty nám už len ostávalo prejsť asi 12 km úbočiami ponad rieku Inguri do dediny Ušguli, ktorá je zapísaná v zozname Unesco.

Po príchode do Ušguli si nás odchytila pani, ktorá nás hneď ubytovala a poslala nás do miestneho kina na film Dede. Kino bolo v kamennom domci, v ktorom prefukoval vietor, po podlahe prebehovali myši a zvuk filmu z malého notebooku, do ktorého bol zapojený dataprojektor, takmer nebolo počuť. Dej filmu sa odohráva v Hornej Svanetii a zobrazuje archetypálny život, ktorý tu vládol až takmer do 80/90 – tich rokov minulého storočia. Jeho tienistou súčasťou boli krvné pomsty, únosy žien a rituálne úkony namiesto vtedy opovrhovanej medicíny. Film Dede bol ocenený na mnohých festivaloch, napríklad aj v Karlových Varoch. Aj my by sme ho ocenili viac, keby si dievča, ktoré malo strážiť kino, nezavolalo dvoch nezbedných kamarátov, ktorí sa neustále smiali, kričali, robili pred projektorom tieňové zvieratká. Ku koncu filmu prišlo do kina dokonca ešte viac detí, napomínanie ani trocha nepomáhalo, rodičia preventívne na blízku neboli. Nuž ale autenticita bola o to väčšia. Navyše väčšina hercov pochádza priamo z Ušguli. Po skončení filmu sme stretli modrookého chlapca na koni. S ľahkosťou a prirodzene jazdil po strmých ušgulských uličkách. Ivuša v ňom ihneď spoznala Moseho – jednu z hlavných postáv filmu. A keď naňho zavolala naša domáca – Mose!, dali sme jej za pravdu a s obdivom vzhliadali na mladého jazdca a herca zrodeného uprostred kaukazských končiarov.

Po výlete k ľadovcu Šchara sme opustili Ušguli. Rozbitou cestou z odľahlých končín nás do Mestii odviezol syn našej hostiteľky. Nad cestou lietali tisícky bielych motýľov. Zdalo sa, že to niekto sype lupienky ruží po svadbe s gruzínskymi vrcholmi. Šofér nám vybavil ubytovanie v Mestii v blízkosti hlavnej ulice.

U tamadu v Mestii

S údivom sme sa po štyroch dňoch pozerali na Mestiu. Asfaltové cesty, reštaurácie, obchody, turisti bez batohov. V porovnaní s dedinami Cvirmi, Adiši, Iprari, akoby sme sa presunuli o polstoročie v čase.

Naša domáca Lala, gynekologička z Tbilisi, kamsi odbehla a potom sa vrátili aj s mužom, ktorý sa nám predstavil ako Levan. Z auta vytiahli množstvo igelitiek a nádob, v ktorých  bolo zabalené jedlo. O chvíľu sme sa ocitli pred stolom plným rôznorodých nátierok, zeleniny, ovocia, zákuskov. Táto bohatá hostina, bola vlastne len zvyškom po oslave narodenín Levanovej tety, ktorá umrela minulý rok.  V Gruzínsku je zvykom oslavovať narodeniny po smrti človeka a zdá sa, že sú tu oslavy ešte väčším obžerstvom ako na Slovensku. Prv než sme sa pustili do hostiny, Levan nám nalial do pohárov víno a zhostil sa úlohy tamadu. Úlohou tamadu je viesť hostinu tým, že pripraví a vhodne načasuje prípitky. Prípitky sú v Gruzínsku, ale aj v iných kaukazských štátoch veľmi obľúbené a rozsiahle. Prvým prípitkom, ucteným si Boha Otca a pamiatkou na všetkých zosnulých, aby si  niekto týmto spôsobom o 200 rokov spomenul aj na nás, sa hostina začala. Levan vyrába chutné biele víno z hrozna, ktoré nakupuje v južnej časti Gruzínska – v Kachetii.  Levan našťastie vie, že turisti z Európy na západ od Ruska neznesú veľa a tak od nás nevyžadoval vypiť pohár do dna po každom novom prípitku. A tých bolo požehnane – pripíjali sme na rodičov a na súrodencov; na malé krajiny – Gruzínsko a Slovensko, a na priateľstvo medzi nimi; na ženské pokolenie –  tu museli muži vypiť do dna bez výnimky; na to aby bol vo svete mier. Spomenul aj prípitok zo známeho sovietskeho filmu: Môžem si dovoliť kúpiť kozu, ale netúžim po nej. Túžim po dome, no nemôžem si ho dovoliť. Tak si pripime na to, aby sa naše túžby vždy zhodovali s našimi možnosťami.

Zdalo sa, že rovnako ako jedla a vína, aj prípitkov tu bola nekonečná zásoba. Zvykom je, že tamada dá priestor predniesť prípitok aj inému členovi hostiny. Asi siedmy prípitok som teda pozdvihol čašu na Levana, na jeho prívetivosť a pohostinnosť, a keď som pridal želanie, aby jeho žena bola zdravá a aby tu, v tomto dome, bolo stále tak útulne a dobre, tisli sa Levanovi do očí slzy. Rovnako sa mu natisli, keď som spomenul najznámejšieho gruzínskeho básnika Šotu Rustavelliho, autora slávnej poémy Junák v tigrej koži. Do slovenčiny ju preložil Miloš Krno, ktorý je aj autorom knihy Ak je na zemi raj – v ktorej popisuje svoje cestovateľsko-literárne zážitky z Gruzínska. Levanovi som neskôr musel prisľúbiť, že si pozriem oba slovensko-gruzínske filmy; vojnový – Prerušená pieseň a komédiu – Rača moja láska. Práve druhý film, ktorý na Slovensku takmer nik nepozná a na stránkach CSFD má hodnotenie len 48 %, tu v Gruzínsku poznali úplne všetci – a spomínali naň so širokým úsmevom, akoby šlo o kultovú komédiu. Mali sme pocit, že vďaka tomuto filmu Gruzínci vedeli o Slovensku. Postupne nám už jedlo začínalo liezť hore krkom a hlavu bolo treba podopierať rukami. Keď sa tamadovi už začal jazyk pliesť, bolo načase po výbornej hostine zaliezť do postelí.

Šialená cesta k moru a depresia v Batumi

Ráno po dlhej noci sme mali ísť autobusom – maršrutkou, na ktorý sme si kúpili lístok deň vopred, do prímorského mesta Batumi. Avšak malý autobus bol už úplne plný, a tak podnikaví šoféri vypravili ďalšiu maršrutku, do ktorej okrem nás posadili partiu Poliakov. Každý, kto navštívil Gruzínsko uzná, že sa tu jazdí pomerne šialene. Terajší šofér bol pirátom ciest ešte aj na miestne pomery. Kľukatou rozbitou cestou so strmými zrázmi a kravami na ceste sa rútil zo všetkých najrýchlejšie, predbiehal ostatné maršrutky aj osobné autá. Zdalo sa, že všetko mal na milimeter vyrátané. Na prestávku zastal, keď som siahol po sáčku. V meste Zugdidi nás vyložil do menšieho auta a rýchlo odišiel späť do Svanetie, zrejme za ďalším kšeftom. Nový šofér bol zas asi najpomalším, akého sme v Gruzínsku stretli, a ako jediný dodržiaval predpisy. Údajne bol kedysi policajtom.  Keď po požiadaní Poliakov, aby zastal na okraji cesty, odvetil, že sa to tu nesmie, všetci pasažieri sa úprimne usmiali. V Batumi nás privítala dopravná zápcha, vysokánske stavby, hluk – jednoducho všetky hrôzy veľkomesta, preto sme si vydýchli, keď nás šofér odviezol k nášmu ubytovaniu, malému domčeku asi zo začiatku 20. storočia, ktorý bol ako oáza uprostred hluku mesta.

Batumi je hlavné mesto Adžarskej autonómnej republiky, v ktorej žije prevažne moslimské obyvateľstvo. Po príchode do Batumi, sme sa rozhodli ísť najesť, okúpať sa a popozerať si mesto. No ukázalo sa, že po takmer bezstarostných dňoch strávených uprostred hôr sa nám tieto zdanlivo jednoduché činnosti javili akosi beznádejne zložito. V Svanetii sme povedali, že chceme raňajky a večeru a za malý peniaz sme dostali veľa chutného a rôznorodého jedla bez toho, aby sme si vôbec vyberali, čo chceme. Tu v meste bolo treba najprv nájsť reštauráciu. Potom listovať v menu a googliť, čo vlastne znamenajú všetky tie neznáme názvy jedál a nakoniec zistiť, koľko toho vôbec prinesú, či toho nebude veľa alebo málo. Keby sme im tak mohli len dať 10 EUR  a oni by nám bez okolkov priniesli niečo dobré s kopcom čerstvých rajčín a zeleniny. Pobyt na mori nám zas pripadal fádny. Človek sa okúpe a potom sa lenivo pripeká na kamienkovej pláži, kde ho neustále otravujú obchodníci s pirohmi, pivom, kúpacími kolesami. Za chrbtom má mrakodrapy mesta, z ktorého chceli politici silou mocou urobiť Las Vegas Čierneho mora.

Pri pohľade na rýchlo rastúce batumské vežiaky, som si opäť spomenul na to, že človek málokedy dokáže vytvoriť niečo pekné a harmonické. Z atmosféry Batumi sme postupne dostali akúsi nezhovorčivú náladu. Možno nám chýbala voľnosť lúk, pasúce sa kone, či pohľad na tmavú oblohu s tisíckami hviezd. Isté je, že Batumi s davmi turistov, promenádujúcimi sa dovolenkármi nás spočiatku vôbec neohúrilo. Preto sme sa na ďalší deň vypravili miestnou dopravou k vodopádu Mchunseti, ktorý sa síce podobá na náš Šútovský, ale navštevuje ho omnoho viac turistov. Medzi cestou a vodopádom sa nachádzajú desiatky stánkov so suvenírmi, ovocím, jedlom a vínom – Gruzínci sa naozaj snažia byť podnikaví. Aby sme sa trocha rozptýlili, dali sme sa od jedného podnikavca nahovoriť na raft, ktorý začínal na rieke spod historického Tamarinho mostu. Definitívne sa nám ale okolie Batumi zapáčilo až z botanickej záhrady, kde sme mali nádherné výhľady na zelené vrchy tejto nesmierne vlhkej oblasti. Sprievodca uvádza, že vo vrchoch, ktoré sa tiahnu od pobrežia padne najviac zrážok v celej Európe. Vďaka zrážkam je v týchto horách veľmi bujná a pestrá vegetácia. V sovietskych časoch sa tu pestovali subtropické plodiny s vývozom do celého obrovského impéria. Otázka ostáva, kde je Európa a kde je Ázia. Podľa väčšiny autorov je Gruzínsko súčasťou Ázie, hoci mne pripadá viac európskejšie ako napríklad budhistická Kalmická republika v Rusku.

Historické a vznešené Kutaisi

Po dvoch nociach v Batumi sme nasadli na maršrutku do Kutaisi, odkiaľ nám na druhý deň odlietalo lietadlo. V Kutaisi, v bývalom historickom hlavnom meste Gruzínska, sa nás ujal taxikár David, ktorý nás ochotne zaviedol k hlavným pamiatkam a pridal aj zaujímavý historický výklad. Najprv nás zaviezol do neďalekého kláštorného komplexu Gelati, ktorý bol kultúrnym a vzdelávacím centrom Gruzínska v 12. storočí. Spisovateľ Miloš Krno vo svojej knihe Ak je na zemi raj uvádza, že miestny kláštor a Akadémiu volali druhými Aténami alebo novým Jeruzalemom. Mnohé práce gruzínskych filozofov boli preložené do latinčiny a gréčtiny. Podľa niektorých verzií tu ležia aj pozostatky kráľovnej Tamary. V súčasnosti je komplex chrámov výrazne vyhľadávanou turistickou lokalitou v malebnej horskej krajine.

Nakoniec sme navštívili katedrálu Bagrati, ktorá sa týči na vŕšku nad mestom Kutaisi. Ďaleké výhľady, zvyšky bývalej pevnosti a stredovekého opevnenia, robia z tejto lokality jedno z najatraktívnejších miest v meste.

Návštevu Kutaisi sme symbolicky zakončili fľaškou gruzínskeho červeného vína. Na druhý deň ráno nás už len čakal let a cesta domov. A rovnako ako píše Exupéry v Citadele, aj my si nabrali z bohatstva šíreho priestoru a blaženosť, ktorú sme našli vo vrchoch, rozkvitnutých lúkach, v starobylých chrámoch sme si priniesli domov. A domov sa zmenil – zmenil sa tým, že kdesi je dedina Cvirmi, v ktorej sa naháňajú dve malé sesternice a prasatá tam žerú na ceste motýle;  že kdesi je obloha tak tmavá, že môžeš uvidieť tisíce hviezd, že kdesi pobehuje na koni chlapec, slobodne bez sedla a bez žiadnych zákazov cvála na lúkach medzi končiarmi,  že kdesi je tamada, čo prednáša hosťom metafyzické prípitky, nalieva im víno a rozcitlivuje  im duše …