Päť rokov cépečkarom

Tento článok píšem prvého septembra 2019. Pred piatimi rokmi som sedel vo vlaku vtedy ešte nehorľavej povesti a uvedomoval som si, že sa sťahujem do Bratislavy. V Žiline som si to ešte neuvedomoval, ale ako sme sa blížili k mestu ťahavého “né”, začal som mať obavy. Odvtedy viem, kde na Slovensku sa nachádza geografická hranica úzkosti – keď cestujem vlakom z mojej rodnej Žiliny, všetky bratislavské starosti na mňa doľahnú v momente, keď vyrazíme z Trnavy. Lebo za Trnavou už niet cesty späť. A tak som už päť rokov “cépečkárom”. Mimobratislavská naplavenina, ktorá si prišla násilne ukradnúť kúsok tamojšieho blahobytu. Trvalý pobyt tu, samozrejme, nemám. Iba od Trnavy sa tak cítim. A keď vidím tie podmračené masy v nedeľu večer na stanici v Bratislave, mám pocit, že nie som jediný.

Nikdy som neplánoval zaseknúť sa v tomto meste. Mnohí tu študovali a jednoducho tu ostali, ja nie. Z Brna som presídlil do Bratislavy, mesta najhlavnejšieho z najhlavnejších, kvôli láske. Tá po necelom roku pominula a asi by som bol aj smutný, keby som si nemusel vtedy hľadať nový podnájom. A kto kedy v auguste hľadal v Bratislave bývanie, vie, že emócie na tento blší trh s realitami nepatria. Stroskotaný štvorročný vzťah je malá bolesť oproti vojne o nepriechodnú izbu. Dať za to tretinu výplaty – optimisti tomu hovoria zákon trhu, realisti zasa príplatok za klaustrofóbiu. Potlačené traumy a pocity sebanenávisti za petržalský kamrlík s posteľou z Ikey rozhodne stoja.

Prečo píšem tento blog? Lebo si myslím, že fenomén “cépečkárstva” je úplne nádherný. Analógoví nomádi a nomádky, stratení v Bratislave, v meste šedivých štvrtí a ešte šedivejších korporácií, ale zároveň aj meste cynicky príjemnom, kde má každý celkom dosť miesta okolo seba a plno rovnako poškodených duší, čo sem doputovali a čakajú, kým im pretečú nervy a oni poputujú ďalej. Všetci sú vítaní, pokiaľ sa zmestia do autobusu z hlavnej stanice. Domnievam sa, že my, cépečkári, robíme Bratislavu svojskou. Sme šedá ekonomika, žijúca mimo štatistík o počte obyvateľov a o výške odvedených daní mestu. Zahrabaná v podnájmoch. Žijeme z dóz s plnenou paprikou od mamy, z bagiet od Richmana, ale najmä zo sĺz rodených Bratislavčanov, ktorých okrádame o životný priestor.

Rodení Blaváci, ako znie hanlivý termín, nás samozrejme nepoznajú, ak si náhodou nevšimli našu ŠPZ. Väčšina sme Slováci, Bratislava nie je New York. Tam kedysi žili rôzne komunity a mali svoje štvrte. Taliani, Íri, Číňania, Poliaci. V Bratislave sú to východniari, Oravci, Banskobystričania a iní. Akurát nemáme vlastné štvrte, všetci sú natlačení v Petržalke. Bratislava nie je New York, ale ak nič iné, je to aspoň náš (prevažne) biely, homogénny melting pot. Cépečkari vyzerajú povedome, no môžu byť kýmkoľvek. V slovenskom meradle sú to takí malí imigranti, malí cudzinci, malé menšiny, malí ekoteroristi, malí kaviarenskí povaľači. Čiže homeopatická dávka toho, čo Slováci (napríklad tí, čo sa tmolia večer na Obchodnej, prípadne kričia “My sme tu doma.” a nie ste si istí, či by v tej vete nenapísali ypsilon) veľmi ochotne neznášajú.

Často počúvam, že by v Bratislave nedokázali žiť, že toto mesto je hnusné a ľudia sú tu arogantní a zlí. V skutočnosti si môžeme z tohto mesta spraviť čokoľvek, čo len chceme. Niekto tu žije nudnú existenciu a pendluje medzi posteľou, dopravnou zápchou a open officom v IBM. Iní si tu užívajú maximum slobody, ako sa na Slovensku dá. Čo nie je veľa, ale ak ste napríklad homosexuálom v Medzilaborciach, je to niečo. A práve preto, že Bratislava je taká plná dočasne zblúdilých duší, je radosť ju cynicky sledovať. Študentov, smutne sa vracajúcich na intrák. Frflajúcich starých Bratislavčanov. Nervóznych vodičov audín stojacich v zápche. Ľudí, ktorí si myslia, že “business casual” reálne existuje. Zaplavené podchody pätnásť minút po začatí búrky. Nepoznám mesto, ktoré by ma tak vyzývavo nútilo smiať sa na cudzom nešťastí.

Chcel by som sa poďakovať Bratislave za to, že mi umožnila sa vyliahnuť. Vzala mi ilúzie o láske, pridala cynizmus, umožnila postaviť sa na standupové pódium. Dala mi pocítiť, že síce mám traumy z detstva, ale tie predsa nie sú až také hrozné. Ak by boli, vzal by som si hypotéku a ostal by som tu bývať. Vďaka ti, Pressburg.

Ak cépečkári niečo potvrdzujú, tak je to fakt, že Bratislava je akési kultúrne medziposchodie. Ľudia sa sem vyštverajú, lebo ak chcú byť slobodní, nie je veľa iných ciest von. Niektorým toto medziposchodie stačí. Niektorí si tu oddýchnu, naberú sebavedomie a idú ďalej. Chcú po nás, aby sme si tu nahlasovali trvalý pobyt, ale povedzme si otvorene… toto mesto vlastne nie je určené pre trvalý pobyt.