Denník N

Vlastizradca Gustáv Husák

ladý Gustáv Husák
ladý Gustáv Husák

Komunistický odboj počas Druhej svetovej vojny; Vianočná dohoda a Sovietske Slovensko; Slovenské národné povstanie

Keď bežní občania neovládajú históriu vlastného národa, je to zlé. Keď históriu vlastného národa neovláda predseda parlamentu, to je už prisilná káva. V tomto článku sa povenujem osobe Gustáva Husáka počas vojnových rokov a nebude o normalizácii, kedy oportunista Husák prezliekol kabát a stal sa z neho symbol normalizačného režimu. Toto obdobie si starší ľudia pamätajú veľmi dobre. Apatia, stagnácia, okupácia, cenzúra, exodus, úteky cez hranice, Palach a ďalší, Charta 77, zatváranie názorových oponentov, Sviečková manifestácia, vodné delá, ďalšie demonštrácie a obušky. Husák zradil vlastný národ aj počas vojny a o tom budú nasledujúce riadky.

Komunistický odboj počas Druhej svetovej vojny

Už pred vojnou bolo medzi komunistami nepísané pravidlo, že o Sovietskom zväze sa hovorilo len v superlatívoch. Bola to predsa len prvá komunistická krajina, ktorá aktívne budovala „raj na Zemi,“ čo bolo ľahko uveriteľné, keď tam človek nikdy nebol a nevidel sovietsku realitu. Husáka neprekvapil ani „výlet“ k frontu, ktorý zorganizovala slovenská fašistická vláda, lebo bažil po moci a uznaní, a to je možné dosiahnuť aj v menej rozvinutej alebo stagnujúcej krajine.

Slovenský komunistický odboj bol najviac organizovanou a najviac prenasledovanou zložkou protifašistického odboja. Preferovaním štrajkov, sabotáží a podporou partizánskych skupín boli najviac viditeľní, čo viedlo k uväzneniu ich lídrov. V októbri 1940 zorganizovali komunisti štrajk slovenských a nemeckých baníkov v Handlovej, ktorý prerástol do politickej demonštrácie proti slovenskému fašistickému režimu. Komunistickí lídri boli postupne pozatváraní, a tak sa dostalo aj na Karola Šmidkeho, Gustáva Husáka a Ladislava Novomeského, ktorí v auguste 1943 vytvorili tzv. piate ilegálne ústredné vedenie KSS, pričom sa dohodli, že upustia od aktivít ako bolo vydávanie letákov a organizovanie zhromaždení, aby na seba neupozorňovali.

Kým komunisti ako Viliam Široký, Ján Osoha a ďalší tvrdli v base, Husák si užíval pokoj, slobodu a ochranu niektorých predstaviteľov režimu. Len pre porovnanie, neskorší prezident Antonín Zápotocký strávil vojnu v koncentračnom tábore Sachsenhausen a Antonín Novotný strávil vojnu v koncentračnom tábore Mauthausen. Nacisti ich zrejme nepovažovali za extra dôležitých, keď ich hneď nepopravili, a tak prežili vojnu, zúčastnili sa Februárového prevratu a stali sa spoluzodpovednými za krvavé 50. roky, zákernú menovú reformu a násilnú kolektivizáciu.

Vianočná dohoda a Sovietske Slovensko

V decembri 1943 bola v byte Mateja Joska (rodák z Liptovského Mikuláša) podpísaná Vianočná dohoda, ktorá spojila komunistický odboj a časť občianskeho odboja v boji proti fašistickej vláde s cieľom znovuobnovenia Československa. Signatári Vianočnej dohody spočiatku odignorovali sociálnu demokraciu, zvyšné občianske odbojové skupiny a hlavne skupinu okolo Vavra Šrobára (ďalšieho rodáka z Liptova). Nie je pravda, že by Vianočná dohoda spojila všetky odbojové smery. V skutočnosti mala poslúžiť komunistom, aby zvýšili svoj pomyselný podiel na odboji (vždy sa snažili o získanie aspoň 50% postov). Slovenskí komunisti nemali počas vojny medzi ľuďmi takú podporu, akú by si želali, čo dokázali voľby v roku 1946.

Znovuobnovenie Československa v jeho predmníchovských hraniciach bolo hlavným cieľom československej exilovej vlády v Londýne. Takto zneli aj dohody medzi československou exilovou vládou v Londýne a Sovietskym zväzom, ktorý ich neskôr porušil ukradnutím Podkarpatskej Rusi. Keďže sa k tomuto cieľu zaviazal aj samotný Sovietsky zväz, tak túto politiku razili aj československí komunisti žijúci v sovietskom exile. Beneš, Sovieti, Gottwald, Fierlinger, Svoboda, atď. hovorili, že dôjde k obnoveniu Československa, a potom si ľudia zvolia smerovanie krajiny. Sovieti a Gottwald to vnímali po svojom, ale to už je iný príbeh.

Do podpísania Zmluvy o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR z 12. decembra 1943 sa slovenskí komunisti otvorene stavali proti povojnovému usporiadaniu, kde by bolo Slovensko súčasťou Československa. Slovenskí komunisti si želali, aby sa Slovensko stalo súčasťou ZSSR, k čomu sme smerovali v roku 1919, kedy na tri týždne vznikla Slovenská republika rád. Od podpísania predmetnej zmluvy sa slovenskí komunisti tvárili, že sú za Československo, ale myšlienku včlenenia nášho územia do Sovietskeho zväzu neopustili a o svojej vízii spísali dokument, ktorý si môžete prečítať napr. v pentológii o SNP od komunistického „historika“ Viliama Plevzu.

V lete 1944 hral Ferdinand Čatloš, slovenský minister národnej obrany vo fašistickej vláde, na obe strany. Voči svojim kolegom sa tváril, že je naďalej lojálny, ale na druhej strane nadviazal kontakty s odbojom, ktorý pripravoval Slovenské národné povstanie. 28. júla 1944 dokonca informoval svojho podriadeného Jána Staneka o svojom pláne zvrhnúť fašistickú vládu, ktorý spísal do tzv. Čatlošovho memoranda. Prostredníctvom Staneka sa dostal do kontaktu s Karolom Šmidkem a Gustávom Husákom, ktorí súhlasili s doručením Čatlošovho memoranda do ZSSR za podmienky, že im Čatloš poskytne lietadlo. Šmidke a Husák jednali s Čatlošom bez vedomia organizátorov SNP a bez vedomia zvyšných členov ilegálnej Slovenskej národnej rady, čím ohrozili celé Povstanie.

Ferdinand Čatloš nevedel o Jánovi Golianovi a Vojenskom ústredí, ktoré organizovalo SNP po vojenskej stránke (čo potvrdzuje, že svoje aktivity vykonávali správne). Ján Golian bol poverený vedením príprav SNP samotným prezidentom Benešom. Za socializmu sa klamalo, že Golian bol na tento post zvolený ilegálnou Slovenskou národnou radou, čo bola, je a navždy bude lož. Slovenské národné povstanie bolo akciou Druhého československého odboja a bolo pripravované z iniciatívy a na základe rozkazov československej exilovej vlády v Londýne. Gro bojujúcich síl tvorila 1. československá armáda na Slovensku. Hlavnými cieľmi Povstania bolo zvrhnutie slovenskej fašistickej vlády, znovuobnovenie Československa a pomoc Spojencom pri oslobodzovaní Európy.

31. júla 1944 zvolal Stanek stretnutie spravodajských dôstojníkov z rôznych kútov Slovenska, ktorých informoval o pláne ministra národnej obrany. Na stretnutí bol aj nadporučík Ján Korecký (Golianov človek), a tak sa o všetkom dozvedelo aj Vojenské ústredie a československá exilová vláda v Londýne. Ján Golian plánoval vyslať do Sovietskeho zväzu lietadlo, ktoré by na svojej palube odviezlo delegáciu ilegálnej Slovenskej národnej rady, ktorá by rokovala so Sovietmi o zosúladení Povstania s postupom Červenej armády. Golian zrazu vedel o dvoch lietadlách, ktoré mali opustiť krajinu, a tak posunul odlet svojho lietadla z 3. na 2. august 1944.

V týchto momentoch sa vec riadne zamotala. Čatloš sa taktiež dozvedel o druhom lietadle a chcel naň dostať svoje memorandum, avšak pre československú exilovú vládu v Londýne bol absolútne neakceptovateľný (koniec koncov… jeho neskoré osvietenie by neprijali ani Spojenci zo západu a východu). Ďalší priebeh udalostí skrátim, lebo sa vecí týka len okrajovo a môžete sa o ňom dočítať v ponovembrovej literatúre alebo mojej knihe The Corner of Death.

2. augusta 1944 malo vzlietnuť prvé lietadlo, ale Mikuláš Ferjenčík sa zdržal pri odvoze jednotlivých cestujúcich, a tak sa stalo, že do lietadla sa nedostal práve komunista Karol Šmidke. Komunisti v tom videli zradu zo strany Goliana a československej exilovej vlády v Londýne. Ján Golian urobil chybu a súhlasil, aby vzlietlo aj druhé lietadlo, ktoré pripravili Čatloš a Augustín Malár. Dva ilegálne prelety zaznamenala tak slovenská fašistická vláda ako aj nacistické Nemecko, čo nepomohlo príprave SNP.

Podľa rozkazov mal Stanek odovzdať Čatlošovo memorandum pilotovi lietadla, ale Stanek bol spätý s antifašistami pripravujúcimi Povstanie, a tak dal memorandum priamo Šmidkemu. Odbojári stihli memorandum okopírovať, a tak Mikuláš Ferjenčík so sebou niesol kópiu, ktorú mal odovzdať Heliodorovi Píkovi, veliteľovi československej vojenskej misie v Moskve. Ako z filmu, že? Treba si uvedomiť, že všetky strany fungovali v prísnej konšpirácii a v prípade prezradenia by ich čakala istá smrť a odniesli by si to aj ich rodiny.

Karol Šmidke so sebou niesol ešte jeden zaujímavý dokument, ktorý po príchode do Moskvy predostrel Sovietom. Týmto dokumentom bol plán na pričlenenie Slovenska k Sovietskemu zväzu, v ktorom naši komunisti klamali Sovietov, že za pričlenenie je až 70% Slovákov. Slovenskí komunisti (vrátane Gustáva Husáka) tak porušili Vianočnú dohodu a išli proti záujmom československej exilovej vlády v Londýne, protifašistického odboja na Slovensku, československých komunistov v sovietskom exile a proti samotnému Sovietskemu zväzu.

Do Moskvy tak odleteli dve delegácie, ktoré nič nevybavili, lebo Sovietsky zväz jednu ignoroval a druhú zadržiaval, pričom o tomto zadržiavaní klamal aj československej exilovej vláde v Londýne. Sovietsky zväz tak sabotoval prípravy SNP a nemal záujem tejto akcii pomôcť. Misia Karola Šmidkeho bola za socializmu ospevovaná ako veľmi úspešná. Táto lož sa šírila až po jeho smrti v roku 1952, keď za zvláštných okolností zahynul pri dopravnej nehode. Komunisti radi oslavujú mŕtvych, lebo mŕtvi mlčia a už nie sú konkurenciou, a tak v roku 1967 bol Šmidke vyhlásený za Hrdinu ČSSR. Keby nezomrel v roku 1952, tak je vysoko pravdepodobné, že by skončil na slučke onálepkovaný za buržoázneho nacionalistu.

Slovenské národné povstanie

Po vypuknutí SNP sa Husák postavil do pozície škodnej a apeloval na organizátorov zodpovedných za vypuknutie Povstania v Bratislave (Kišš-Kalina, Murgaš, Kovačovič), že všetko je predčasné, a tak keď sa pri Žiline už bojovalo, Bratislava ostávala v nečinnosti. V Prvých momentoch povstania nebol na povstaleckom území ani jeden člen ilegálnej Slovenskej národnej rady, ale ľud bolo potrebné vyburcovať aj zo strany politickej reprezentácie, a tak sa predstavitelia Povstania pobrali na Donovaly, kde sa ukrýval Vavro Šrobár, boli spísané prehlásenia národu a armáde, ktoré boli odvysielané v rozhlase.

Keď Husákovi docvaklo, že vypuknutie Povstania nie je žart a niekto iný by mohol zliznúť politickú smotanu, pobral sa do Banskej Bystrice a Bratislavu ponechal bez politickej odbojovej reprezentácie. Nasledovali snahy velenia Povstania o presun bratislavkej posádky na povstalecké územie, ale už bolo neskoro. Rozhýbali sa len malé skupiny, ktoré sa presunuli k Bystrici a bojovali v SNP.

Gustáv Husák sa mohol stať hrdinom, mohol viesť 7 tisíc dobre vyzbrojených vojakov a dôstojníkov bratislavskej posádky do Povstania. Nestalo sa tak a nedošlo ani k naplneniu dôležitej úlohy, ktorá bola zverená práve Husákovi. Cestou cez Nitru mal oslobodiť súdruhov z predošlých vedení KSS, ktorí by sa pridali k Povstaniu. K oslobodeniu malo dôjsť už 28. augusta 1944, ale Husák tento termín stále odsúval, lebo vraj čakal na vhodnejší čas. K oslobodeniu komunistov nikdy nedošlo a časť z nich zomrela pri spojeneckom nálete na konvoj pri rakúskom mestečku Melk, ktorý viedol do koncentračného tábora Mauthausen. Medzi mŕtvymi bol aj Ján Osoha, ktorý si odpykával 14 ročný trest. Jeho žena a deti boli neskôr zaživa upálení nacistami.

Vojnu však prežil komunista Viliam Široký (predseda vlády medzi rokmi 1953 a 1963) a zradu Husákovi nikdy neodpustil. Husák neskôr sedel po mocenskom boji v rámci KSČ, kde slovenskí komunisti boli označovaní za buržoáznych nacionalistov a po jednom zatváraní a popravovaní. Clementis bol v skutočnosti popravený za kritiku Sovietskeho zväzu, jeho paktu s nacistickým Nemeckom a prepadnutie Fínska. Husák sedel za to, čím v skutočnosti bol… komunistický prisluhovač, ktorý bažil po moci a išiel za ňou cez mŕtvoly.

Po príchode na povstalecké územie pokračovali spory medzi Husákom a Golianom, lebo Husák nedokázal zniesť, že velenie Povstania bolo podriadené československej exilovej vláde v Londýne a nie jemu, pardón, teda Slovenskej národnej rade. Keďže Husák chýbal v prvých momentoch povstania a mužom činu sa stal Vavro Šrobár, ktorý bol uznávaný aj u našej exilovej vlády, nemohol byť naďalej ignorovaný a spolu s Viliamom Paulinim a Ivanom Pietorom sa stali súčasťou povstaleckej Slovenskej národnej rady. SNR mala dvoch predsedov – Šrobára a Šmidkeho, čím komunisti docielili želaný polovičný podiel na moci.

Aby to čitateľ pochopil, velenie Povstania muselo s komunistami spolupracovať. Povstanie muselo mať aj komunistický element, aby nedopadlo ako Varšavské povstanie, o ktorého krutom priebehu mali Golianovci informácie. Československo už vtedy spadalo do sovietskej sféry vplyvu a Sovietsky zväz nepovolil západným Spojencom, aby podporovali Povstanie materiálne a vojensky (Spojenci sa ponúkli, že na povstalecké územie nasadia dve parabrigády, čomu bolo zamedzené. Ako vieme z priebehu SNP, takéto dve elitné jednotky by boli pre bojujúci ľud a priebeh vojny v tomto území spásou). Na Slovensko sa oficiálnou cestou nesmela dostať žiadna materiálna pomoc od západných Spojencov. Tieto pravidlá obišla Misia OSS (Office of Strategic Services), ktorá mala právomoc zásobovať protifašistické skupiny v Európe, a tak americký materiál, ktorý sa dostal až na Tri Duby, bol oficiálne braný ako dar a nie ako vojenská pomoc.

Gustáv Husák následne pôsobil v SNR a ako Povereník pre veci vnútorné (niečo ako minister vlády). SNR sa prihlásila k Československu a počas Povstania sa venovala všetkým nevojenským záležitostiam. SNR zasadala pätnásťkrát a vydala 40 nariadení. Okrem iného zvýšila mzdy robotníkom, pričom dostávali podiel zo zisku, žandári a členovia finančnej stráže dostali rovnaké benefity ako vojsko a boli určení noví administrátori arizovaného majetku. V týchto časoch mali Slováci de facto tri vlády, a to v Londýne, Bratislave a Banskej Bystrici.

Zaujímavý okamih nastal, keď došlo k spojeniu KSS so slovenskou sociálnou demokraciou, čo bola určitá predzvesť februárových udalostí, kedy už československá sociálna demokracia paktovala s KSČ a podporila prevrat.

Gustáv Husák sa ukázal ako „geroj“ pri čiastočnom potlačení Povstania, kde po ústupe na Donovaly namiesto konštruktívnych návrhov prskal na zúfalých generálov, aby velili armáde. Schladil ho až sovietsky plukovník Alexej Nikitič Asmolov, ktorý našim komunistom vysvetlil, že už nie je armáda, ktorej by sa dalo veliť. Gustáv Husák a Karol Šmidke následne opustili bojujúci ľud a až do konca vojny sa skrývali. Z komunistov zostali s vojakmi Rudolf Slánský a Jan Šverma. Jan Šverma zomrel pri prechode Chabenca. Slánský vojnu prežil a skončil po komunistickom megaprocese, kde bol označený za špióna, zradcu, trockistu, titoistu, sionistu a buržoázneho nacionalistu. Slánský bol obesený, jeho telo bolo spálené a popol rozsypaný v prírode.

A čo Husák? Husák bol tvrdý oriešok, naťahoval čas a dočkal sa smrti Stalina a Gottwalda. Kým v Sovietskom zväze došlo ku kritike Stalinizmu, u nás tento štýl politiky pokračoval až do 60. rokov. Gustáv Husák následne hral na obe strany. Tváril sa ako reformátor, ale kritizoval reformných predstaviteľov strany, a tak nebolo prekvapením, že sa zapáčil Brežnevovi a stal sa normalizátorom pomerov v smutnej krajine.

Gustáv Husák nebol hrdina, ale výrazne negatívna postava našich dejín. Imidž geroja si vypestoval prostredníctvom kníh, pseudohistorikov a televíznej tvorby, pričom platí: meč je silnejší ako pero, ale stačí jedno slovo…

 

https://www.facebook.com/olejvladimir/

Teraz najčítanejšie