Denník N

Ku konfliktu a latentnému napätiu medzi štátom a občianskou spoločnosťou na Slovensku.

V trojuholníku medzi štátom, profesionálnou stranícku politikou a občianskou spoločnosťou v jej pôsobení vo verejnom priestore sa dá pozorovať napätie, ktoré sporadicky prerastá do otvoreného konfliktu a inokedy ostáva v latentnej podobe. Zaujíma ma povaha tohto napätia a konfliktu, z čoho pramení a kedy napätie prerastá do otvorených konfliktov a či náhodou nie je latentné napätie aj produktívne, ako pre štát, tak aj pre občiansku spoločnosť i profesionálnu stranícku politiku. Nižšie sa zamýšľam nad povahou konfliktu medzi štátom a občianskou spoločnosťou v štyroch nedávnych obdobiach, pričom stranícku politiku nateraz nechávam bokom.

 

Obdobie normalizácie.

Niektorí považujú existenciu občianskej spoločnosti počas komunizmu za nezmyselné tvrdenie, o čom sa dá polemizovať. Faktom ostáva, že v danom období tu boli  prítomné rôzne podzemné či šedé zóny, ktoré udržiavali tenký plameň nezávislého myslenia, akcie či organizovania (podzemná cirkev, hŕstka disidentov, ochranári, komunity umelcov a intelektuálov).Slobodná občianska spoločnosť v tom období nemohla naplno existovať, mohla len živoriť, na tom sa dá zhodnúť.

Pri jej sporadických prienikoch do verejného priestoru – či už v podobe kultúrnych happenningov, samizdatov či aj verejných vystúpení ako bola Sviečková manifestácia – dochádzalo spravidla k jej potláčaniu. Dá sa povedať, odhliadnúc od nuáns v hodnotení tohto obdobia na Slovensku v porovnaní s Českom, že medzi štátom a slobodnou občianskou spoločnosťou existoval konflikt, ktorý bol hnaný túžbou totalitného štátu potlačiť všetko čo režim považoval za ohrozujúce.

Vzhľadom k totalitnej povahe režimu za ohrozujúce považoval režim  všetko iné, než čo hlásala oficiálna neostalinská ideológia. Samotná konzumácia obsahov, ktoré režim nepovoľoval bola prísne trestaná. Ako príklad za všetky sa dá uviesť odsúdenie Stanislava Fila a Miroslava Jamricha Krajským súdom v Banskej Bystrici na 6 mesiacov nepodmienečne za držanie kníh Georga Orwella 1984 a Milana Šimečka Obnovenie Poriadku. Často išlo o potlačenie aj takých prejavov, ktoré nemali primárne ideologickú intencionalitu, ale režim ich tak interpretoval – ako napríklad sporadické rozháňanie neformálnej burzy platní v Medickej záhrade v Bratislave alebo molestovanie trampov strhávaním ich nášiviek z rukávov a vyháňaním ich z táborísk.

Obdobie normalizácie sa nedá považovať za normálne z pohľadu generácii, ktoré vyrastali a žili v slobodných podmienkach. To však nebráni poukázať na hypertrofovanú reakciu a podozrievavosť štátu voči akýmkoľvek prejavom, ktorým ani nerozumel. Konflikt medzi štátom a občianskou spoločnosťou v tom čase horel plnou intenzitou.

 

Deväťdesiate roky.

Verejný priestor sa v období po Novembri 89 postupne zaľudňuje a vypĺňa pluralitou aktérov – politických strán i občianskych združení, neziskových organizácii, slobodne pôsobiacich cirkví i médii. Štát sa na jednej strane zmršťuje, hoci je stále veľký, programovo sa redukuje. Nevie sa úplne odučiť od vzorcov správania, ktoré sú v ňom vrastené desaťročiami deformovaného vnímania svojej roly a správania. Spoločnosť si zvyká na nové pravidlá, fragmentuje sa pôvodná binárnosť situácie. Občianska spoločnosť sa emancipuje a vymedzuje sa jednak voči štátu, ale aj voči politickým stranám.

Prvý zásadnejší konflikt nastáva v polovici deväťdesiatych rokov, keď štát pod mečiarizmu začína naberať svoj pôvodný habitus ovládania verejného priestoru a vykazuje občianske organizácie opäť do súkromného, vzájomne-prospešného priestoru a pokúša sa ich obmedziť úpravou zákona o nadáciach, zamedzením interakcii medzi štátnou sférou a sférou občianskej spoločnosti v rezortoch školstva či životného prostredia ako aj podriadením si verejnoprávnych médii. Konflikt vzniká hlavne z dôvodu rastúcej emancipácie občianskej spoločnosti a jej pôsobenia vo verejnom priestore, ktorý štát a politické strany, ktoré ho ovládajú považujú za doménu, ktorá patrí im a iní aktéri v nej môžu pôsobiť len ako pasívne objekty, v žiadnom prípade aktívne subjekty.

Prvá dekáda.

Nulté roky nového tisíročia priniesli presun pozornosti štátu od občianskej spoločnosti k biznisu, spojené aj s nutnosťou oživenia ekonomiky po divokej mečiarovskej privatizácii. Reformné politiky orientované na ozdravenie verejných financii cestou podpory súkromného sektora a zahraničných investícii odsunuli konflikt medzi štátom a občianskou spoločnosťou do latentného napätia.

Hoci sa občianska spoločnosť usilovala o vytvorenie verejných politík zameraných na svoj vlastný rozvoj – či už z jednorazových výnosov z privatizácie alebo novými nástrojmi podpory –  štát cez vládnuce demokratické politické elity preferoval laissez-fair prístup aj v tejto oblasti a rozdielne pohľady na rozvoj občianskej spoločnosti nemali povahu konfliktu.

Toto obdobie je príznačné pluralitou pohľadov, živou verejnou diskusiou a aktívnym vstupovaním občianskej spoločnosti do verejného diskurzu v rôznych politikách – od prístupu k informáciam až k domácemu násiliu. Dá sa povedať, že latentné napätie medzi politikmi a občianskou spoločnostou  pôsobilo na verejné politiky konštruktívne.

Po zmene vlády v r. 2006 nastal prvý významnejší konflikt medzi občianskou spoločnosťou a štátom pri pokuse o zrušenie daňovej asignácie pre právnické osoby. Štátu išlo primárne o obmedzenie korporátneho sektora v jeho vplyve na verejnú sféru, nie o obmedzenie občianskej spoločnosti, hoci pre časť štátu pod kontrolou politikov z obdobia deväťdesiatych rokov bol tento krok vítaný vzhľadom k ich dlhodobej túžbe obmedziť možnosť nezávislej občianskej spoločnosti vstupovať do verejného priestoru. K zásadným obmedzeniam občianskej spoločnosti nedošlo, ale latentné napätie medzi štátom a občianskym sektorom pretrvalo aj do druhej dekády.

 

Druhá dekáda

Obdobie druhej dekády obnažilo dva druhy konfliktov medzi štátom a občianskom spoločnosťou. Konflikt spôsobený rastúcou emancipáciou neziskových organizácii v ich ekonomickej činnosti, konkrétne v poskytovaní sociálnych služieb a konflikt v ktorom štát a niektoré politické strany usilujú obmedziť možnosti a priestor pre občianske organizácie vstupovať do verejného priestoru a vyjadrovať sa k otázkam verejného záujmu.

Prvý druh konfliktu ostal hlavne v latentnej podobe a týkal sa parochializmu štátu v poskytovaní verejných služieb v kontraste s rastúcim apetítom neziskových organizácii pôsobiť tam, kde štát nestíha, resp. verejný sektor nedokáže a nevie pôsobiť, prípadne pôsobí formálne. Tento konflikt sa prejavuje, resp. prejavoval jednak v katastrofálnej implementácii zákonov smerujúcich k posilneniu procesov deinštitucionalizácie či kvality sociálnych služieb, nedostatočnému financovaniu či v spôsobe alokovania eurodotácii, ktoré nezohľadňujú limitovanú povahu administratívnych kapacít neziskových organizácii oproti prebujnelej administratíve verejného sektora a tým ich vytláčajú z priestoru poskytovania služieb.

Zároveň sa prejavoval aj vznikom kvázi neziskoviek (na rozdiel od tých, ktoré vznikajú s hodnotovo ukotveným poslaním), ktoré boli napojené na politické a kriminálne siete – ako napríklad neslávna kauza Čistý deň spojená so zneužívaním zverenkýň v domove sociálnych služieb, ktorý dlhodobo čerpal dotácie, kauza dotačného podvodu v zariadení Privilégium pri udeľovaní dotácií napriek dlhu voči verejným rozpočtom, či kauza sociálne podniky.

Na druhej strane sa prejavoval aj opakovanými výzvami, sťažnosťami a protestami zo strany neziskových organizácii poskytujúcich sociálne služby krízovej intervencie, opatrovateľskej starostlivosti či denných stacionárov zameranými na zreálnenie príspevkov na tieto výkony či odstránenie administratívnych bariér obmedzujúcich vykonávanie týchto služieb zo strany neziskových organizácii.

Tento konflikt má doteraz povahu latentného napätia, než horúceho konfliktu a dá sa očakávať, že bude pokračovať.  Dôvodov je viac, jednak pokračujúci tlak na zvyšovanie dostupnosti ako aj kvality sociálnych služieb zo strany akýchkoľvek poskytovateľov, čo súvisí s rastom príjmov ako aj zvýšenou mobilitou obyvateľstva a taktiež postupnými zmenami v socio-demografickej štruktúre obyvateľstva – starnutie a urbanizácia spojená s individualizáciou životných štýlov. Keďže pozornosť verejných financii i politických priorít je orientovaná primárne na zdravotníctvo, sféra sociálnych služieb ostáva jeho tieni. V závislosti od toho, ako sa podarí verejným politikám vyriešiť problém dostupnosti zdravotnej starostlivosti ako aj jej financovania a štruktúry jej poskytovateľov, budú sa aj sociálne služby, ich kvalita a financovanie stávať ožehavejšou verejnou otázkou.

Druhý konflikt v období od r. 2014-15 až dodnes sa týkal snahy štátu o obviňovanie občianskej spoločnosti z protištátneho sprisahania a činnosti smerujúcej k rozvracaniu stability a sociálneho zmieru tým, že upozorňuje na korupciu a na prekračovanie právomocí štátnych orgánov či už ich konaním alebo nekonaním v závažných kauzách organizovanej kriminality, ktorých vyvrcholením bola vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Konflikt medzi štátom a občianskom spoločnosťou sa prejavoval zo strany premiéra, niektorých poslancov a vysokých úradníkov štátu v obviňovaní občianskych organizácii  zo zasahovania do politiky s finančnou podporou Georga Sorosa alebo domácich filantropov či naznačovaním príprav násilných prejavov pred demonštrácami hnutia Za Slušné Slovensko.  Tento konflikt je zatiaľ vo svojej horúcej fáze a neprešiel do latentného napätia, čo je spôsobené blížiacimi sa parlamentnými voľbami v marci 2020.

Čo môže nasledovať? V predvolebnej horúčke sa dá skôr očakávať jeho vystupňovanie pričom pôjde primárne o konflikt v mediálnom priestore s cieľom ovplyvniť verejnú mienku a vnímanie občianskej spoločnosti ako nelegitímneho aktéra. Namiesto politického zápasu vo sfére politiky, politických programov a verejných politík, sa tak pozornosť sústredí na spochybňovanie funkčnosti inštitúcii štátu a občianskej spoločnosti, čo môže mať deštruktívny charakter na kvalitu verejných politík i na celkovú inštitucionálnu dôveru (dôveru občanov voči inštitúciám).

Záverom

Uvedené štyri obdobia ilustrujú povahu konfliktu štátu s občianskou spoločnosťou. Naznačujú, že konflikt mení svoju povahu v čase a keď je v latentnej fáze, napätie je konštruktívne. Vo obdobiach, keď sa konflikt manifestoval v otvorenej podobe – či už priamo násilím ako to bolo v období normalizácie, alebo v mediálnom priestore, ako sme svedkami dnes – dochádzalo k deštrukcii. Zároveň bol vyvolávaný štátom a jeho nárokom ovládať a kontrolovať verejný priestor. Nikdy sa mu to však nepodarilo.

Štát svoje nároky voči občianskej spoločnosti ospravedlňuje potrebou zabezpečenia verejného poriadku, bezpečnosti či zákonnosti. Tieto dôvody slúžili a slúžia dodnes ako zámienka legality a legitímnosti hoci nemôžeme vylúčiť, že môžu resp. že by mali byť v budúcnosti oprávnene použité, obvzvlášť v prípade aktivizácie extrémistických pravicových skupín netajacich sa programovým násilím a rasovou neznášanlivosťou.

V prípadoch, ktoré uvádzame vyššie, nešlo o ani o bezpečnosť, ani o zákonnosť, či verejný poriadok. Snaha štátnych orgánov bola to takto interpretovať, hoci skutočné dianie bolo diametrálne odlišné.

Ostáva však faktom, že v prostredí občianskej spoločnosti sa nachádzajú aj také organizácie, ktoré majú neobčiansky charakter a sú resp. mali by byť oprávnene predmetom kritiky a podrobného dohľadu zo strany štátu. Napríklad Slovenská pospolitosť, alebo  Slovenskí branci, a ďalšie, v prípade ktorých ide o subjekty hlásiace sa k ideológii totalitnej Slovenskej republiky 1939-1945.  Svojim spôsobm sú v otvorenom konflikte so štátom pričom tento konflikt je štátom buď prehliadaný alebo nedostatočne vnímaný, hoci aj tu sa citlivosť štátu časom zvyšuje.  Preto je dôležité vnímať občiansku spoločnosť nie ako normatívnu kategóriu, ale ako priestor, ktorý je vnútri veľmi rôznorodý.

Späť ku štátu. Boli sme všetci svedkami toho, ako funkcionári štátu vykonávali činnosť, ktorá by sa dala rozumne považovať za protištátnu. Spomeňme za všetky napríklad pozývací list armádam Varšavského paktu, únos Michala Kováča mladšieho s účasťou štátnych orgánov alebo to, čo je predmetom súčasného vyšetrovania prepojenia organizovaného zločinu na vysokých funkcionárov štátu. Nech nám slúži ako memento, že v prvom prípade sa štát neangažoval dostatočne aktívne a k vyšetreniu a spravodlivému potrestaniu tých, ktorí sa podieľali na pozvaní armád v auguste 1968 už aj kvôli dlhému časovému odstupu nedošlo. V druhom prípade je vec stále otvorená a v tom najnovšom prípade, ktorý práve prebieha, sme všetci zvedaví ako sa štát s podozreniami voči svojim funkcionárom či ohrozeniam politického systému vysporiada. Občianska spoločnosť na to má a musí dohliadať.

Teraz najčítanejšie

Boris Strečanský

Venuje sa otázkam rozvoja občianskej spoločnosti a budovaniu neziskových inštitúcií v strednej a východnej Európe. Spolupracuje s Centrom pre filantropiu n.o. a European Community Foundation Initiative. Je sekretárom občianskeho združenia November89 o.z.  Je externým doktorandom na Ústave európskych štúdií a medzinárodných vzťahov FSEV UK v Bratislave.