Problém sociálnych sietí

Mám švédskeho kamaráta, docenta ekonómie, ktorý miluje Prahu. Kúpil si tam byt, vybavil čiastočný úväzok a trávi tam dobrú tretinu roka. Vraví, že na živote tam má najradšej, že tam na rozdiel od Švédska nikomu nerozumie.

Nevie, o čom sa Pražania rozprávajú, čo si myslia o politike, prisťahovalcoch či manželstvách homosexuálov. Facebook a Twitter fungujú opačne. Servírujú nám, čo o ľubovoľnej téme hovoria ľudia, ktorí o nej nič extra nevedia a o ktorých názor by sme inak nestáli. Čo kedysi vyzeralo ako demokratizácia verejnej diskusie, je dnes dystopické digitálne malomesto, v ktorom každý každého ohovára, ponúka nechcené rady a ťahá do vyčerpávajúcich sporov.

Jedna z hlúpejších minulotýždňových minikáuz v Spojených štátoch sa týkala Breta Stephensa, konzervatívneho komentátora New York Times, ktorého na Twitteri istý profesor na George Washington University žartom prirovnal k ploštici. Stephens autorovi tweetu napísal zdvorilo formulovaný mail, v ktorom ho pozval, aby mu to prišiel povedať osobne. A do kópie pridal prorektora.

Stephens, ktorý si medzitým účet na Twitteri zrušil, sa za email stal terčom posmechu. Vo svojich stĺpčekoch totiž často píše o excesoch politickej korektnosti na amerických univerzitách. Ak mu teda ide o slobodu slova, mal by vedieť zniesť aj nevkusný vtip na svoju adresu, zvlásť ak prichádza od akademika. Vyčítali mu tiež to, že email, adresovaný aj univerzitnej hierarchii, mal za skutočný cieľ sťažiť opovážlivému profesorovi profesionálny život.

Obe strany mali tak trochu pravdu. Komentátor najprestížnejších novín, ktorý sa bije za slobodu slova, by mal mať hrubú kožu. Na druhej strane, univerzitní profesori by sa mali dokázať zdržať prirovnaní židovských intelektuálov k hmyzu.

O Stephensa a jeho soka však nejde – obaja tento pseudoškandál prežili v zdraví. Vážnejší problém je v dynamike, ktorú sociálne médiá uvádzajú do chodu. Bez Twitteru by profesor svoj vtip povedal niekoľkým priateľom či príbuzným. Ak by sa aj spostredkovane dostal k samotnému Stephensovi, ten by nanajvýš mykol plecom a určite nechystal odvetu. Takto však bola výsledkom celoamerická kauza a nová príležitosť pre twitterovskú úderku vyvŕšiť sa na pravicovom komentátorovi, ktorý podľa nej v Times nemá čo hľadať. V desiatkach podobných prípadov hlasno kričiaci dav na Twitteri vystrnadil viac alebo menej kontroverzných ľudí zo zamestnania alebo, ako v prípade viceprezidenta Joa Bidena, prinútil ich ospravedlňovať sa za prehrešky skutočné i imaginárne.

Kým verejne činné osoby sa musia vedieť proti trolovaniu či urážkam na internete obrniť, to isté sa nedá očakávať od každého používateľa — a tobôž nie od detí. Problémom nie je zďaleka len cyberšikana. Externá validácia v podobe „páčikov“ a zdieľaní či porovnávanie sa s dôkladne vyretušovanou instagramovou verziou životov iných je bez pevného vnútorného kompasu nebezpečná vec.

Nie je náhoda, že od začiatku desaťročia prechádza duševné zdravie mladých ľudí v Spojených štátoch, zvlášť dievčat v dospievajúcom veku, bezprecedentnou krízou. Tak ako medzi nimi rástol počet používateľov sociálnych sietí, alarmujúcim tempom stúpal aj počet prípadov depresií, sebapoškodzovania a samovrážd, ktoré sú dnes medzi americkými tínedžermi na historických maximách.

Riešenie je v princípe jednoduché a môže mu pomôcť ako verejná politika, tak aj posun postojov medzi rodičmi a psychológmi. Navštevovať klebetami zaplevelené malomesto sociálnych sietí treba s mierou – a v prípade detí a tínedžrov radšej vôbec.

(Komentár vyšiel pôvodne v časopise .týždeň. Publikovaný je tu so súhlasom redakcie .týždňa a administrátorov blogu.)