Slovenčina moderne

Písomná maturita a iné čudá slovenčiny

Vrátime sa trochu v čase, ale nie nejako ďaleko. Písomná maturita zo slovenského jazyka mala tento rok opäť určité ťažké zadania a riešenia v samotnom teste. Testy každoročne zostavuje NÚCEM (Národný ústav certifikovaných meraní vzdelávania) a to tým spôsobom, že zapojí do tvorby testových otázok, ako aj do tvorby slohových tém najuznávanejších jazykovedcov v oblasti slovenského jazyka. Každoročne sa však nájde určitá problematická otázka, nad ktorou sa názory učiteľov, ako aj jazykovedcov rôznia. Spoločným problémom týchto otázok však býva kontext položených otázok z hľadiska časového zaradenia pôvodu slova a jeho neprítomnosti v súčasnej, modernej slovenčine. Narážam na povahu určitých slov a zadaní otázok.

V roku 2010, keď som maturoval zo slovenského jazyka bolo týmto problematickým slovom výraz dedovizeň. Viacerí spolužiaci, ako aj ja sám a čo je mojim najväčším prekvapením, aj moja učiteľka sme hľadeli na toto slovo s obrovským prekvapením. Nikto z nás nevedel, že dané slovo predstavuje archaickú podobu dnešného slova dedičstvo.

Názory samotných školákov- maturantov, ako aj ich učiteľov sa zhodujú v jednej veci- každým rokom sa zdá byť písomná maturita ťažšia a ťažšia. Povaha niektorých otázok nereflektuje skutočnosť, že jazyk je dynamickým a vyvíjajúcim sa prvkom každej spoločnosti. Tvorba maturitných otázok skôr evokuje skutočnosť, ako keby sa jazyk nevyvíjal. Ako keby bolo dôležitejšie vracať sa k bohemizmom, čechizmom, archaizmom, či historizmom.

Tento rok nebol v podstate na rozdiel od tých predchádzajúcich ničím odlišný. NÚCEM a jeho odborníci sa opäť pri tvorbe testu vrátili do čias minulých a niektoré otázky sú doteraz diskutabilné. A to aj v povedomí učiteľov slovenčiny a jazykovedcov. Azda najťažším zadaním bola nasledujúca otázka:

Napíšte základný tvar slovesa, ktoré je znázornené v nasledujúcom slovnom spojení z ukážky:

„Tiahla sa mu jazva, ktorá odniesla so sebou kus energického nosa, prešla cez ústa a končila sa až na brade, súc silne nasiaknutá farbou nedávno zahojenej rany.“

Pri tejto otázke, priznám sa, ani sám by som nevedel odpovedať. Ďalším zaujímavým zadaním bola otázka:

Z koľkých viet sa skladá nasledujúce súvetie:

„Bol nahnutý k zemi, a ako šiel, vietor, čo dobehol časom od hôr, svieži, ihravý, nadnášal mu pravý rukáv, v ktorom nebolo ruky“ (možnosti 4, 5, 2 a 3).

Táto ukážka je z románu Mila Urbana Živý bič. Román je dobrý, avšak otázka? Nemyslím si.

Ak chcú autori testu pritiahnuť maturantov k čítaniu tohto diela, nemyslím si, že práve takýmto spôsobom to dokážu.

Jazyk je dynamický

Z povahy testu vyplýva, že slovenčina, ktorú učia dnešných študentov na školách je iná, ako tá súčasná. Myslím si, že otázky by mali reflektovať súčasnú slovenčinu. Jazykovú úroveň a jeho kvalitu. Teda súčasný stav slovenčiny a najväčšie problémy, ktoré súvisia s priberaním nových, najmä anglických výrazov. Nemala by výučba slovenského jazyka teda odrážať moderný, súčasný slovenský jazyk?

Myslím si, že každý jazyk, aj ten náš je dynamický. V kontexte časového rámca sa jazyk vyvíja. Priberá nové slová, ktoré jazykovedci kodifikujú ako spisovné. Náš, slovenský jazyk je taktiež vyvíjajúcim sa prvkom. Slovenčina, tá reálna, hovorená, alebo písaná nekostnatie, nesústreďuje sa na archaizmy, historické slová, ktoré sa používali ešte v období tvorby a života štúrovcov. Román Mila Urbana Živý bič nie je zlým dielom, patrí ku klenotom slovenskej prozaickej tvorby. Nenamietam fakt, že toto dielo je zlé. Nenamietam, že toto dielo by malo byť vyškrtnuté zo zoznamu povinného čítania. Namietam však jednu vec. Načo je študentom vedieť, z koľkých súvetí sa skladá vyššie spomenutá ukážka. Slovo súc? Načo?

Myslím si, že sami jazykovedci by nenamietali skutočnosť, že náš jazyk je taktiež dynamickým. Vyvíja sa. Priberá nové výrazy, najmä anglicizmy. Nie je dôležitejšie študentov učiť, ako sa skloňuje prebrané cudzie slovo, akým je slovo fejsbúk? Nie je dôležité učiť študentov často používané internacionalizmy? Že aj tie sa dajú zapojiť do paradigmy slovenského jazyka?

Okrem toho nie je dôležité sa sústrediť na problém spisovných, či nespisovných výrazov? Napríklad, ako fráza „napadlo mi“ trhá uši? Alebo ako iné výrazy, ako „prvý raz“, „môžme“, či „päť eury“ sa v písanej, ale aj hovorenej reči nepoužívajú?

Je tak ťažké pozmeniť osnovy slovenské jazyka? Aby sa študenti učili aktuálne veci, ktoré im aj niečo dajú. Pretože tá súčasná výučba slovenského jazyka nereflektuje, že náš krásny jazyk je dynamický. Ako keby sa nevyvíjal. Nemohli by študenti namiesto typických slohových prác napríklad blogovať?

Tak ma teda napadlo…