Držte si svoje deti

Keď som čítala knihu Držte si svoje deti, autori psychológ Gordon Neufeld a doktor Gabor Maté, myslela som na našu generáciu jasličkových detí. Naše mamy nás dali do jaslí už ako niekoľkomesačné alebo ročné bábätká. Dôvodom nebolo, že by chceli robiť kariéru. Jednoducho už nedostali od štátu žiadne peniaze, aby mohli zostať dlhšie s deťmi doma. Bývalý režim nechcel silné rodiny. Chcel, aby deti patrili štátu, boli súčasťou kolektívu. Boli budúce iskričky a pioneri. V lepšom prípade sme sa naviazali na učiteľku v jasličkách. V tom horšom sme sa upli na iné deti. Vtedy nezrelé deti začnú viesť iné nezrelé deti, slepí vedú slepých. A to má svoje následky…

Väzba a väzobné prázdno

Keď sa dieťa narodí, vzniká medzi rodičom a dieťaťom väzba, určité puto. Dieťa sa nás snaží napodobňovať: naše pohyby, spôsob reči, gestá. My ho tiež „zrkadlíme“: dieťa sa usmeje, my sa usmejeme. Dieťa si vytvára vzťah aj cez privlastňovanie (to je môj ocko), cez snahu byť pre rodiča dôležité, cez zmysly a pocity (niekto je ku mne láskavý), cez túžbu byť poznané (môžem niekomu povedať o svojich zmiešaných pocitoch, probléme, prejaviť frustráciu). Dieťa veľmi túži po takomto prepojení a týmito rôznymi spôsobmi sa vytvára väzba medzi rodičmi a dieťaťom.

Z rôznych dôvodov môže byť takáto väzba narušená a dieťa môže prežívať tzv. väzobné prázdno. Dôvody môžu byť rôzne: dlhšie odlúčenie od rodičov, neprítomnosť iných dospelých (starí rodičia a širšia rodina), príliš veľa času tráveného s inými deťmi a málo času tráveného s dospelými alebo iné dôvody. Autori knihy zdôrazňujú, že ani krátke odlúčenie od rodičov, napr. keď je dieťa v škôlke a škole, nemusí viesť hneď k narušeniu väzby. Záleži na tom, či je puto silné a či rodičia stále na vzťahu s dieťaťom pracujú a neberú ho ako samozrejmosť. Doporučujú tiež rôzne rituály na obnovenie väzby. Môže ísť o objatie ráno po zobudení, rozlúčenie sa pred odchodom do škôlky alebo školy, zvítanie sa, spoločné stolovanie, spoločné aktivity, atď. Učitelia si môžu na začiatku školského roka primknúť deti pozdravom, predstavením sa, záujmom o ne a ich svet. Rodičia by mali byť pre deti orientačným bodom. Pomáhajú deťom zorientovať sa vo svete okolo nich, ale aj v nich samých: „Ako deti rastú, majú stále väčšiu potrebu orientovať sa – mať povedomie o tom, kto sú, čo je reálne, prečo sa veci dejú, čo je správne, aký majú veci zmysel. Pokiaľ toto povedomie nemajú, dostavuje sa dezorientácia a deti sa psychicky strácajú…Deti sú úplne neschopné samostatnej orientácie. Potrebujú s ňou pomôcť.“ A v tom im môžu pomôcť len rodičia a blízki dospelí.

Dieťa nemusí mať väzbu len na rodičov. Môžu to byť aj starí rodičia, širšia rodina (tety, ujovia), priatelia rodičov, ktorí zdieľajú rovnaké hodnoty alebo učitelia: „To kým chceme byť a akí chceme byť, je definované našou orientáciou, tým, koho si zvolíme za vzor chovania, tým, komu sa chceme podobať.“

Orientácia na vrstovníkov a emocionálne znecitlivenie

Problém môže nastať, keď sa dieťa začne nezdravo primárne orientovať na svojich vrstovníkov a oni sa pre neho stanú orientačným bodom. Chce sa podobať kamarátom a odlišovať sa (oblečením, správaním, hodnotami) od rodičov a dospelých. Kamaráti sú ale rovnako nezrelí ako je nezrelé dieťa. Snaha o čo najväčšie priblíženie sa k vrstovníkom vyvoláva vzďaľovanie sa od dospelých. Dieťa môže byť k rodičom agresívne, ignorovať ich, pohŕdať nimi. Niekedy sa rodičia pri takýchto prejavoch stiahnu zo svojej role. Dieťa ich však stále potrebuje, aj keď si to neuvedomuje.

Deti dokážu byť k sebe veľmi kruté a nie sú ešte dosť empatické. V takomto prostredí môže byť dieťa vrstovníkmi zraňované (slovne alebo fyzicky) a deti sa emocionálne obrnia. Začnú byť „cool“. Neprejavujú hlboké emócie, pretože je to príliš riskantné. Nechcú byť zosmiešnené alebo inak zranené. Tým ale potláčajú aj svoju detskú zvedavosť. V extrémnych prípadoch vedie orientácia na vrstovníkov k zvýšenej agresivite, šikane alebo predčasnej sexualizácii, kde si deti môžu riešiť práve ich hlad po väzbách a pocity prázdna. Digitálny svet sociálnych sietí predstiera, že môže naplniť tento hlad detí po väzbách. Vo virtuálnom svete ale znovu nemôžete prejaviť hlboké emócie a myšlienky, pretože vás niekto môže zraniť. Preto komunikácia zostáva na povrchu. Autori knihy neodsudzujú digitálny svet ako taký, ale prirovnávajú ho k sladkostiam, alkoholu a iným lákadlám. Deti musia dozrieť, aby sa vedeli s ním vysporiadať.

To neznamená, že deti nemajú mať kamarátov, ale ich primárny vzťah má byť k rodičom a blízkym dospelým. Autori za oveľa dôležitejšie považujú vytvorenie si vlastnej identity u dieťaťa. Deti orientované na vrstovníkov strácajú alebo potláčajú vlastnú individualitu, aby mohli byť súčasťou partie: „Dieťa najskôr musí byť schopné udržať si vlastnú identitu pri interakcii s druhými a vnímať ich ako oddelené bytosti.“

Obnovenie narušenej väzby

Nie je jednoduché obnoviť narušenú väzbu medzi dieťaťom a rodičmi, pretože deti sa môžu správať odmietavo. Autori knihy za najťažšie považujú sústrediť sa na vzťah a obnovenie väzby a nie na správanie dieťaťa. Zdôrazňujú, že nemajú recept na všetko. Každé dieťa je iné a aj situácie sú špecifické: „Ak sa zameriame na dlhodobý cieľ vybudovania vrelého a pevného vzťahu, mali by sme v sebe sami objaviť kroky, ktoré nás k nemu dovedú.“ Autori uvádzajú rôzne tipy na obnovenie vzťahu, napríklad dlhšia dovolenka bez prístupu na internet, kde sa zameriame na obnovenie vzťahu s dieťaťom.

Začala som si trochu viac všímať dospievajúce deti v našom okolí. Veľa z nich pozerá do mobilov. Buď s niekým telefonujú alebo sa rozprávajú o tom, čo vidia v mobile. Hlúčik chlapcov prechádza okolo mňa a rieši nejakú počitáčovú hru. Aspoň že nejakí chalani hrajú futbal…

Pri mojich pozorovaniach ma prepadol pocit zúfalstva, tak aspoň na záver pozitívny citát z knihy Držte si svoje deti: „Tým najväčším darom je potom vyvolať v dieťati pocit, že môže existovať v našej prítomnosti presne také, aké je, a že my sa tešíme už len zo samotného jeho bytia….Dieťa musí vedieť, že je chcené, výnimočné, významné, cenené a oceňované. Musí jasne vnímať, že si užívame jeho prítomnosť a chýba nám v jeho neprítomnosti.“

Gordon Neufeld & Gabor Maté: Držte si své děti. Peoplecomm, Praha 2019