Supra v Pshavi

Do Chargali som išla na oslavu dňa dediny. Pri tej príležitosti sa vykonáva tradičný rituál, pri ktorom obetujú tri jahniatka. Dvoch barančekov a jednu ovcu. Je to malá dedina s neurčitým počtom ľudí. Na otázku, koľko má obyvateľov, som dostala odpoveď, že v nej býva 14 rodín. A keďže gruzínske rodiny sú viacgeneračné, môže to byť celkom dosť ľudí.

No pravdou je, že deti sa rodí málo a mladí odchádzajú za prácou preč. V miestnej škole vraj majú 4 žiakov a pre nich 7 učiteľov. Keď som sa nad touto situáciou čudovala, vysvetlili mi, že v horách je to bežné. Vzdelávať sa treba a do ostatných dedín je to ďaleko, a cesty sú zlé. No doteraz nie som si istá, či sme sa pochopili. Aj keď som sa to pani riaditeľky (u ktorej som bývala) pýtala mnohokrát. Tú školu otvárala ona sama pred 18 rokmi. Až tam nebude ani jedno dieťa, školu zatvoria.

V horách sa žije ťažko. V domcoch položených nižšie majú elektrinu, v tých vyššie v horách už nie. Plyn nemajú vôbec. V zime kúria drevom a bývajú v jednej izbe. Dokonca aj v lete ohrievali hosťom vodu v kúpeľni kachľami na drevo.

Domy sú veľké a ľudia spokojní. Majú problémy, no sú usmievaví. Gruzínci sú ako Slováci, bežne sa neusmievajú, no stačí, že sa na nich usmejete raz a už to ide. Rozdali by sa vám. V Gruzínsku je vždy čas na oslavu či posedenie. Sú asi najzhovorčivejším národom na svete. Kdesi som si prečítala jedno gruzínske príslovie “Kým bude na svete a víno a ďalší človek, tak je všetko v poriadku.” A tak oni žijú.

Oslavy sú hlučné s množstvom jedla a vína, čače a domáceho koňaku. Oslava dňa dediny, ktorá vraj nemá oficiálne meno, lebo to nie je sviatok (zato má oficiálny rituál) sa konala v horách za dedinou. Tam vo svätyni, do ktorej ženy nemajú prístup zabije chevisberi – hlava dediny tri jahniatka a povie locvu za dedinu. To som samozrejme nemohla vidieť. Ženám je zakázané priblížiť sa k svätyni na menej ako 50 metrov. Zato ma vzali k druhej, takej menšej, kde som mohla stáť hneď za plotom a všetko si natáčať a fotiť.

Chevisberi tam zapálil sviečku, odriekal locvu. Z oltárika vzal okrúhly koláč naplnený roztopeným maslom, ktorý rozrezal naozaj veľkým nožom, a ja som dostala za plot prvý kúsok. Potom vzal druhý koláč, ktorý tiež rozrezal a dostala som ďalší kus. To už som mala mierny problém, fotiť a jesť naraz mi nejako nešlo. No a potom rozliali domáci koňak. Dostala som plný plastový pohár. To som už musela foťák odložiť. Myslím, že by bolo dobré napísať nejaká príručku pre antropológov o tom, ako robiť výskum u extrémne pohostinných národov.

Povedal sa tost- prípitok a napili sme sa. Koňak bol fakt silný. Videli, že to do mňa nejde, tak mi ho vzali a dali víno. Nebude sa predsa vylievať posvätený koňak. Zato dať posvätený koláč psovi je ok. Bojovala som s tými dvoma kusmi koláča. Jeden som zjedla, druhý už bol na mňa veľa. Nevedela som, čo s ním. Dlho som váhala a oni to vyriešili, že “daj to psovi”. Celý rituál prebiehal v dosť uvoľnenej atmosfére. Pomedzi požehnávanie sa rozprávali, žartovali, pýtali sa ma na Slovensko. No jednoducho, taký obyčajný menej dôležitý rituál, ktorý môžu vidieť aj ženy.

Po rituáli sme sa premiestnili nižšie k novopostavenému prístrešku, kde sa konala supra- oslava. V dvoch kotloch sa varilo mäso z jahniatok. Pripravoval sa šašlik. Na stole bolo asi všetko. Chevisberi zapálil sviečku, predniesol požehnanie a povedal prvý tost. A potom to už išlo. Víno sa dolieva po jednom dúšku, je sa nepretržite. Tosty sa prednášali vo vražednom tempe. A došlo aj na mňa. Vyzvali ma, aby som povedala tost. Prvé, čo mi napadlo, keď som sa postavila bolo, prečo som nešla na záchod skôr. Dym z ohniska pod kotlami sa mi valil do očí a celá tá ukričaná skupina gruzíncov naraz stíchla. Pokúšala som sa v hlave loviť nejaké múdrosti (predsa len po niekoľkých pohároch vína to už bolo trocha tažšie). Nepamätám si, čo som povedala, ale potom sa spustil zas hluk a môj prísediaci povedal, že “chevisberi ti poďakoval, to znamená veľa, maladec.” Potom sme si s chevisberim ešte niekoľkokrát tľapli (aj s inými), oni si tu furt tľapkajú, keď sa im zapáči, čo ste povedali.

Spievalo sa, tancovalo, prednášali sa básne. Chargali je rodiskom veľkého gruzínskeho básnika, ktorý je známy pod pseudonymom Vazha Pshavela. Každý vie odrecitovať aspoň kúsok z jeho tvorby. Veľmi sa mi páčilo, ako básne prednášali ženy. Mocným hlasom za šera v horách to pôsobilo až magicky.

Ženy tu tradícia odsúva o stupienok nižšie, no realita je taká, že práve ony to tu vedú, hoci si to ich muži neuvedomujú. Niečo tušia-vraveli, že kedysi ženy museli vo všetkom poslúchať svojho muža, no tradícia upadá. Ženy zo Chargali sú priame, aktívne a nebojácne, a hlučné. Nikdy sa chevisberim nestanú, no to neznamená, že to tam nemôžu viesť.

Ten úrad patrí mužovi. O tom, ako sa doň dostane, a čo všetko to znamená, nabudúce. Snažila som sa zistiť info už na supre, ale bolo to ťažké. Všetci sa prekrikovali a chevisberi im povedal, že “neprekrikujte sa, ona vie všetko”. No nemám ten pocit, ale cez chevisberiho hovorí boh, takže načim porozmýšľať.

Pravda je taká, že neviem všetko a budem sa pýtať.