9 dôvodov prečo mi chýba Taiwan
Z Taiwanu som odišla pred mesiacom. Horúce lúče taipeiského slnka nahradil ostrý šumiacky vzduch. Preplnené pouličné trhy nahradili prázdne lesné chodníčky. Tú zmenu si užívam, no z času na čas si rada spomeniem na dni strávené v parkoch, keď sa do nich nahrnuli taipeiské babky, aby si spolu zatancovali na melódiu tzv. old skúl taiwanských piesní alebo dedkovia, ktorí si prišli do parku zacvičiť. Ich obľúbený a vraj aj overený cvik bolo búchanie sa päsťami do svalov. To vraj predĺži život. Tak som si z času na čas aj ja jednou rukou búchala po nohe, zatiaľ čo druhou rukou som pevne držala svoj tapioca mliečny čaj a obdivovala farby zapadajúceho slnka. Rada na tie chvíle spomínam. Taiwan sa pre mňa stal druhým domovom a mnoho vecí mi z Taiwanu chýba.
- Ako prvé mi nedá nespomenúť kaviareň Lousia Coffee. Do Louisy som chodila každý deň a to nielen kvôli výbornému latté ale hlavne kvôli personálu. Baristi ma tam už poznali. Každý deň do práce mi kývali. Pýtali sa odkiaľ som a čo robím na Taiwane. Veľa sme toho nenahovorili, ale mala som pocit, že si rozumieme. V jeden deň, ako som tak čakala na moje latté začalo pršať ako z krhly. Ja som sa len s hrôzou pozerala na ulicu a predstavovala som si ako budem „šibať“ do roboty s kávou v ruke. Baristi si tiež povšimli môj znepokojený výraz, a aj to že nemám dáždnik. Ako mi jeden z nich podával kávu, druhý sa už načahoval s dáždnikom v ruke a hovorí: „Tu, aby si nezmokla. Pekný deň!“
Louisa coffee - Okrem Louisy som sa často zastavovala aj v obchodoch s mliečnym čajom. Keď som tapioca mliečny čaj ochutnala prvýkrát v Pekingu, tak som si ho začala kupovať minimálne dvakrát za deň. To ale bolo pred piatimi rokmi, teraz sa už viem kontrolovať a tapioca mliečny čaj si kupujem o čosi menej. Ochutnala som už všelijaké príchute. Sójový tapioca čaj, puddingový, oreový, sezamový, kiwi, ananás…no od výmyslu sveta. No najlepší bol mliečny čaj zmiešaný so želé a kúskami grepu a manga. Odporúčam.
Mango mliečny čaj - Z Taipeia mi určite chýbajú aj parky a ich cyklistické trasy. Mojou najobľúbenejšou aktivitou bolo hneď z roboty sadnúť na bicykel a jazdiť popri rieke Tamsui. Z mojej roboty až domov to trvalo okolo dvoch hodín. Počas tých dvoch hodín som stihla západ slnka v Dadaocheng prístave, verejné karaoke v Longshan parku, osvetľovanie mosta v Huazhong Parku, výhľad na nočný Taipei v Zhongzheng Parku a večerné tance taiwanských babičiek v Daan Parku.
Daan Park -
Dadaocheng prístav - Bicykel som nemala vlastný, používala som mestský. Na ten stačilo priložiť kartičku z metra a mohla som si jazdiť kade-tade. Kartička sa okrem toho dala použiť aj ako platobná karta v Seven-Eleven alebo Family Mart. Dokonca aj v Louisa Coffee sa s ňou dala zakúpiť káva. Okrem toho mi táto jedna kartička slúžila aj ako karta do fitness centra a dokonca aj ako členská karta do miestnej knižnice. Dala sa použiť všade. Chýbajú mi tie vymoženosti, ktoré mi jedna malá kartička umožnila.
Metro stanica - Chýba mi aj rozmanitosť Taipeia. Chýbajú mi blikajúce svetlá nákupných ulíc, aj pokojné meandre rieky Tamsui, kde bez slova dedkovia chytali ryby. Hlučné trhy, kde ľudia sedeli na mini stoličkách a sústredene sŕkali horúce rezance alebo záhadné chrámy zahalené do dymu vonných tyčiniek, kde ľudia hádzali na zem dva polmesiačiky v snahe nájsť odpoveď od bohov na ich otázky.
Čas modlitby v Chráme Dračej Hory - Keď už teda hovoríme o chrámoch, je jeden špeciálny, do ktorého som sa rada vracala. Longshan- Chrám Dračej Hory. Bol to prvý chrám, ktorý som na Taiwane navštívila. To bolo pred rokom. Aj vonnú sviečku som zapálila, aj som vzdala úctu pre oltárom, aj keď som sama nevedela, čo vlastne robím. Po roku na Taiwane sa na mňa čo to prilepilo a už som sa v chráme necítila tak strateno. Do Chrámu Dračej Hory som najradšej chodila počas týždňa v poobedňajších hodinách. Vtedy tam chodili väčšinou len miestni a zhromažďovali sa na modlitbu. Tá spočívala v melodickom odriekavaní budhistických textov. Pôsobilo to na mňa hypnoticky. Ja som si vtedy sadla na schodíky, zavrela oči a počúvala ich popevok bohom. Pri vstupe do chrámu je dôležité, aby ste vstúpili cez „Dračiu Bránu“, to aby ste si privolali šťastie. Vystúpiť by ste mali cez „Tigriu Bránu“, to aby ste odlákali nešťastie. Takisto si dajte pozor, aby ste nestúpili na prah. Prah dverí slúži ako hranica medzi chrámom a vonkajším svetom. Niekto by vám možno aj povedal, že slúži ako ochrana pred potulujúcimi sa duchmi. Tí vraj strašne šúchajú nohami a tak by sa o ten prah potkli. Ak chcete, tak sa môžte pridať k ostatným a hodiť si dva červené polmesiačiky na to, aby ste zistili odpovede na vaše otázky. Ak padne jeden na plytkú a jeden na oblú stranu, tak vám bohovia dali povolenie na vytiahnutie si takej očíslovanej paličky. Spýtate sa ešte raz, či je to to správne číslo a ak mesiačiky opäť padnú rovnako, tak prejdete ku starej komode, nájdete šuflík s vaším číslom a dostante vašu „predpoveď“. Mne pomáhal jeden starý pán s prekladom. Vytiahla som si „stredné šťastie“, ale vraj to vyzeralo dobre. Na konci mi nadšene podal ruku a odfotil sa so mnou.
Chrám Dračej Hory 
Modlitba - Mango a ananás z Taiwanu sú ospevované na každom rohu. A majú byť prečo. Také sladučké mango a ananás som naozaj ešte nikdy nemala. Aj na pouličných nočných trhoch ich predávajú. Nakrájané vám ich naložia do taštičky, zapichnú vám do toho špajdlu a vy tak môžte pokračovať na ceste nočným trhom. Aj tie mi chýbajú. Všetko to jedlo. Syrové chobotnice, girlované sépie, opekané taro, vyprážané sladké zemiaky, papájové mlieko, melónové mlieko…asi len ten koláč z prasačej krvi a smradľavé tofu mi nechýbajú.
Pouličný trh - Posledná stanica-Tamsui. Tamsui je posledná metro stanica v Taipeii na červenej trati. Je to poklad Taipeia. Ľudia sa tam pomaly prechádzajú a vychutnávajú si západ slnka. Ja som tam tiež chodila často, hlavne kvôli tomu západu slnka. Vtedy som sa posadila na terasu kaviarne a iba som hľadela do diaľky. V tom čase tam často hrával miestny muzikant. Niekedy nám zaspieval aj nejaké piesne po anglicky, no mne sa najviac páčili tie taiwanské. Tetušky, čo sedeli vedľa mňa mu stále chodili hádzať bankovky a chichúňali sa na tom. Ako som si tak užívala atmosféru, prišla ku mne jedna z nich a do ruky mi vložila čerstvé koláčiky plnené sladkými fazuľkami, že aby sme si dali spolu. Tak už si spolu pochutnávame a vychutnávame si večernú Tamsui.
Tamsui 
Západ slnka v Tamsui - Pamätám si ako raz opäť hrozne pršalo a ja som si zasa raz zabudla dáždnik. Bežala som po ulici a nad hlavou som tržala svoju tašku. Prišla som na križovatku, no naskočila červená a tak som musela čakať. Zrazu za mnou dobehla mladá dievčina a zakryla ma jej dáždnikom. Vraj ide tou istou cestou, tak môžme kráčať pod jej dáždnikom. Taiwanci sú tí najpriateľskejší a najochotnejší ľudia na zemi. A aj preto mi Taiwan chýba.
Západ slnka v Dadaocheng
