Denník N

Donbas – svadobný apartmán v hoteli Vojna

Jedna z najlepších slovenských reportážnych kníh o konflikte, o ktorom toho vieme žalostne málo, hoci sa odohráva za rohom

Reportér Tomáš Forró sa počas troch rokov od vypuknutia konfliktu na ukrajinskom Donbase v roku 2014 opakovane vracal na obe strany frontovej línie, kde strávil dlhé mesiace. Snažil sa pochopiť, ako konflikt vznikol, dopátrať sa jeho príčin, zistiť, čo sa tam aktuálne deje, a zároveň spoznať, ako žijú a myslia obyčajní ľudia, tí proukrajinskí aj proruskí, ale aj takí, ktorí sa o politiku nikdy nezaujímali.

Sám priznáva, že prvýkrát šiel na územie Donbasu s vnútorným presvedčením o tom, kto je obeťou a kto agresorom, ktorá strana je dobrá a ktorá zlá, ale nakoniec, po čase strávenom s proruskými separatistami, medzi ktorými bol jediným západným novinárom, ktorý nepracoval pre ruskú propagandu, ako aj s ľuďmi na ukrajinskej strane, zistil, že jeho presvedčenia nie sú tak pevné ako to bolo na začiatku.

Vopred som vedel, na čej strane je pravda, kto je v tomto konflikte obeťou a kto predátorom, a materiál, ktorý som mal získať, mal byť len ilustračnou pomôckou, ako to ukázať iným. Potom som túto istotu celkom stratil. Spôsobilo to utrpenie, s akým som sa stretával na oboch stranách – bolo ho príliš veľa a bolo príliš nezmyselné.“

Hoci je to veľmi podrobná analýza celého konfliktu a zároveň sociologická štúdia, nemyslite si, že je to nudné čítanie, alebo čítanie len pre politických analytikov. Tomáš Forró využil tie najlepšie prostriedky, ktoré reportážny žáner prináša, vrátane osobného prežívania udalostí a prinášania príbehov skutočných obyčajných ľudí, ktorých tam stretol. Dobrých, zlých, aj tých najhorších. Knihu rozčlenil podľa troch hlavných postáv: Gruzínca Mamuku, ktorý prišiel na Donbas bojovať proti Rusku, Čecha Juru, kriminálnika s bohatou minulosťou, ktorý bojuje na opačnej strane, a Ukrajinky Lízy, ktorá musela z rodného Luhanska utiecť.

Okrem nich sa však v knihe stretnete s mnohými ďalšími. Obyčajnými ľuďmi, ktorým vojna zmenila život, ale aj bizarnými postavičkami. Stretnete naivných idealistov aj vypočítavých zločincov, napríklad aj Pavla Gubareva, samozvaného vládcu Donecka, aj českého komunistického poslanca Ondráčka, či rôznych konšpirátorov a bojovníkov z Európy. Lenže to ani zďaleka nie je všetko. Jedna vec je stretávať sa s ľuďmi a prinášať ich príbehy, a úplne iná je snažiť sa pochopiť celý konflikt a jeho príčiny.

A to sa autorovi podarilo výborne. Nielenže v knihe prináša zážitky, o ktorých tu, v podstate kúsok odtiaľ, nemáme ani potuchy. Rozprával sa so svedkami z miesta zostrelenia malajzijského lietadla, niekoľko týždňov strávil v barakoch obávaného Pravého sektora, býval so separatistami, videl, ako si obyvatelia sídliska kvôli nefungujúcej elektrine rozkladajú pred panelákom oheň, aby si aspoň niečo uvarili, len o vlások sa vyhol tomu, aby ho dostal do rúk obávaný Berkut.

Tomáš Forró: Donbas (Svadobný apartmán v hoteli Vojna)

Z toho všetkého, čo tam za tie roky zažil, dokázal poskladať precíznu analýzu nielen tohto konkrétneho konfliktu, ale konceptu hybridnej vojny sovietskeho typu ako takého, ktorého základnou charakteristikou je využívanie nearmádnych metód, ako sú civilný nátlak, propaganda a dezinformácie, a zároveň bojové aktivity zamaskované do občianskych nepokojov alebo vojenských jednotiek, ku ktorým sa nikto oficiálne nehlási.

Veľmi dobre popísal, ako sa proruský Donbas, región baníkov a robotníkov, nikdy celkom nevyrovnal s pádom komunizmu, a práve preto sa líši od zvyšku Ukrajiny. Je to iný svet než prozápadný Kyjev, pretože tam prevažuje mentalita sovietskeho robotníka. Obyčajných ľudí nezaujíma politika, ale túžia po ochrane silného štátu a jeho sociálnych istotách.

A navyše, miestni oligarchovia, otcovia Donbasu, sú prepletení s ruským biznisom a mafiou, a pre nich znamenal proeurópsky majdan reálnu ekonomickú hrozbu. Boli to oni, kto začal do miestnych ľudí zasievať pocit krivdy, že Ukrajina ich využíva, a zároveň strach z „ukrajinských fašistov zo Západu“, ktorí síce existujú najmä v predstavách ľudí, „no predstavy dokážu vzbudiť strach a strach dokáže rozprúdiť krviprelievanie“.

Venuje sa aj príčinám etnických konfliktov v ostatných bývalých sovietskych krajinách: Ukrajina je len pokračovaním iných, ale veľmi podobných konfliktov. Abcházsko, Južné Osetsko, Náhorný Karabach, všetko to boli následky ruského nátlaku, ktorý trestá každý pokus vymaniť sa spod vplyvu Kremľa.

Dnes je v medzinárodnom priestore otvorené použitie vojenskej sily voči samostatnej krajine riskantnejšie, preto sa využívajú hybridné taktiky a neoznačení vojaci, teda maskovaná vonkajšia intervencia. A hoci na Ukrajine sa nebojuje z etnických dôvodov, vyčlenením istej skupiny obyvateľstva sa dá dosiahnuť to, že sa budú cítiť izolovaní, a presne cielená propaganda ich presvedčí, že im niekto zvonku (Rusko) pomôže.

Kto pozná jeden hybridný konflikt ruského typu, pozná ich všetky. Menia sa len dátumy a názvy krajín.“

Hybridná vojna a konkrétne jej použitie v ukrajinskom konflikte sa nedá opísať zjednodušujúcim spôsobom, pretože sa vyvíjala ako reťazová reakcia až skončila v štádiu zamrznutého konfliktu. Z Donbasu sa nakoniec stal región, ktorý nikto nechce a ktorý nikoho nezaujíma, ani v Kyjeve, a už vôbec nie v Európe.

„Tí istí ľudia, ktorí mali pred vojnou pocit, že celá krajina na nich zabudla, alebo ešte horšie, že nimi pohŕda, sú na tom rovnako ako vtedy – len chudobnejší o sen, že separatistickí ozbrojenci na ukradnutých autách to zmenia.“

Vďaka tomu, že sa autorovi podarilo (a nie bez rizika) byť na oboch stranách frontovej línie, dokázal vidieť aj chyby. Na oboch stranách. Ani Ukrajina nie je bez viny. Na začiatku konfliktu bola slabým a skorumpovaným štátom s nefunkčnou armádou; brutalita ukrajinskej armády v prvých mesiacoch sa významne podpísala pod vnímanie obyvateľov Donbasu; a nakoniec, pomoc ukrajinskej vlády utečencom zo separatistických území fatálne zlyháva. Nedokážu si nájsť ubytovanie, úradníci im hádžu polená pod nohy, ľudia sa k nim stavajú s nedôverou alebo nezáujmom, nemajú volebné právo (lebo na to potrebujú trvalé bydlisko).

Pekným príkladom je mesto Sloviansk, ktoré leží asi 30 km od frontovej línie na ukrajinskej strane, ale už od júna 2014 sa tam nestrieľa. Kyjev sa o obyvateľov nestará, mesto je zničené, namiesto vlády pomáhajú aktivisti z mimovládiek. „Ak sa kyjevská vláda nedokáže postarať o jedno stotisícové mesto a jeho traumatizovaných ľudí presvedčiť, že sú predsa len súčasťou milujúcej vlasti, ako to zvládne s tromi miliónmi civilov, ktorí žijú dodnes pod ruskou propagandou?“

Tomáš Forró stretával viacerých ľudí počas svojich ciest na Donbas opakovane a to mu umožnilo sledovať, ako sa v priebehu konfliktu ich názory a postoje menili od očarenia ideou Novoruska až po apatiu, rozčarovanie a spomínanie na staré dobré časy pred vypuknutím konfliktu. Ani vtedy to nebolo ideálne, ale teraz len prežívajú. „Tu v Doneckej ľudovej republike sa ich existencia zmenila na živorenie. Vojna ani nová republika im nepriniesli absolútne nič okrem smrti, biedy a zúfalstva. V Luhansku je situácia ešte horšia.“

Kniha Donbas je výbornou ukážkou toho, ako sa z cielených dezinformácií a propagandy dokáže stať veľmi nebezpečný nástroj. Toto je kniha, ktorá nevidí svet čiernobielo a dokáže pomenovať príčiny a následky. Prináša množstvo informácií a drobných príbehov, ktoré spolu tvoria celistvý pohľad na Donbas, o ktorom vieme veľmi málo. Tienisté stránky humanitárnej pomoci, bohatnúca vojenská elita, zamínované polia, mobilná sieť Fenix, ktorá ani nemá pridelenú predvoľbu krajiny, pretože funguje na nikým neuznávanom teritóriu, evakuácia postihnutých detí z detského domova naprieč horiacim Donbasom, večerný Doneck, ktorý je „mesto ako každé iné – ak si odmyslíme vojnu na predmestiach, prázdnotu na uliciach a strach v hlavách ľudí“. To všetko tam nájdete. Príbehy, obrazy, zamyslenia, analýzy. Skvelá kniha.

– – –

Tomáš Forró: Donbas (Svadobný apartmán v hoteli Vojna). Reportáž z ukrajinského konfliktu. Vydal N Press, s.r.o. v roku 2019 (Knižná edícia Denníka N)

Teraz najčítanejšie