Denník N

Každý máme na viac

Keď som bol mladý, o politiku som sa veľmi nezaujímal. Bol som totiž presvedčený, že lepšie platové ohodnotenie, kariérny rast a uznanie v spoločnosti sa dá dosiahnuť jedine poctivou a svedomitou prácou.

Časom, ako aj každý vnímavý a na dianie okolo seba citlivý človek, som prišiel nato, že na Slovensku sa dá k tomu dopracovať aj rôznymi inými spôsobmi, ktoré s vyššie zmienenými cnosťami nemajú nič spoločné. 26. 2. 2018 však nastalo šokujúce precitnutie, pretože sme sa stali svedkami toho, že poctivou a svedomitou prácou môže prísť u nás človek aj so svojim blízkym o život.

Dianie z konca zimy a z jari v roku 2018 si bude navždy každý pamätať ako na udalosti, odkazujúce na to, že na prvom mieste má byť vždy človek a jeho život, empatia, slušnosť a najmä vytrvalosť. Bez vytrvalosti totiž nikdy k žiadnej pozitívnej zmene nemôže dôjsť. Pretože ak sa všetko, čo chceme vo svojom osobnom aj pracovnom živote dosiahnuť, robí s vytrvalosťou, hoci sa pritom mnohokrát narazí na množstvo prekážok, odporu a „podpásových“ úderov, dokáže to priniesť očakávané ovocie. To, či ovocie bude mať na konci trpkú alebo sladkú chuť, či bude trvácne alebo hneď zhnije, záleží nielen od pestovateľa ale aj od poveternostných podmienok. Tými poveternostnými podmienkami sú stav a charakter obyvateľstva našej krajiny. Žiaľ, v našich súčasných agresívnych podmienkach si ovocie našej práce musíme neustále vytrvalo a dôsledne chrániť, a pritom sa tiež musíme stále snažiť o to, aby sme postupnými krokmi dospeli k zmene týchto podmienok. To sa dá len a len vtedy, keď spravíme niečo na viac. Je to v zásade jednoduché. Môžeme začať napríklad tým, že zdvihneme odhodenú plechovku na ulici, vynesieme z lesa zabudnutú plastovú fľašu, či pomôžeme susedovi na dôchodku pri pílení dreva. Stačí sa len pozerať okolo seba, zaujímať jeden o druhého a začnú sa diať zázračné veci.

Dôslednosť, tá je tiež veľmi podstatná. Za posledné mesiace, aj vďaka tomu, že som sa stal súčasťou aktivít Za slušné Slovensko, som sa presvedčil, že ako veľmi je dôležité to, aby bol novinár dôsledný. Pretože ak taký nie je,  tak obraz skutočnosti, ktorú opisuje môže byť do značnej miery skreslený. Pochopiteľne aj tu opäť narazíme na to, že aj výnimočná dôslednosť môže byť u nás životu nebezpečná cnosť. Preto je veľmi dôležité výnimočných novinárov podporovať a chrániť.

Pred pár dňami som mal telefonát z Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy. Dostali na mňa podnet, že sa nestarám o mojich baranov. Chovám ich pri mojej chalupe ako živú kosačku. Výsledok? Podnet bol neopodstatnený, barance boli v dobrom stave a bolo o nich dobre postarané. Následne vysvitlo, že v tom mala prsty susedka, ktorá sa vždy ku mne správala naoko milo, zdvorilo a aj keď mi barany občas ku nej preskočili elektrický oplôtok, tvárila sa, že jej to neprekáža. Za to čo mi vyviedla sa ňu nehnevám, budem sa naďalej ku nej správať slušne. Len dôvera k nej už ostala naštrbená. Snáď mi to „udanie“ niekedy sama vysvetlí.

V tom istom období sa mala v najväčšom oravskom meste, pod záštitou MsKS a Mestskej knižnice, konať beseda so známym spisovateľom a hľadačom pravdy. Beseda mala podtitul „Stretnutie so spisovateľom pri príležitosti 100. výročia vzniku ČSR a uvedenie románu „PREBIJEM SA! ŠTEFÁNIK““. Oslavovať sa teda malo s Lotosovým kvetom, ktorý svojho času prekvital v bahennom močiari, a v skutočnosti za jeho pozvaním stál v pozadí istý fanúšik, ktorý má vo svojej zbierke zrejme aj kvety čeľade Eliot. Zopár „slušňákov“ napísalo niekoľko e-mailov na niekoľko zainteresovaných miest s niekoľkými zásadnými otázkami. MsKS si to následne rozmyslelo a oslavnú besedu bez bližšieho vysvetlenia zrušilo. Témy sa potom ochotne chopil iniciatívny novinár z lokálnych novín. Na tom by nebolo nič zlé, keby si svoju prácu vykonal naozaj poctivo a dôsledne. A zrejme ani nepochopil alebo nevie pochopiť, ako napísala Nina Jassingerová, že „Lebo lepšie tu nebude, kým bude strach – ale preboha z čoho – prestať pozývať do verejného života eštebákov, strach pomenúvať brak brakom, zlo zlom a podobne“.

Nik z nás nie je dokonalý a každý máme na viac a môžeme urobiť viac. Treba sa pozorne pozerať okolo seba, prekonať ostych a niečo pre spoločnosť nezištne urobiť. Nie však bez rozmyslu skryto či anonymne nahlasovať, aj bez ohľadu na to, či ten zámer mohol mať pôvodne dobrý úmysel, a tváriť sa ukrivdene keď to niekto začne pomenovávať správnymi slovami. Lebo keď sme plne presvedčení, že robíme správne veci, tak nemusíme zbierať odpadky po tme a nemusíme na podozrivé veci upozorňovať len v diskusiách na facebooku.

Väčšinu ľudí môže, pochopiteľne, od podobných aktivít odradiť to, že cnosť je u nás nebezpečná. Neuvedomujú si pritom, že ak ľudí s takýmito cnosťami bude menej a menej, tak skôr či neskôr bude potom životu nebezpečné napríklad aj to, že nepatria do „vyvolenej“ rasy.

Komunálne voľby (nie všade úplne ideálnym spôsobom) a aj prezidentské voľby nám ukázali, že máme na to, aby sme si demokraciu ubránili a zaslúžili. Poďme teda v ústrety ďalšej významnej skúške, a tou sú parlamentné voľby, ktoré už klopú na dvere. Buďme pri tom slušní, poctiví, vytrvalí a dôslední.

Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň.

Teraz najčítanejšie

Miroslav Benian

Narodil som sa a 18 rokov žil na Orave. Po ukončení vysokoškolského štúdia a krátkom pracovnom pôsobení v Trnave som sa opäť vrátil na Oravu. Vyštudoval som jadrovú energetiku, ale živím sa ako prekladať technických textov. Som ženatý, mám tri dcéry, jednu mačku, jedného psa a päť sliepok. Som spoluzakladateľ a predseda občianskeho združenia Beskydy bez hraníc, o.z., spoluzakladateľ občianskej iniciatívy Lokca budúcnosti a jeden z organizátorov zhromaždení za Slušné Slovensko v Námestove. Okrem toho som ešte aj nezávislým poslanom obecného zastupiteľstva v Lokci.