Denník N

Liek na (mestskú) zápchu

Je to moderné, je to ekologické, je to zdravé, no najmä je to (takmer) zadarmo! Ale ako moc zadarmo? Reč nie je o bylinkových olejčekoch biomamičiek miesto liekov na zápchu. Tieto zápchy postihujú každé slovenské (a svetové) mesto. Niekde na to už ľudia prišli a ja som skúsil napísať, na čo by sme mali prísť my pri plánovaní ďalšej cesty do práce, či do školy.

Súčasťou tohto článku je aj video z cyklotrás (link)

Poznáte to, ranná špička a dvadsať minútové posúvanie sa autom z bodu A do bodu B. Spotreba stúpa, peňaženka narieka a takáto jazda neprospieva ani našim štvorkolesovým miláčikom. Nacháte teda niekoho iného, aby šoféroval za vás.

Poznáte to, z dvadsať minútovej trasy autom sa stala štyridsať minútová okružná jazda autobusom. Kiež by mali električky dosah všade. Zaplatili ste si električenku a buď čakáte na meškajúci spoj, alebo čakáte na ďalší, pretože ten predchádzajúci odišiel skôr. Konečne! Autobus! Plný a horúci. Začína štyridsať minútový boj o prežitie.

V určitom momente tohto leta som si povedal: „Radšej by som sa pri ceste do práce spotil na bicykli, ako sa potil v autobuse.“ Konečný efekt je skoro rovnaký: smrdíte, kým sa neprezlečiete. Tu sa zrodil, teraz si už trúfnem povedať, výborný nápad.

Aby som si overil, či po ceste do práce nevypľujem dušu, vyskúšal som najprv SlovnaftBike (bikesharing). Ukázal mi však, že zaobstarať si svoj rýchlejší, ľahší a menej opotrebovaný bicykel je nutnosť. A aj vďaka tomu je 10 kilometrová cesta, trvajúca len tridsať minúť šlapania, pohodlná.

A prečo bicykel?

Pretože je to ekologické, moderné a takmer zadarmo, ak nerátame vstupný kapitál. Ak sa pozrieme iba na gro dochádzania na bicykli, zistíme, že namiesto 26,90€ za mesačnú električenku spálime pri 20 kilometroch denne na bicykli cca. 15.000 kalórii mesačne. To je ekvivalent štrnástich 400 gramových pízz. V skratke, platíte vlastným telom.

Prvý deň sa možno budete cítiť zničený. Odporúčam šumivé magnézium na kŕče a mlieko na svalovicu. Možno by vás to aj odradilo, no druhý, tretí a každý ďalší deň sa pôjde lepšie, ľahšie, rýchlejšie. V aute hromžíme v zápchach, v autobuse čumíme do displejov telefónov, ale na bicykli… ja osobne sa cítim viac v kontakte s mestom.

Pre fajnšmekerov sa môžeme pozrieť hlbšie pod pokrievku dochádzania na bicykli. Nový mestský bicykel si viete zaobstarať za 150€. Tí rýchlejší a športovejší by sa poobzerali po trekkových, crossových, alebo cestných bicykloch. Tu sa viete dostať s cenovkou od 200 do 400 za „lacnejšie“ kusy. K bicyklu si prirátame helmu, svetielka, rukavice a ak máte záujem dochádzať za každého počasie, potom aj blatníky (ak nie sú súčasťou bicykla) a bundu. Samozrejme netreba zabudnúť na sadu prvej pomoci v prípade defektu, čiže náplaste, lepidlo a pumpu. Verte, že to posledné čo chcete v špičke zažiť, je pchať sa do autobusu s bicyklom. S touto výbavou som sa dostal na 150€. Dokopy to vychádza 300€ v prípade mestského bicykla, a 550€ v prípade trek/cross, alebo cestného bicykla. Pravidelný servis stojí okolo 50€, tí šikovnejší ho zvládnu aj sami a bude ich stáť polovicu, možno len tretinu. A to máte náklad na obdobie 5 až 10 rokov.

A koľko vás stojí auto? Moja 10 kilometrová trasa na bicykli je rovnako dlhá aj autom. Pri súčasných cenách benzínu 1,345€/l a mestskej spotrebe najpredávanejšieho kompaktného auta Volkswagen Golf – 6,2l/100 km, vás cesta do práce stojí 0,84€. Mesačne vás tak cesta autom stojí 33,60€. A berme do úvahy fakt, že sa jedná o hodnoty spotreby z technického preukazu, ktoré sa často, hlavne pri jazdách v meste a v zápche, odlišujú od reality.

Autobus nemá zmysel hlbšie rátať. V prípade využitia mesačnej električenky to dospelých pracujúcich stojí 26,90€ a nás zľavnených iba 13,45€. Prerátajme si to však na rok. Auto vás pri 20 dňovom pracovnom mesiaci stojí 403,20€ a autobus 322,80€. A bicykel? Jeho náklady sa nezmenili. K autu však treba prirátať ešte náklady na servis. Pravidelná výmena oleja a filtrov raz ročne vychádza približne 90€. Po roku sa tam dostávame k stavu, kedy sa nám náklady na obstaranie bicykla začínajú vracať. Ak by sme nejazdili v zime a iba za priaznivého počasia, tento stav nastane po dvoch rokoch.

Tu prichádzame k úvahe, či chceme naďalej špiniť vzduch autami, alebo zvolíme viac ekologický autobus, prípadne vymeníme autobus za trochu zdravého pohybu. Teraz budem hovoriť za seba, ale po príchode do práce sa po bicyklovaní cítim energickejší, a trvá mi omnoho kratšie sa zobudiť.

A kade?

Keď si porovnám cyklistickú kultúru Holandska s Bratislavou, či inými slovenskými mestami, máme stále čo doháňať.

Mapa cyklotrás v širšom centre Bratislavy.
Zdroj: www.cyklokoalicia.sk

Naše hlavné mesto má ale čo ponúknuť. Vďaka množstvu cyklochodníkov (mohlo by ich byť aj viac) je možné absolvovať väčšinu trasy po dedikovaných cestách pre cyklistov a len minimum v premávke na krajniciach. Nanešťastie, toto platí iba v niektorých mestských častiach. A kde nie je cyklotrasa, zákon stanovuje, že sme povinní jazdiť po cestách (nie po diaľniciach, aj takých sme už videli). Prvý deň som sa tejto skúšky ohňom obával, no musím uznať, že Bratislava má až prekvapivo ohľaduplných vodičov.

Počas mojej pravidelnej cesty z Ružinova do Petržalky, absolvujem 90% trasy po cyklotrasách, alebo zdieľaných chodníkoch. Jediný boj prichádza  od križovatky Ružinovská/Bajkalská, po Odborárske námestie. Tu je potrebné kus cesty absolvovať v rannej premávke. Avšak väčšinu času obiehate stojace vozidlá. A keď vás obehnú oni, na ďalšom semafore obehnete zase vy ich.

A na čo sa pripraviť?

Horšou prekážkou akou sú autá stojace na cyklotrasách, či premávka, sú chodci. Tí sa vrhajú do cesty, akoby ich omrzel život. Je preto vhodné, dať o sebe zavčasu vedieť (napríklad zvončekom). Na druhej strane si treba uvedomiť, že bicykel je omnoho tichší ako auto a že zelené chodníky a prechody sú pohodlnejšie na chodenie, ako bežné asfaltové.

Druhou obľúbenosťou Bratislavskej cyklistiky je takzvaný „Poltergeistov cyklochodník“. To je taký cyklochodník, ktorý zrazu zmizne, niekto nevie kam, prečo a kde pokračuje. Obyčajne sa nachádza na druhej strane cesty, no nespája ho prechod pre cyklistov a neupozorní vás na to žiadne značenie. Často sa tak vyberiete na cestu neznámu, kde sa chodník zužuje, chodci sa približujú a vám neostane nič iné, len zoskočiť na cestu, alebo bicykel tlačiť.

Nepatrím medzi anjelikov na bicykli. Nerád zastavujem, nerád zosadám. Takže ak sa zjaví spomínaný Poltergeistov cyklochodník, prechádzam na bicykli po prechode pre chodcov. Ak chodci nevedia skupinovo prejsť cez prechod, pred ktorým čakám, nájdem si špáru a pomaly medzi nich prejdem. Stojace autá sa obiehajú zľava i sprava, na ľudí sa zvoní, ale podstatné je sa pozerať okolo a ďakovať tým, ktorí sa uhnú, alebo vás pustia. Faktom je, že ak by som zosadal a bicykel tlačil pri každej prekážke, vzhľadom na stav našej infraštruktúry by sa mi polhodinu trvajúca cesta zdvojnásobila.

V Bratislave som si všimol mnohých, ktorí vymenili pohodlie áut a teplo autobusov za trošku fyzickej námahy. Možno tým pomáhame sebe, možno aj planéte, možno aj dopravnej situácii v meste. No na bicykli som nikdy nerozmýšlal, vždy mi iba prefúkalo hlavu. Z hľadiska psychohygieny je možno aj toto krok, ako v korporáte nevyhorieť v štyridsiatke.

Len či to za tých 493,20€ na rok prevádzky auta stojí.

Teraz najčítanejšie

Adam Solčanský

Aktuálne študent Ekonomickej univerzity v Bratislave a Právnickej fakulty Univerzity Komenského v odbore Národné hospodárstvo a právo. Popri štúdiu aj Junior interný auditor v jednej z inkasných spoločností. Zaujímam sa o ekonómiu, právo, ekológiu, hory (čím vyššie tým lepšie) a amatérske “filmárčenie.”