Červená čiara

Obhajovať Mazureka odsúdeného za rasistické výroky, je červená čiara, za ktorú by nemal prejsť žiaden verejný činiteľ, nieto ešte demokrat a ľavičiar. Tento čin v sebe totiž nesie také množstvo rozbušiek, že črepiny po explózii budeme ešte veľmi dlho zbierať. Rozdúchavať primitívne vášne a kopať do ľudí žijúcich na okraji spoločnosti je podľa mňa úbohé a slabošské.

Svojho času som mal malú stavebnú firmu, v ktorej sme zamestnávali robotníkov (áno takých, ktorých líder progresívcov Truban označil za špeciálnu sektu ľudí, ktorí vás oje*ú). Bolo medzi nimi veľmi veľa Rómov. Ich príbeh bol vždy ten istý. Odviedli poctivú robotu a potom im nejaký “biely” nezaplatil. Zažil som nemálo prípadov, kedy ich buď otvorene vyhodili zo stavby alebo všelijako skryto naznačili, že “Cigánov tu nechceme.” Nikoho nezaujímalo, že sú to slušní ľudia, poctiví pracanti. A tak v nemálo prípadoch sa títo ľudia ešte viac prepadávali do pasce dlhov a úžery.

Áno, ľahko sa hádžu všetci ľudia “tmavšej” pleti do jedného vreca. Ľahko je zovšeobecniť, že sú to príživníci, či “vyciciavači sociálneho systému.” Ale skúšali ste sa niekedy vyhrabať z bahna chudoby, keď na vás okolití ľudia hádžu priehrštia predsudkov? A či ste slušný alebo neslušný, to nikoho nezaujíma, lebo už vopred máte na čele napísané “nezamestnateľný.” Áno, a potom je drvivá väčšina Rómov odkázaná na sociálne dávky. To im fakt závidíme aj ten nedôstojný život v osadách?

Poviem to takto: stokrát radšej prispejem zo svojich daní na Rómov, ktorí bárs aj nič nerobia, ako živiť veľkopodnikateľských zlodejov. Pretože ak niekoho považujem za vyciciavača sociálneho štátu, tak sú to “podnikatelia” typu Široký, ktorí nemajú najmenší problém nezaplatiť robotníkov (alebo dokonca aj nájom za zimný štadión v Bratislave) a ešte aj žiadať od štátu odškodné v desiatkach miliónov eur. Lebo keby sme spočítali všetky sociálne dávky pre tých akože “sociálne neprispôsobivých občanov” za celú existenciu republiky, je to stále nespočetne krát menej ako finančné ujmy spôsobené rôznymi privatizérmi, špekulantmi, či dépéháčkarmi napojenými na štátny rozpočet alebo eurofondy.

Ale namiesto toho, aby politici formátu Róberta Fica brúsili hrany, tlmili vášne a poctivo hľadali riešenia, nachádzajú skratky, ktoré nie sú ničím iným ako prilievaním benzínu do ohňa.

Buďme ale spravodliví. Róbert Fico ani zďaleka nie je jediným politikom, ktorý sa kedy snažil priživovať na predsudkoch (voči Maďarom, Rómom, imigrantom, cezpoľným…). Skúšali to svojho času Ján Slota, Miklós Duray, Daniel Lipšic, skúša to nielen Marián Kotleba, ale aj Štefan Harabin, Richard Sulík či Boris Kollár. V neposlednom rade, výroky Michala Trubana o „robošoch“ sú z toho istého súdka.