Pracuje s násilnými mužmi: „Priznať si zodpovednosť za svoje násilie je proces.“

V organizácii Alternatíva násilia (ATV) pracujete s mužmi, ktorí sa dopúšťajú násilia v blízkych vzťahoch. Tí niekedy páchajú domáce násilie za zatvorenými dverami, pričom na verejnosti by im takéto incidenty neboli tolerované. Ako dnes vnímame domáce násilie, mení sa náš pohľad naň?

Áno, naše porozumenie fenoménu násilia sa mení, a myslím, že táto zmena nášho pohľadu sa ešte stále neskončila. Stále existuje veľa ľudí, ktorí si myslia, že určité správanie voči svojej žene či deťom je tolerovateľné, a takí ľudia sú aj v Nórsku. Predstavte si, že ste v práci a nepohodnete sa s kolegom. Dáte mu facku. Ľudia by sa voči tomu ohradili, nebolo by vám to tolerované. A pritom možno práve tá istá osoba ide večer domov a dá facku svojmu dieťaťu, a niekomu by sa mohlo zdať, že to je v poriadku. Pritom keď sa nad tým logicky zamyslíte, je to skôr naopak, pretože dieťa je zraniteľnejšie, než dospelý kolega.

Takže v našom vnímaní prebieha neustála zmena, a čím viac sa zamýšľame nad svojou reakciou na násilie, tým viac môžeme násilie pomenovávať a vnímať. V minulosti by sme niektoré veci ani neboli nazvali násilím, boli by sme ich vnímali ako nezhody, konflikty, učenie detí disciplíne. Ale tieto veci sa samozrejme menia, obzvlášť ak ich porovnáme napríklad s tým, ako to bolo pred dvesto rokmi.

Problém vnímania a pomenovávania násilia sa týka aj sexuálneho násilia.

Áno. Napríklad v Nórsku bol po prvýkrát odsúdený muž za to, že znásilnil svoju manželku, v roku 1974. Predtým boli iní muži odsúdení za znásilnenie, ale nikdy nie v intímnom vzťahu.

Rozšírený mýtus o násilí hovorí, že násilia voči svojej manželke a deťom sa dopúšťajú len psychopati, alebo vážne psychicky chorí ľudia. Prečo si to niekedy ľudia myslia?

Myslím, že niekedy ľuďom vyhovuje myslieť si, že násilia sa dopúšťajú iba psychopati, pretože vtedy máme pocit, že sa nás násilie netýka. Je to spôsob, akým si od násilia udržujeme odstup, pripisujeme jeho páchanie len chorým ľuďom. Lenže priveľa ľudí sa dopúšťa násilia v blízkych vzťahoch – omnoho viac než existuje psychopatov. Takže sa to nedá takto odlíšiť. Niektorí z týchto ľudí môžu byť psychopati v diagnostickom zmysle, a tam býva často ťažká liečba. Ale to je veľmi zjednodušený pohľad. Taktiež exitujú psychopati, ktorí sa nikdy nedopúšťajú takéhoto druhu násilia. Takže sa to jednoducho nedá takto spojiť.

Mnoho ľudí si tiež spája násilie s alkoholizmom.

Áno – ale to je opäť len vytváranie si odstupu. Násilie nie je dôsledkom „alkoholu“ či „úzkosti“ ako takej. Je to vždy o danej osobe, ktorá nejakým spôsobom nakladá so svojou úzkosťou, či s tým, že je pod vplyvom alkoholu. V alkohole nie je nič, čo vo vás vyvolá agresiu. Niektorí ľudia pijú a sú po alkohole milší. Keď si objednáte poldeci vodky, nenaservírujú vám ho spolu s agresiou či sexuálnym útokom. Je to len výhovorka, podobne ako keď povieme, že násilia sa dopúšťa len psychopat.

Existuje však korelácia medzi dopúšťaním sa násilia a problémami s mentálnym zdravím? Túto otázku si kladiete aj vo svojom výskume.

Áno, tá existuje. Násilie štatisticky súvisí s rôznymi psychiatrickými diagnózami, napríklad s posttraumatickou stresovou poruchou, zneužívaním návykových látok, úzkosťou, depresiou, a inými. Lenže to neznamená, že tieto sú násiliu na vine. Existuje napríklad mnoho ľudí s úzkostnými poruchami, ktorí sa násilia nikdy nedopúšťajú. Taktiež to nie je výhovorka či ospravedlnenie.

Vždy je to o  spôsobe, ktorým sa určitý človek osobne s týmito vecami vyrovnáva. Napríklad: ako u niekoho depresia súvisí s tým, že sa dopúšťa násilia? Ako depresia ovplyvňuje násilie, a ako násilie vplýva na depresiu? Terapia je niečo ako vyložiť karty na stôl. Napríklad: máte vážnu traumu z detstva, máte posttraumatickú stresovú poruchu. Používate násilie, keď ste rozrušený, vylievate si zlosť a upokojujete sa alkoholom. Ako sa s tým vysporiadame? Učíme ľudí vyrovnávať sa s tým zdravším spôsobom, zvládať to bez toho, aby sa uchýlili k používaniu násilia. To je prácou terapeuta. Ale na to, aby sme vás mohli liečiť na našej klinike, nemusíte nutne mať diagnózu. Nie každý ju má.

Takže to všetko nám ukazuje, že veci sú vždy zložité. Ľudia niekedy radi zjednodušujú, ale veci nikdy nie sú jednoduché.

Ľudia vždy chcú veci zjednodušovať. Ak si chcete dať šálku kávy, je to zrejme preto, že máte chuť na kávu. Ale s väčšími vecami, ako napríklad prečo sa niekto stane sociálnym pracovníkom alebo pracovníčkou, prečo sa uchyľuje k násiliu, či prečo má depresiu, to nikdy nie je také jednoduché. Neexistuje na to jednoduchá odpoveď. Je to kombinácia mnohých rozličných faktorov.

Keď na Slovensku žena nahlási, že sa stala obeťou násilia, spravidla sa zisťuje, či je ako obeť dôveryhodná. Keď som robila rozhovory s inými nórskymi expertmi, vyjadrovali sa k tomu kriticky. Ako to vnímate vy?

Je to svojím spôsobom absurdné, pretože otázka, ktorá sa za tým skrýva, je nasledovná: aká je naša kultúrna predstava o tom, ako sa má žena správať, aby bola takzvanou „dobrou obeťou“? V našej kultúre má byť dokonalá obeť krásna, veľmi smutná, nie príliš sexi, nie príliš vulgárna. Má byť koherentná, vedieť veľmi dobre vysvetľovať, používať jazyk na úrovni, veľmi presne vedieť pomenovať, čo sa jej stalo a prečo, a jednať s ľuďmi veľmi láskavo, zatiaľ čo objasňuje svoj príbeh. Mala by byť aj dobrou matkou, mať dobrých susedov a priateľov a podobne. Lenže problém s týmto presvedčením je, že nijako nesúvisí s tým, či zažila násilie alebo nie. Môžete spĺňať všetky tieto kritéria a klamať, nie je to nijako prepojené. Najväčší problém je však tento: ak ste zažili násilie, obzvlášť ak ste zažívali závažné násilie po veľmi dlhý čas, budete mať tendenciu byť práve všetko ostatné. Nebudete schopná porozprávať súvislý príbeh, budete zmätená, budete mať problémy s pamäťou, problémy s emóciami, budete nahnevaná, pretože ste boli traumatizovaná a podobne. Pravdepodobne bude ťažké s vami pracovať.

Čo je dôležité si uvedomiť, je, že si zamieňame zodpovednosť. Povedzme, že niekto sa prechádza polonahý v noci v parku a je opitý. Nie je to veľmi múdre rozhodnutie, je to trochu hlúpe. Lenže to neznamená, že je chybou toho človeka, ak ho znásilnia. Za znásilnenie je vinný ten, kto ho spáchal. Ľudia si často zamieňajú podiel zodpovednosti.

Takže rozumiem, že všetci máme isté presvedčenia a stereotypy, ktoré nám niekedy znemožňujú vnímať veci jasne, pochopiť, ako násilie funguje, a rozlišovať medzi vlastnými presvedčeniami a realitou násilia.

Áno, a práve preto veľa pracujem s políciou a vyšetrovateľmi, aby som im vedela dať vedomosti, ako reagovať na prípady násilia a porozumieť tomu, čo vidia. Taktiež je veľký rozdiel medzi tým, keď je niekto v terapii a tým, keď ide na políciu. Na polícii a na súdoch je často systém vybudovaný na ospravedlňovaní násilia, či na dokazovaní, že daný človek nie je vinný. Často je to aj o odmietaní či ospravedlňovaní násilia, napríklad o tom, že človek hovorí „neurobil som to“, alebo „ak som to urobil, je to preto, lebo ona je bláznivá, zlá, alebo napríklad pije.“

Ako sa dá vysvetliť, že máme tak veľa ochranných mechanizmov, ktoré nám niekedy znemožňujú vnímať jasne?

Pretože je to veľmi bolestivé. Ak si myslíte, že násilie páchajú iba psychopati, a dopúšťajú sa ho iba na ženách, ktoré si ho nejakým spôsobom „zaslúžia“, nemusíte sa vysporadúvať s bolesťou, ktorú násilie spôsobuje. Nikto si nezaslúži žiť s násilím. Mali by sme zmeniť svoje vnímanie násilia, to, ako o ňom rozprávame s deťmi, ako robíme prevenciu a podobne. Vždy je jednoduchšie zhodiť to na nedôveryhodné ženy, alebo na zopár psychopatov.

Myslela by som si, že práca s týmito mužmi musí byť veľmi ťažká, pretože ešte predtým, ako s nimi začnete pracovať, musí páchateľ uznať, že pácha násilie.

Myslím, že by sme mohli začať už pri slove „páchateľ.“ Ja osobne tento termín nepoužívam, pretože je to negatívne označenie, a ľudia sú neradi negatívne onálepkovaní. A aj muži, ktorí prichádzajú na našu kliniku nám hovoria: „Nie som páchateľ, nie som ten muž, čo bije svoju ženu.“

Myslím, že to je dôležitý odkaz: sú to muži, ktorí použili násilie, ale sú to taktiež otcovia, manželia, sú dobrými mužmi v niektorých aspektoch svojho života. Je dôležité nepoužívať slovo páchateľ. Páchanie násilia nie je niečo, čím ste, je to niečo, čo robíte. Nemôžete prestať byť sebou – ale môžete vymeniť to, čo robíte, za niečo lepšie. Tiež je optimistickejšie hovoriť „muži, ktorí používajú násilie“: znamená to, že sa môžu zmeniť. Priznať si zodpovednosť za svoje vlastné násilie je proces. Pri niekom príde veľmi rýchlo: mnohí veľmi rýchlo prestanú používať fyzické násilie. Ale priznať si plnú zodpovednosť za to, ako sa správate k svojej partnerke či deťom je dlhý proces, môže to trvať veľmi, veľmi dlho.

Niekto by sa však mohol spytovať, či sú aj muži, ktorí si to nikdy nepriznajú, ktorí sa nikdy nezmenia?

Áno, samozrejme, že sú aj takí. Pre niektorých mužov musia byť negatívne dopady násilia obrovské, kým si priznajú, že dochádza k násiliu. Niektorí si to priznajú až vtedy, keď sa žena vysťahuje. Vtedy si povedia: okej, urobím, čo bude v mojich silách, aby sa vrátila. Ale niektorí si to nepriznajú ani vtedy. Určitým spôsobom je jednoduchšie obviňovať z toho všetkých ostatných, než sa zamyslieť sám nad sebou.

Ako teda dopredu určujete, či terapia bude možná?

Začneme tým, že sa ich pýtame veľmi konkrétne otázky a sledujeme, čo odpovedajú.

Povedzme, že všetko popierajú.

V takom prípade by som tomu mužovi povedala: “Aj tak ste za nami prišli, takže možno na to budete mať nejaký dôvod.” Aj keď nám ich napríklad poslali iné organizácie, tak či tak by som ich požiadala, nech mi povedia trochu viac. Napríklad sa ich opýtam: kričali ste niekedy? Myslíte si, že sa vás partnerka bojí? Začneme sa zhovárať o tom, čo sa deje. Ak u nich je čo i len malý kúsok zvedavosti a ochota zaoberať sa tým, čo sa stalo, tým sa dá začať. Nie je to ako na súde, kde sa ich pýtajú: priznávate si vinu, áno alebo nie ? Je to úplne, úplne iné.

Aká je vaša skúsenosť pri práci s nimi?

Niektorí sú veľmi zahanbení a je im to ľúto. Iní zase rozprávajú o tom, že komplikovaná bola ich partnerka. Vzbudiť nich zvedavosť a reflexiu vlastného správania je spravidla proces. Ako sa to mohlo stať? Prečo sa na nich žena hnevá? Postupne otvárame túto tému. Ale musím dodať, že keď za mnou príde muž, na samostatné sedenie bez neho tiež zavolám aj jeho partnerku. Niekedy je ich vnímanie toho, čo sa deje, veľmi odlišné. Napríklad žena sa ho často bojí, pričom on nerozumie, čoho sa bojí. Keď získate aj jej perspektívu, získate omnoho viac podnetov. Taktiež ľudom vysvetľujem, že je normálne veci popierať. Je dôležité vnímať popieranie ako akúsi ochranu seba samého, pretože je veľmi ťažké priznať si násilie. Aby som to povedala zjednodušene: prijímanie zodpovednosti je proces.

Ale mali by sme dodať aj to, že vy aj vaši kolegovia zdôrazňujete, že existujú aj isté bariéry, respektíve prípady, kedy terapia nie je možná.

Je to vždy o klinickom posudku. Ak má niekto vážnu závislosť na alkohole, bolo by neetické zobrať ho na kliniku, pretože psychoterapia by nefungovala. Človek musí byť triezvy, aby terapia fungovala. V určitých situáciách ľuďom nevieme pomôcť. Ak majú vážny problém s alkoholom, vážnu depresiu alebo iné vážne mentálne ochorenia, musíme urobiť klinický etický posudok. Niekedy ich najprv musíme odporučiť napríklad iným klinikám, alebo do zariadení pracujúcich s ľuďmi závislými na alkohole.

Aká je úspešnosť vášho programu?

Približne 25 percent ľudí vypadne z programu v skorých štádiách, sú to väčšinou muži, ktorí nie sú pripravení začať na sebe pracovať. Okolo 75 percent z nich ostane v liečbe, komunikuje s nami, a väčšina sa prestane dopúšťať násilia, obzvlášť fyzického.

Najproblematickejším aspektom násilia je podľa mňa to, že nikto sa nezačne klásť otázky. Násilie pretrváva aj kvôli tomu, že ho obklopuje ticho, že spravidla nikto nezasiahne. Ak by to bolo inak, už pri prvej facke by žena šla napríklad na svoje pracovisko a povedala by, že manžel ju udrel. Dostala by pomoc, ktorú potrebuje. Ale ak hanbu za jeho správanie nesie ona, násilie spravidla nenahlási. Ak by o násilí viac ľudí vedelo, bolo by ťažšie udržované v tajnosti.

Ako tieto veci súvisia s problematikou rodu? Existuje aspekt mužnosti alebo maskulinity, ktorý súvisí s dopúšťaním sa násilia?

V tejto otázke nemáme špecifické dáta, takto sme sa to nikdy nepýtali. Pretože ak sa v Nórsku opýtate muža, čo si myslí o mužoch a ženách, povie vám, že sú si rovní a mali by mať rovnaké práva. Ale problém je v tom, ako ľudia vnímajú určité veci cez prizmu rodu – a toto rodové vnímanie býva väčšinou implicitné, nie explicitné. To, ako človek vníma ostatných vzhľadom na očakávania, postoje, a názory súvisiace s rodom, je väčšinou niečo, čo si sám plne neuvedomuje. Musíte skúmať to, ako u určitého muža jeho násilie súvisí s jeho rodovými presvedčeniami, alebo napríklad s tým, že sa môže ako muž cítiť ponížený alebo ublížený. Ako premýšľa, interpretuje a rozumie sám sebe a svojej partnerke cez prizmu rodu. Ale to už je omnoho osobnejšie rodové vnímanie. Rod je vždy prítomný, treba však túto tému otvárať a robiť ju viditeľnejšou a explicitnejšou.

Súvisí to nejako s minulosťou, kedy bolo násilie často viac zľahčované alebo vnímané ako niečo „normálne“?

Muži v Nórsku by len veľmi zriedka otvorene povedali, že je v poriadku udrieť svoju ženu. Jednoducho to nie je súčasťou nášho všeobecného kultúrneho diskurzu. Možno by povedali, že v niektorých kontextoch by bolo možné použiť násilie voči inému mužovi – ak by si ho nejakým spôsobom zaslúžil – ale bolo by omnoho kontroverznejšie, ak by muž povedal, že je v poriadku udrieť ženu, svoju partnerku – možno iba v určitých veľmi špecifických situáciách, keď by si implicitne myslel, že je to v poriadku, napríklad ak by mu žena bola neverná a on by sa veľmi hneval. Ale rod omnoho viac súvisí s tým, ako človek zmýšľa o svojej mužnosti, ako si napríklad myslí, že má určité práva, lebo je muž, ktoré napríklad žena nemá, lebo je žena. Napríklad si môže pomyslieť: mám právo mať čas pre seba, a ak ma zavoláš a požiadaš ma, nech niečo urobím v domácnosti, alebo sa niečo deje s deťmi, obťažuješ ma, ja chcem byť sám a ty to máš rešpektovať. Vtedy sa môžeme pýtať: OK, prečo si to myslíte, čo sa skrýva pod týmto presvedčením? Prečo si myslíte, že vy ako muž máte iné potreby, a ona ako žena má robiť viac práce, starať sa o deti, variť, byť „správna žena“ a podobne? Toto sú implicitnejšie, viac podvedomé presvedčenia o tom, čo to znamená byť mužom či ženou.

Nachádzate vo svojom výskume tieto implicitné presvedčenia o mužskosti a ženskosti?

Áno. Máme ich všetci. Ak by som urobila niečo, čo by v tejto kultúre bolo vnímané ako veľmi mužské, pravdepodobne by ste si o mne mysleli, že som málo ženská a dosť maskulínna. Napríklad, ak by tu ženy nechodili do práce a muži by sa nikdy doma nestarali o deti, a ja by som si našla prácu, aj keby som doma mala malé deti, ľudia by si o mne mohli pomyslieť, že nie som ženská, že nie som dobrá matka. Ale napríklad pracujúci muži, ktorí by doma mali malé deti, by neboli vnímaní ako zlí otcovia. Rovnaké veci by boli vnímané inak u mužov a inak u žien.

Takže rodová problematika je zakorenená v tom, ako vnímame ženy a mužov. Niektoré typy správania si vysvetľujeme a rozumieme im inak. Ihneď to vidíme napríklad vtedy, keď si vymeníme rodové role. Akú prácu robíte, koľko toho môžete vypiť, s koľkými mužmi či ženami sa môžete dať do reči, koľko sexuálnych partnerov môžete mať a podobne.

Ale tieto veci sa časom tiež menia a vyvíjajú.

Áno. Ale stále máme určité predstavy o mužnosti a maskulinite. Tá je spojená s tým, že človek by nemal byť „mäkký“, mal by mať kontrolu, neukazovať smútok, strach a podobne. Takže rod je vždy prítomný, nemôžeme ho oddeliť od ostatných faktorov. Ale to neznamená, že je spoločensky alebo kultúrne akceptované, že násilie páchané na ženách je v poriadku. Nie je to také jednoduché.

Násilie a iné sociálne alebo mentálne problémy však spolu často súvisia, hoci jedno nie je príčinou druhého.

Áno. Niektoré páry idú aj na párovú terapiu a my zároveň súbežne pracujeme s mužom. V párovej terapii tak môžu pracovať na iných problémoch – ktoré nikdy nie sú úplne oddelené – ale môžu sa venovať aj iným veciam, ktoré sa dejú v ich páre. Ale je dôležité mať na mysli aj to, že vo vzťahoch, kde je násilie, bude mať násilie vždy dopad na celý život v rodine.

Ale v tomto prípade musí terapeut alebo terapeutka pracujúci s párom odborne poznať aj problematiku násilia, nie? Myslím si, že nie každý je nutne na túto tému scitlivený, a ak terapeut túto tému nepozná, terapia môže mať opačný účinok, obzvlášť párová terapia, pri ktorej terapeut nezistí, že v páre dochádza k násiliu.

Áno. To najhoršie je liečiť symptómy a neuvedomiť si, že v páre dochádza k násiliu. Úplne najhoršie je to pri deťoch. Ak liečite symptómy dieťaťa a nezistíte, že to dieťa žije v násilí a je traumatizované, svojim spôsobom dopomôžete k tomu, aby ľudia násilie nenahlasovali a nereflektovali. Deje sa to stále v mnohých krajinách, niekedy aj v Nórsku. Napríklad vtedy, keď k vám do terapie príde žena, ktorá má problémy, je náročná, nahnevaná, nesústredená a vy liečite jej symptómy, chcete, aby bola menej chaotická, predpíšete jej lieky a podobne, a neopýtate sa jej tú dôležitú otázku – stalo sa niečo v jej živote alebo v jej minulosti, zažila násilie, bola znásilnená alebo zneužitá, ako sa k nej správa partner? Ak liečite jej symptómy a ujde vám, že zažila násilie, svojim spôsobom z nej urobíte „lepšiu obeť“. Na druhej strane, musíte sa venovať aj jej symptómom, ale to by sa nikdy nemalo diať bez toho, že sa venujete aj problému násilia a vytváraniu bezpečia.

Nórski experti a expertky na túto problematiku, s ktorými som robila rozhovory v minulosti, mi vysvetlili, že je absolútne nevyhnutné pýtať sa potenciálnych obetí, či zažili násilie, inak sa môže stať, že na prítomnosť násilia nikdy neprídeme a nebudeme obetiam vedieť pomôcť. Toto sa týka najmä detí.

Áno. Napríklad, keď premietame film „Zúrivec“, ktorý rozširuje povedomie o problematike násilia, stáva sa nám, že niektorí ľudia tento film kritizujú za to, že je „depresívny“. Lenže ja si nemyslím, že to tak je. Pretože to najhoršie na problematike násilia je to, že nikto sa nepýta tie správne otázky, že nikto násilie nechce vidieť. Film nikdy nie je nebezpečnejší ako skutočné násilie. Je lepšie deťom premietnuť film a povedať: násilie nie je v poriadku, násilie vždy treba nahlásiť. Pretože inak len prehĺbime mlčanie, ktoré násilie často sprevádza, a pre deti to často znamená, že budú násilie vnímať ako niečo, čo je v poriadku. Môžu si napríklad pomyslieť: „nie je to také zlé, musím sa s tým nejako vysporiadať“, alebo, ešte horšie „je to moja chyba“. Takto si začínajú násilie normalizovať.

Vo svojom výskume skúmate vzťah medzi násilím zažitým v detstve a uchyľovaním sa k násiliu neskôr v živote.

Áno. Ale veľmi dôležité je to, že nie každý, kto násilie zažil, sa sám stane násilníkom. Vôbec nie. Mnoho ľudí, ktorí v detstve zažili násilie, by bolo veľmi smutných alebo dotknutých, ak by toto bol odkaz, ktorý by experti skúmajúci túto problematiku propagovali. Jednoducho to nie je pravda. Etiológia násilia je omnoho komplexnejšia než vzťah typu „jedna k jednej“ medzi násilím zažitým v detstve a používaním násilia v dospelosti. Niektorí ľudia budú mať problémy s agresivitou a násilím, aj tu je však prítomná aj problematika rodu, a výskumy ukázali, že u dievčat, ktoré zažili násilie, je vyššia pravdepodobnosť, že budú v dospelosti vystavené násiliu. Zatiaľ čo u chlapcov je väčšia pravdepodobnosť násilie používať.

Ak sa na to však pozrieme z opačného uhla, a teda sa pozrieme na ľudí, ktorí používajú násilie, väčšina z nich má skúsenosť s násilím alebo s nejakou formou zanedbávania z detstva. Ak sa ich opýtame širšie otázky, spojené so sexuálnym násilím, závažným šikanovaním, inými nehodami alebo emočným násilím, zanedbávaním a podobne, zisťujeme, že ako skupina zažili veľmi vysoké množstvo traumatických skúseností. A nie je to vždy len trauma samotná, ale často aj chýbajúca podpora rodičov pomôcť deťom vyrovnať sa s týmito traumatickými skúsenosťami. To v nich môže zanechať zraniteľnosť a problémy s reguláciou svojich emócii. Ako dôsledok života v desivom prostredí u nich môže vzniknúť citlivosť na násilie a negatívne úmysly ako ochranný mechanizmus. Keď vyrastú, môže u nich vzniknúť hypersenzitivita a tendencia ísť do defenzívy, aby sa chránili, čo sa môže premeniť v psychologické či fyzické násilie.

Opýtam sa schválne: ak to formulujeme takto, neznie to akoby sme ospravedlňovali takéto správanie?

Toto nemá s ospravedlňovaním nič spoločné. Je to takpovediac pravý opak ospravedlňovania. Je to porozumenie problematike a reflexia toho, ako sa dajú takéto problémy riešiť. Napríklad: niekto má problémy regulovať svoje emócie. Cíti sa ľahko ohroziteľný, vníma svoju partnerku ako nevraživú, reaguje agresívne, keď sa cíti ohrozený: na tomto musíme pracovať. Ako terapeutka môžem takémuto človeku pomôcť regulovať svoje emócie takým spôsobom, aby sa pri tom neuchyľoval k násiliu, pretože človek je zodpovedný za to, ako sa práve správa. To, že niekto zažil násilie alebo traumu v detstve naopak nie je zodpovednosťou tohto človeka. Nebolo to preto, že by bol “zlé dieťa”, alebo že by si to nejakým spôsobom bol “zaslúžil”. Ale ako dospelý človek ste zodpovedný za svoj život a za to, ako sa správate k ostatným. Takže namiesto ospravedlňovania násilného správania by sme mali ľuďom pomôcť prestať byť násilný a najmä, pomôcť im vytvoriť si úctivé a zdravé vzťahy k iným ľuďom.

Znamená to, že najlepšia ochrana pred násilím je skorá prevencia a pomoc detským obetiam?

Áno, presne tak. Ak by sme mohli pracovať s deťmi v škôlkach či školách, ukázať im napríklad spomínaný film „Zúrivec“, dať im k dispozícii slová a jazykové prostriedky, prostredníctvom ktorých by nám vedeli povedať napríklad “takto sa správa môj otec” alebo “mama ma bije” a zastaviť násilie, mohli by sme pomôcť aj rodičom vysporiadať sa so svojimi problémami bez toho, aby sa k deťom správali násilne.

Toto nie je len najlepšou prevenciou násilia do budúcnosti, ale aj prevenciou mnohých iných dlhodobých negatívnych dopadov. A je to zároveň aj jediná etická vec, ktorú je potrebné vykonať tu a teraz – ochrániť deti pred utrpením a bolesťou. Je základom ľudským právom a tiež právom dieťaťa žiť bez strachu a vystavenia násiliu. Odvolávam sa tu na ľudské práva aj na práva dieťaťa, akými sú napríklad právo na vzdelanie, právo na život bez násilia, právo na lekársku a psychologickú starostlivosť a podobne. Každá krajina má povinnosť starať sa o deti.

Aké ďalšie faktory okrem vystavenia násiliu v detstve môžu v dospelosti viesť k násiliu?

Všetky ľudské bytosti môžu za určitých okolností použiť násilie. V extrémnych situáciách by sme sa všetci dostali do systému útoku, úteku alebo ustrnutia. Na jednom konci spektra sú osoby, ktoré nikdy neudreli alebo zámerne neublížili druhej osobe a myslia si, že by nikdy nedokázali nikomu ublížiť. Na druhej strane sú aj ľudia, ktorí sú permanentne v hneve, v konfliktoch, vo “výstražnom režime”, napríklad preto, že boli závažne traumatizovaní, myslia si, že majú právo zneužívať či kontrolovať svoju partnerku alebo partnera, môžu mať nepriateľské či patriarchálne postoje a vo všeobecnosti byť k iným ľuďom agresívni. Medzi týmito dvomi pólmi spektra je veľmi veľa rôznych variácii. Niekedy stretneme ľudí, ktorí násilie použili len raz a sú veľmi vystrašení svojím vlastným správaním, už nikdy sa nechcú dopustiť násilia. Vždy je to kombinácia mnohých faktorov, vašej osobnej histórie, vašej odolnosti, vašich silných stránok, vašich presvedčení a postojov, kultúrnych predstáv o násilí, mužských privilégií a zároveň špecifickej situácie, do ktorej ste sa dostali.

Žijete v krajine, v ktorej je vo všeobecnosti vysoká miera násilia, všeobecná tolerancia násilia v spoločnosti, nedostatok zákonov a regulácii, málo podpory pre obete vo verejnom systéme alebo v súkromnej sfére? Všetky tieto faktory sa podieľajú na tom, že u niektorých ľudí môže byť vyššia pravdepodobnosť výskytu násilia. Násilie páchané na partnerke či deťoch je vždy komplexnou interakciou viacerých faktorov. Tiež to znamená, že existuje mnoho spôsobov, ako násilie zastaviť a predchádzať mu. Intervencie na rôznych úrovniach môžu spolu prispievať k zastaveniu a prevencii násilia.

Otázky kládla a do slovenčiny preložila:  Sára Činčurová, analytička KMC pre systematizáciu vzdelávania a vzdelávanie

Autor fotografií: Foto N – Tomáš Benedikovič

Koordinačno-metodické centrum pre prevenciu násilia  na ženách (KMC) Inštitútu pre výskum práce a rodiny je súčasťou národného projektu Prevencia a eliminácia rodovej diskriminácie OP ĽZ NP 2018/4.1.2/01., ktorý sa realizuje vďaka podpore  z Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Ľudské zdroje www.esf.gov.sk