Denník N

Stravník

Ale potom, zbadám jeho…

Červené, zelené, žlté, farby, ktoré prichádzajú do úvahy. Košík, držím ho v ruke, v jednej z dvoch, občas ich vystriedam. Prútený, len na úplnom dne biely papier, inak prázdny. Výmysel mojej mamy, rešpektujem, nech je po jej. Ulica plná ľudí, slnko mi svieti do tváre, pomerne často pri mne prefrčí bicykel. Bodaj by nie, počasie je ukážkové, láka na vonkajšie aktivity.

Stretnutie milé, jedna z mojich priateliek presne oproti mne. Stará sa, nazerá do košíka. „Ešte tam nič nenájdeš,“ vravím jej skôr, ako tam takmer strčí nos. Zvedavá je poriadne, ani som to o nej nevedela. Moje reči, snažím sa,  ale ona, odradiť sa nedá, vypytuje sa na košík. Poviem čosi, ale veľa toho nie je, väčšinu si nechávam pre seba.

Cesta pokračuje ďalej, moje kroky tiež,  je stále užšia, akoby sa menila na poľnú. Moje zdanie neklame, presviedčam sa o tom o chvíľu. Domy ešte nevidím, pomaly znervózniem, akoby som to tu prestávala poznávať. Nemožné, toto je jediná prístupová cesta a prešla som ju už toľkokrát. Strecha, prvá, ktorú zočím, smerovanie je správne, nezablúdila som. Usmievam sa, možno aj pochvalu by som si zaslúžila.

Zelená bránka, výborné poznávacie znamenie, keď si človek nie je istý. Stisk kľučky, otvorená, známe vrznutie mi vlieza do ucha. Kvety, je ich tu toľko, akoby ani jeseň neprichádzala, pristavím sa, musím si všimnúť toľkú krásu. Starká, jej pracovité ruky nezaháľajú, vždy sa venujú niečomu užitočnému. Vidím ju, vlasy vyčesané do drdola, okolo pása zástera a ten úsmev, láskavý, len ona taký dokáže vyčarovať. „Vitaj, moja, pozri, čo som pre teba nachystala.“ Debničky, niekoľko poukladaných na sebe a v každej z nich jablká. „Vezmi košík a vyberaj si,“ pobáda ma k činu. Neváham, pristupujem bližšie a rukou siaham do vrchnej.

Červené, zelené, žlté, hrám sa s farbami a kombinujem ich presne podľa seba, to je výber, u starkej v záhrade je jabĺk skutočne neúrekom. Ovocie, ktoré mám tak rada nielen v chutnom voňavom koláčiku. Starká neváha, práve mi jedno utiera do zástery. „Daj si, sú výborné.“ Ďakujem a hryziem, moje zuby sa zabárajú do sladkej a šťavnatej dužiny. Ale potom, zbadám jeho. Maličký, nenápadný, moja spoločnosť sa mu nepáči, nechce byť rušený. Bežím za starkou, ukazujem jej nahryznuté jabĺčko. „To nič, je to len červík, aj on dostal chuť.“  „Ale ja, nechcem ho vo svojom jablku,“ protestujem. Vyriešené, starká si berie ovocie s návštevníkom a ja dostávam druhé. Hryziem do neho a cítim sa šťastná, starká vždy vie, čo mi treba.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé, táto hra ma baví, inak som úplne obyčajná. Kontakt: blogerdm@gmail.com