Denník N

Umelecko-filozofická esej Rembrandt, alebo keď sociológ rozumie umeniu

Georg Simmel napísal pôsobivú, systematickú analýzu tvorby jedného z najvýznamnejších maliarov západnej Európy, ktorá môže byť etalónom rozpravy o umení.

Georg Simmel patrí k najvýznamnejším sociológom, no nevymedzoval sa len v rámci sociológie, ale plynulo prechádzal do iných vedeckých oblastí. Vrcholným príkladom Simmelovho odklonenia sa od svojej ostatnej sociologickej tvorby je umelecko-filozofická esej Rembrandt. Simmelova esej o Rembrandtovi vyšla pôvodne v roku 1916, no jej odkaz dodnes nestráca na význame. Špeciálny význam má pre sociológov, ktorým pripomína, že sociológia môže byť relevantná aj pri umení a že interpretácia umeleckých diel zasa vie pomôcť sociológovi v jeho každodennej práci.

Simmel sa v eseji zameriava na interpretáciu Rembrandtovho spôsobu zachytenia života a pohybu. Podľa neho je v Rembrandtových postavách zachytený celý ich predošlý život a pôsobí tak ako kumulácia všetkého, čo zachytenému okamihu predchádzalo. Preto Rembrandt rád stvárňoval staršie postavy, v ktorých sa dal zachytiť ich predchádzajúci život. Analogicky zachytáva pohyb, v ktorom je rovnako zachytené všetko, čo pohybu predchádzalo. Simmel, fascinovaný Rembrandtovým zachytením pohybu interpretuje, že Rembrandt nielenže zobrazil všetko, čo pohybu predchádzalo, ale naznačuje aj to, aký ďalší pohyb postavy urobia. Rembrandt maľuje v postupnosti, navrstvovaní tak pohybu od počiatočnej svalovej kontrakcie, ako i celého životného a duševného vývoja zobrazovaných ľudí.

Georg Simmel sa zaoberá individualitou, ktorou oplýva každá Rembrandtom zachytená postava. Individualita Rembrandtových postáv spočíva v zachytení neopakovateľnosti ich života, ktorý predchádzal zachytenému okamihu. Práve takto Rembrandt zobrazoval individualitu, a nie odlíšeniami ako vzhľad, ktoré podľa neho podliehajú náhode. Za zmienku stojí Rembrandtovo zobrazenie smrti, ktorú nevníma ako kontradikciu života, ale ako jeho pokračovanie.

Simmelova intepretácia vzbudzuje otázku, či Simmel nedotlačil subjektívnu interpretáciu za hranicu uveriteľnosti. Simmel však dokazuje bohaté poznatky z umenia a filozofie, čo potvrdzuje napríklad v podrobnom porovnávaní Rembrandtovej tvorby s tvorbou iných dobových maliarov. Jeho interpretácia je navyše vedecky systematická, čo jej pridáva na dôveryhodnosti. Azda najväčším potvrdením zmysluplnosti Simmelovej interpretácie je pohľad na Rembrandtove diela, kedy čitateľ začne rozumieť úvahám od zachytenia životnej cesty cez individualitu až po zaznamenanie nevyhnutne prichádzajúcej smrti (tú Rembrandt najlepšie zachytil vo svojich autoportrétoch).

Rembrandtov autoportrét. So zachytením svojej životnej cesty nepochybne nemal problémy.

V záverečnej kapitole Simmel adresuje rad inšpiratívnych myšlienok o Rembrandtovom zobrazovaní náboženstva a viery. Rembrandt zobrazuje zbožného človeka, postavu, ktorá je ľudská a bez nejakej transcendentnej reality. Religiozita u Rembrandta je v rozpore s tvorbou iných maliarov, avšak je v súlade s jeho dôrazom na zobrazovanie individuality. Tá sa manifestuje aj v zobrazení zbožnosti, ktorá je vnútornou a neoddeliteľnou súčasťou zobrazovaných ľudí, a teda je ich spôsobom života. V tejto kapitole vrcholí leitmotív Simmelovej eseje, a to myšlienka čo najväčšej individuality, ktorú pripisuje Rembrandtovi ako hlavný cieľ pri maľovaní každého človeka.

Umelecko-filozofická esej Rembrandt sa vymyká zo štandardov literatúry o umení, nakoľko Simmel sa venuje výhradne Rembrandtovej tvorbe a jeho život úplne opomína. Simmel sa vyhraňuje ako kritik umenia, no svoj sociologický pôvod nezaprie, a tak sa miestami v texte objavujú známe sociologické koncepty. Azda najviac je to vidieť v kontexte sociológie jednoty, na ktorú rovnako ako na interpretáciu Rembrandtovej tvorby nazerá cez prizmu individualizmu. Rembrandt si nepomáha nejakým všeobecným konceptom, ale jednotu vyjadruje individualitou zobrazovaných osôb. V zobrazovaní náboženských obrazov zachádza ešte ďalej a náboženskú jednotu v jeho obrazoch tvoria jednotlivci svojím prúdením života, a to tak, že sa bez odporu miešajú so životným prúdením iných.

Umelecko-filozofická esej Rembrandt je literárny zjav, ktorý sa už často nevidí. Je to náročná filozofická úvaha o individualistickej povahe Rembrandtovej tvorby, z ktorej miestami presakujú sociologické koncepty. Esej najviac ocenia filozofi a kunsthistorikov, no najvýznamnejší odkazz prináša sociológom, ktorým pripomína, aby nezabúdali chodiť do galérií a viac sa zamýšľali nad portrétmi a obrazmi, lebo odhalenie toho, čo tvorí obraz, je veľmi podobné odhaľovaniu a interpretácii sociálnych javov.

Umelecko-filozofickú esej Rembrandt si môžete prečítať vďaka nedávno vydanému slovenskému prekladu od Renáty Tížikovej Nemcovej.

Úryvky mojej literárnej tvorby a ďalšie texty, napríklad zopár myšlienok o knihe Depeše od Michaela Herra nájdete tu.

Teraz najčítanejšie

Ľubomír Šottník

Doktorand na Sociologickom ústave SAV•Skúmam zmeny na pracovnom trhu a realizovateľnosť univerzálneho základného príjmu•Venujem sa písaniu prózy a dátovej analytike•Najčastejšie blogujem o literatúre, filmoch, politike a spoločnosti.