Denník N

La Reunion – vitajte na francúzskej sopke

… a v raji. Prirovnenie možno nadnesené, ale pre mnohých návštevníkov výstižné. Ak hľadáte výnimočné prírodné úkazy a ideál je veľmi sa netrápiť s dosiahnutím pohľadu na ne, ste na správnom mieste. Ostrov sa dá sa to zhruba za desať dní v podstate aj pretrekovať so spaním na horských chatách, ale väčšina zaujímavých miest je dosiahnuteľných aj autom prípadne verejnou dopravou. Akurát, že šoféri sa dosť nakrútia volantom a zistíte, že prvý rýchlostný stupeň nie je len na rozbiehanie. Ale dá sa a výhľady stoja za to. Na svoje si prídu aj milovníci mora, ale skôr šnorchlisti a potápači ako klasickí plážisti hľadajúci oddych na lehátku v zálive. Koralová bariéra tu síce niekde je, ale nechráni pláže až tak ako na neďalekom Mauríciu. Takže čo to vlastne Reunion je?

Kus Francúzska obývaného zmesou ľudí rôznej farby pleti, tri milióny rokov stará bývalá a výrazne mladšia  súčasná sopka, lagúny zelenej farby, delfíny, veľryby i žraloky okolo,  množstvo kaňonov s vodopádmi… a tri kruhovité kaldery ako výsledok prepadnutia sa sopečnej magmy dovnútra s príznačnými názvami Cirques.

Pivo Bourbon pomenované podľa pôvodného názvu ostrova chutí ako v Európe a celkove sa ako v Európe aj budete cítiť – netreba meniť ani peniaze. Nelietajúci vták slangovo prezývaný dodo a česky príznačne „Blboun nejapný“ bol už prvými kolonizujúcimi Holanďanmi úspešne vyhubený (inak sa len predpokladá, že okrem Mauricia žil aj tu) a miestni kreoli ako výsledok miešania sa čiernych otrokov i kolonizantov rôznych odtieňov farby pokožky sa z nejakého dôvodu v časoch dekolonizácie sveta po druhej svetovej vojne rozhodli  nedekolonizovať sa a ostali ako zámorský department Francúzska. Mimochodom, kolonizácia okrem tragédií sprevádzajúcich každé otrokárstvo tu nemá ten pravý negatívny nádych – na ostrove pred jeho objavením v šestnástom storočí totiž okrem veľkého netopiera nežil žiadny cicavec. Teda v podstate nikto nikoho neobsadil a z minišarvátok o ostrov v podstate hneď v úvode jeho histórie vyšli víťazne Francúzi. Veľa úsilia ani nemuseli vynaložiť – turizmus v dnešnom ponímaní ešte neexistoval, nerastné suroviny na ostrove nie sú a krása prírody v tých časoch nebol zaujímavý obchodný artikel. Dnes už je, ale čo poteší, ostrov nie je prepchatý turistami a k výhliadkam sa nemusíte predierať cez záplavy fotiacich turistov. Nie výnimočne ste na niektorých plážach doslova sami, čo neplatí cez víkendy. Piknikovanie v pekne upravených prístreškoch a barbecue je tu totiž obľúbeným spôsobom trávenia voľných chvíľ inak veľmi srdečných miestnych ľudí.

Pláže sú tu nádherné, ale  kvôli vlnám a spodným prúdom je na mnohých miestach problematické kúpať v otvorenom mori. Často to riešia ohradenými bazénmi ako tu v Boucan Canot
… a niekedy to príroda vyrieši sama. Pointe au Sel, kde okrem pozorovania morského príboja môžte spoznať aj spôsob výroby soli z morskej vody

A´ propos turizmus…. Samozrejme, že funguje, ale na parkoviskách pri atrakciách nečakajte zástupy zamestnancov agentúr ponúkajúcich rôzne spôsoby vyžitia sa. Môžte pozorovať delfíny i veľryby, „kaňoningovať“, spoznávať lávové jaskyne so sprievodcom i letieť ponad ostrov helikoptérou, ale najlepší spôsob je vybaviť to cez internet. Ak sa vám nechce a uprednostňujete rýchly a jasný prísun informácií o možnostiach aktivít na ostrove, Reunion má jednu výraznú výhodu v podobe tu  žijúcej „Madam Libu“ (inak neviem prečo slovo „madam“ v slovenčine evokuje pani vo vyššom veku, v jej prípade to ešte neplatí). …Takto ju oslovujú pracovníci miestnych hotelov, ale ide o veľmi príjemnú dámu s menom Libuše Cyprien českej národnosti, ktorá za veľmi prijateľných finančných podmienok poradí, čo, kde a ako a môžte sa u nej aj ubytovať (bližšie info, keď si do googlu hodíte „reuniončesky“).

Takže more nádherné, dá sa potápať i šnorchlovať, ale priznám sa – keď sme videli už z pláže dvíhajúce sa hory, bolo nám doslova ľúto strácať čas kúpaním sa. Kopce a rokliny sú tu všetkého druhu – skalnaté štíty bez vegetácie i s veľmi bujnou tropickou vegetáciou, kaňony zvané ravines plytké „začínajúce“ i hlboké niekoľko stovák metrov (väčšinou so sériou a niekedy priam závojom vodopádov), ale dve geologické formácie sú veľmi špecifické len pre tento ostrov. Ide o zrejme na svete najdostupnejšiu a relatívne bezpečnú činnú sopku Piton de la Fournaise s výškou ako náš Gerlach  a o tri už spomenuté kruhovité kaldery cirques s názvami Mafate, Cilaoos a Salazie s najvyšším vrchom Piton de Neiges presahujúcim výšku 3000 metrov nad morom. To je od tohto vrcholu vzdialené zhruba 25 km vzdušnou čiarou.

Piton de Neiges z mestečka Hellbourg, ktoré je známe farebnými kreolskými domami a my sme ho vyhodnotili ako najkrajšie minimestečko v krajine. Mimochodom mestá… ak máte k dispozícii len týždeň a nie ste vysadení na zvláštnosti architektúry, more a hory sú zaujímavejšou alternatívou trávenia času.
Piton de la Fournaise. To je veľký kráter v ešte väčšom kráteri posiatom ďalšími minikrátermi ktoré relatívne často ožívajú, prípadne vznikajú nové.

Piton de la Fournaise je cieľ na minimálne jednodenný výlet autom (posledné štyri kilometre po prašnej a riadne hrboľatej ceste), pričom k najvyššiemu bodu sopky sa autom priblížite relatívne blízko – ak je chodník otvorený, tam aj späť na vrchol pešo to dáte zhruba za štyri a pol hodiny. Aspoň tak píšu. My sme mohli len na hodinovú prechádzku k jednej z výhliadok, sopka totiž pred dvomi týždňami trochu soptila, takže peší vstup k hlavnému kráteru s názvom Dolomieau z parkoviska v Pas de Bellecombe bol uzavretý. Ale aj to stálo za to. Z tropického pralesa cestou s krásnymi vyhliadkami vystúpate doslova do mesačnej krajiny. Inak odporúčanie na každý výlet na ostrove znie jednoducho – vydajte sa na cestu čo najskôr, najlepšie ešte za tmy. Obvykle sa totiž okolo obeda začína zaťahovať a dostať sa do oblaku po minimálne hodinovom krútení volantu nemá veľký význam.

Výhľady cestou na sopku sú nádherné. My sme mali celkom šťastie na inverzné počasie.
Záver cesty je ako z inej planéty – Plaines des Sables

K aktívnosopečnej časti pobytu na Reunione sa oplatí priradiť prechod cez veľké spálenisko – Grand Brule, čo je miesto na juhovýchode ostrova, kadiaľ láva zo sopky zvykne najčastejšie vtekať do mora, hoci niekedy zablúdi aj do dedín v blízkosti. Možno sa zadarí vidieť nejaký stekajúci prúd (v menšom či väčšom rozsahu sa to deje tak dvakrát do roka), takmer s istotu však nejaký dym z chladnúceho prúdu alebo zahriatej zeme uvidí na týchto miestach z auta v diaľke každý. V každom prípade však talianske Stromboli ponúka väčšiu istotu sopečného divadla.

… ten čierny lávový splaz vľavo mal v čase našej návštevy asi dva týždne a ešte dymil. Inak je neuveriteľné, ako rýchlo sa sopečná pôda zúrodní a tak i tu záhrady i lány cukrovej trstiny, podobne ako na Mauriciu, zaberajú nie malú časť úbočí bývalej i súčasnej sopky. Nie však z tejto strany.
Kostol v Saint Rose s príznačným aj v slovenčine zrozumiteľným názvom Notre Dame des Laves. Láva z erupcie v roku 1977 asi na päť metrov vošla aj hlavnými dverami, ale inak kostol obišla, skončila v mori a územie dediny zväčšila o niekoľko hektárov. Nad kostolom je budova bývalej žandárskej stanice, kde je múzeum venované tejto erupcii i osudu obyvateľov dediny. Ako zázrakom nik nezomrel, hoci väčšina obyvateľov Saint Rose prišla o svoje obydlia.

Inak ostrov sa veľmi jednoducho dá celý obísť autom, ani diaľnice však nezabraňujú častým zápcham a tak tých stopäťdesiat kilometrov okružnej jazdy môže trvať niekoľko hodín a so zastávkami určite celý deň. Cesta „cez ostrov“ je len jedna (práve z nej je odbočka na činnú sopku) a z cirqueov sa dá relatívne pohodlne cestovať po dvoch – Cilaos a Salazie.  Do Mafate žiadne cesty pre autá nevedú, hoci aj tu sa nachádzajú väčšie i menšie dediny. Autom sa nedostanete ani do kaňonu True de Fer a aj na pešo je to len pre dobrodruhov typu Pavla Barabáša, ktorý tento zrejme najúžasnejší a jednoznačne na zlezenie najťažší kaňon na svete s priateľmi celý zlanil a natočil o tom vynikajúci film. Do kaňonu však môže nahliadnuť aj bežný smrteľník, ak trochu (vlastne dosť) načrie do peňaženky a vykrúži celý kaňon na helikoptére. Tie pre turistov od spoločnosti Corail sú k dispozícii na dvoch letiskách na západnom pobreží a v ranných hodinách ponúkajú rôzne dĺžky letov rôznymi smermi.

Trou de Fer z helikoptéry. Najdaždivejšie miesto sveta v čase monzúnov, canyoning s prevismi, dlhými dĺžkami a bez možnosti návratu zo steny či vodopádu.
Kaňon Taka Maka. Fakt človek nevie, čo skôr, či fotiť alebo sa len tak dívať. Nie som veľký priaznivec takýchto druhov turistického zážitku, ale tu sa to fakt oplatilo.

Z cirqueov sme trochu z výhliadky Cap Noir nazreli a z priesmyku  Col Taibit bedzi Cilaosom a Mafatom trochu zostúpili aj do Mafate a dva dni sme sa túlali (hlavne autom) po Salazie a (hlavne pešo) po Cilaose. Ťažko radiť, kam sa vydať, ak ste v každom cirque len jeden deň, ale trúfnem si poradiť pre tých s menšou časovou dotáciou (ako my) Cilaos. Má pekné  a funkčné turistické infocentrum, kde poradia nielen pekné vyhliadky, ale aj túry. Náš Col Taibit aj s dedinou Marla v Mafate mal od nástupu pri ceste do dediny Ile de Cordes prevýšenie necelých 700 metrov tam, 700 metrov naspäť plus 400 metrov Marla

Neškodný pavúk menom Bib a pohľad od Cap Noir do dedinky D´os Ane
Mestečko Cilaos. Vedie k nemu 420 zákrut zasekaných často v takmer kolmých stenách a tri tunely. V miestnom infocentre okrem 3D mapy ostrova si môžte pozrieť aj nosítka, v ktorých vynášali bohatších turisov smerujúcich do miestnych kúpeľov.
Dedinka Marla už v hmle… nestihli sme výhľad do Mafate
Mafate z minitúry okolo Cap Noir

A čo v prípade, že cirques i sopka sú beznádejne v oblakoch? Tvrdí sa, že niekde na ostrove určite svieti slnko, najčastejšie pri mori. Môžte skúsiť útesy a pláže na juhu alebo nejaké nižšie položené vodopády – tiež skôr na juhu, prípadne reunionskú Niagaru pri Saint Suzanne na východe. Alebo korytnačiu nemocnicu Kelonia pri Saint Leau. Alebo veľryby. Žraloky radšej nie a ak sa dočítate, že ide o miesto s najväčším počtov útokov žralokov na človeka „na kilometer štvorcový“, sčasti je to pravda. Na vine sú čínski rybári v okolitých vodách prikrmujúci spracovaním rýb priamo na lodi a nešťastníci nedodržiavajúci odporúčania nekúpať sa na niektorých miestach. Inak itineráre od madam Libu pri plánovaní ciest naozaj pomôžu. Bon voyage  a dovidenia na Mauriciu…

Vodopády Langevin na juhu… aj s kúpaním pod spodnou, menšou kaskádou
Kreolská architektúra v Salazie

 

Koralová bariéra z helikoptéry
Závojový vodopád v Salazie

Teraz najčítanejšie

Jan Hrubala

K ľuďom, ktorých poznáme len z televízie alebo webových stránok, si rýchlo vytvárame vzťah. Na diaľku sa ľahko miluje i nenávidí. Vzťahujeme sa k predstavám, ktoré sme si o nich vytvorili, nie k reálnym ľuďom. Aj preto je dôležité cestovať, poznávať ľudí, o ktorých si myslíme, že sú nám nepodobní poznávať ich zblízka, tak zblízka ako to len ide. Vtedy sme schopní precítiť, čo všetko máme spoločné. Rozumieme čím žijú, v čom potrebujú pomôcť, čo sa od nich môžeme naučiť, vtedy sa stávajú súčasťou našich životov a my súčasťou ich životov... Toto napísal Dušan Ondrušek z mimovládnej organizácie Partners for Democratic Change, ktorá mi vydala môj zatiaľ jediný "cestovateľský výstup" - minidenník na rozdávanie s názvom "Happy Home" z jedného nepálskeho sirotinca, ktorý som podpísal ako Ever Land. Nemám k tomu čo dodať. Snáď len to, že v opisoch zážitkov z cestovania som sa rozhodol po rokoch pokračovať - možno to zaujme a inšpiruje. Nielen k tomu, kam ísť, ale aj "ako ísť". Moja práca s cestovaním nemá nič spoločné. Ako sudca riešim na špecializovanom súde prípady najzávažnejšej kriminality, ale tento blog o práci nebude . Hoci teda, cestovateľské zážitky vskutku pomáhajú každému, kto pracuje s ľuďmi.