Denník N

Leto sa skončilo. Smútiť, či tešiť sa?

Spomienkový optimizmus. Jedna z vecí, ktoré na rodičovstve zbožňujem. Nostalgicky spomínam na  obdobia, ktoré mi neuveriteľne liezli na nervy. Aj pri pomyslení na letné prázdniny zatláčam slzu a zároveň mi je smiešne.

Už na konci júna ma valcovali panické záchvaty pri predstave, že všetky naše Á-čka (deti majú krstné mená začínajúce písmenom A) budú doma v plnej zostave. Pre mnohých znamená leto  prázdniny, výlety, dovolenky. Pre mňa skôr pranie, varenie, upratovanie, prechádzky v neznesiteľných horúčavách a pri vode obliekanie a vyzliekanie rukávnikov, sfukovanie a nafukovanie všakovakých plávajúcich príšer. Okrem iného leto prináša do našej domácnosti aj viac hluku, kriku, rozčuľovania, zvád a hádok.

Mojim už tak dosť desivým predstavám o nastávajúcich dvoch mesiacoch nepomohla ani skutočnosť, že naše najmenšie, vtedy šesťmesačné  Á-čko sa rozhodlo, že je čas začať loziť, stavať sa na nohy, chodiť okolo nábytku a inak sa predvádzať. Úplne mi to prekazilo moje predstavy o pokojne si kopkajúcom džavotajúcom bábätku ležiacom nehybne na deke v záhrade. Namiesto toho som sa denne oddávala naháňaniu po uši špinavého batoľaťa, ktoré po štyroch vylezie aj na miesta, o ktorých existencii som nemala ani tušenia.

Zatiaľ čo najmenší člen rodiny objavoval čaro pohybu, leto sa rozbehlo v plnom prúde. Staršie Áčka postupne ovládli priestor a doma zavládla anarchia. Moje pokyny a pripomienky sa strácali v neustálom hluku. Na väčšinu príkazov deti ani nereagovali, len sa rehotali, uškŕňali, intrigánsky po sebe poškuľovali. Napadlo mi, že ak je obdobie presadzovania svojej osobnosti, v ktorom sa momentálne nachádzajú naše tri Á-čka, naozaj predobrazom budúcej puberty, tak ako píšu múdre knižky, tak by mali farmakologické firmy začať vyrábať efektívnejšie výživové doplnky proti stresu, ako je horčík.

Domáce šialenstvo mali upokojiť pokojné rodinné dovolenky. Momentálne skôr preferujeme niekoľkodňové výlety a vyberáme si naozaj lukratívne destinácie ako napríklad v Drnholec 😊. Tento rok sme si naplánovali dva výlety do našich krásnych slovenských hôr. Obidve výpravy sa niesli v duchu tradícií nášho „dovolenkovania“, ktoré si už dávno nespájam s výrazmi ako oddych, či relax.

Na začiatku býva stres. Tri dni pred odchodom zvyšujem dávky horčíka a vitamínu B6, aby som zvládla balenie. Začínam návštevou drogérie, kde dve hodiny pozerám do regálu s príkrmami. Po dôkladnej analýze a zvažovaní nutričných a iných veličín konečne odídem s adekvátnym nákupom raňajok, obedov, olovrantov, aj večerí pre naše najmenšie Áčko. Nasledujú plienky, utierky na zadok a iné časti tela, dojčenské fľaše, lyžičky, dózičky, mlieko, ohrievač, cestovná postieľka, cumle, kočiar, nosič… Následne uvažujem, či máme naozaj najväčšiu truhlicu na auto, akú momentálne trh ponúka.

Môj život mi trošku komplikuje skutočnosť, že som Monk. Potrpím si na systém, všetko musí mať hlavu a pätu, a preto aj balenie nie je iba bez-rozmýšľavé nahadzovanie vecí do tašiek. Je to proces dotiahnutý do posledného detailu. Vecí nesmie byť priveľa, a zároveň nikomu nič nesmie chýbať. Môj manžel z dovolenky vezie jednu tašku „hábov“, ktoré nepoužil. Keby som podľa jeho vzoru balila aj zvyšných piatich členov rodiny, vážne by sme potrebovali dve truhly. Celé balenie sprevádzam komentármi v duchu: Na čo je toto dobré? Jednoduchšie by bolo ostať doma! Nemali sme chodiť nikam! Nemyslím to vážne, ale je to rutina, ktorá k baleniu proste patrí.

Po tejto agende prichádza nemenej vzrušujúca časť, cestovanie. Sedím medzi dvomi detskými sedačkami. Okrem totálneho diskomfortu je to ideálny dôvod na chudnutie. Ak sa môj zadok nezmestí medzi tie dve sedačky, nejdem nikam. No ramená definitívne nemám kam napratať, a tak niekoľko hodín sedím v akomsi čudnom predklone. Pokiaľ však zvládneme prežiť cestu bez kriku, plaču, či zvracania, tak čo potom, že moja chrbtica nemá zakrivenia, keď vystupujem z auta.

Po príchode na miesto prechádzame opäť tradičnými rituálami. Naše deti sa celé vzrušené nevedia vpratať do kože a my s narastajúcou intenzitou hlasu opakujeme dookola tie isté pokyny: Všetko uvidíte! Všade pôjdeme! Nič vám neujde! Vydrž! Stačí pár minút a už o našej prítomnosti vie celý hotel.

Po prvých dovolenkových raňajkách nasleduje ďalší rituál. Tento rok náš najmenší neocenil môj dôkladný výber príkrmov. Z raňajok som demonštratívne odkráčala špinavá, hladná, hundrajúc a so slzami na krajíčku, s úmyslom pobaliť sa domov. Samozrejme, že som nikam neodišla. Nikdy nikam nejdem. Tento proces je však nevyhnutnou a neodmysliteľnou súčasťou prvého dňa na dovolenke. Je nevyhnutné pokecať si sama so sebou na témy: Načo mi bolo toto dobré? Prečo som sem vôbec šla? To ani na dovolenke nemôžem mať chvíľu svätý pokoj?

Emócie sa – ako všetko v živote – utrasú. Postupne mi dochádza, že hoci som sa nenajedla, tie raňajky som nemusela robiť ja. Naše postele a kúpeľňu príde upratať nejaká milá chyžná. A posteľné prádlo a uteráky budú tiež čisté a voňavé, a nič z toho nebude moja zásluha. Aha! Nie som doma a toto nie je to moja domácnosť. „Je postarané“. Po roku (a nie je to prvý raz, čo som sa takmer rok nedostala z domu) som niekde, kde veci fungujú aj bez mojej účasti. Milujem ten pocit! Všetci potrebujeme chvíľku na adaptáciu. Potom začneme dovolenkovať. Prechádzky, túry, výlety. Smejeme sa a tešíme z každého dňa, hoci od idylky to má stále ďaleko. Hluk a krik patrí jednoducho k nám.  Prechádzame tými pár dňami v roku, kedy sme všetci spolu a kedy nám viac nie je treba. Sme tým, kým sme a sme šťastní.

Prázdniny predstavovali pre mňa náročné dva mesiace. V horúčavách som celá akási spomalená. Veci nešlapú v tempe, ktoré by zodpovedalo tempu mojich detí. Nestíham, potím sa, kričím… Na konci augusta som už bola totálne ohučaná, lebo leto bolo obzvlášť hlučné. Kričalo sa od hnevu, ale aj od radosti. Napriek nepohodliu, ktoré sa nieslo celým obdobím prázdnin, som bola nesmierne vďačná, že sme ostali zdraví. Nemuseli sme zrušiť nijaké plány, výlety, kúpaliská, kiná, dokonca ani zmrzlinu. Celé leto nám bolo dopriate využiť každý deň v jeho plnej paráde. Prežili sme krásne dovolenky v našich krásnych horách. Stačil prvý týždeň školského roku a už na mňa doľahla nostalgia. Spomienkový optimizmus. Na panické záchvaty obáv som zabudla a z anarchie sa stalo dokonalé leto, s krásnymi spomienkami. Aj hluk a krik odznel. Dom stíchol. Až príliš… Tento rok sme do škôlky odprevadili už naše tretie Á-čko. Prvý raz po piatich rokoch ostávam doma netehotná a iba s jedným dieťaťom.

Leto bolo krásne a pre našu rodinu malo ešte jeden zvláštny význam. Bolo to prvé leto s našim najmenším Áčkom. Naše prvé leto v šestici. Výnimočné.

 

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash

Táňa Šulíková

Materstvo a rodičovstvo je viac ako donekonečna sa opakujúce príbehy pôrodov, dojčenia, nosenia, uspávania, či výchovných rád. Je to život v jeho najautentickejšej a najčistejšej podobe. Život sám o sebe. #somrodictedasom