Zápisky knihomolníka, ep. I: Aká krajina, taký Gordon Ramsay
Nemám taký talent na varenie ani charizmu na rozdávanie. Vidím však, čo všetko lidičkom prechádza a v rámci motivačnej a podnikateľskej omerty ostáva mimo pokrytia médií alebo článkov. Dark side of the knihomolníctva. Verejné tajomstvo, s miernymi podobnosťami s domácim násilím. Keď sa obeť odváži prehovoriť, ujde sa jej trochu podpory, veľa múdrych rečí a sem-tam potľapkanie po pleci. Len nech to moc neroztrubuje po okolí.
Každý, kto niečo predáva, či súkromník alebo firma, vie, že ľudia vedia byť pekné hoviadka. V duchu, že všetci sme v niečom dobrí. Niekto je napríklad dobrý (doplňte si ľubovoľné nepublikovateľné slovo alebo výraz).
Málokto sa o svojich “zážitkoch” rozhodne verejne napísať, či vo forme blogu, vlogu alebo dokonca knihy. Asi sa lepšie predávajú tituly, kde sa z nezdarov obviňuje niečo externé alebo iná osoba a samotný človek je dokonalý a výnimočný.
Malý surprise, hádzanie špiny naokolo nič nezmení na fakte, že za väčšinu nezdarov si môžeme sami. Nepopulárne vysvetlenie, viem, tak ako skutočnosť, že obnoxious customers (veľmi voľne preložiteľné ako “otravní zákazníci”) je prekvapujúco dosť (absolútne šokantné :D). Stále je ich oproti slušnej a vychovanej väčšine relatívne málo, ale z tých stovák zákazníkov za deň aj zopár “zákazlíkov” dokáže poslať chuť do života ku dnu.
Po pomalom varení žáby som sa preto rozhodol konečne začať uverejňovať svoje prudko sarkastické kapitolky aj plne verejne. Knihy aj knihomoľov/knihomoľky mám rád.
Keď sa budeme tváriť, že po zemi kráčajú len anjeli, stanú sa hlavy knihomolníkov len preplnenými diskotékami, po použití zapratané od bordelu a zmačkané do 2D.
Nastavené zrkadlo hádam prebudí aspoň zopár jedincov, čim sa prečistí vzduch nielen pre nás, ale aj pre poctivých knižných nadšencov.
Dosť filozofovania, bez ochutnávky z posledných dní by tento text nebol o moc obsažnejší ako ďalšia názorová gymnastika najnovšieho motivačného spíčra.
Detský kútik zvyčajne z estetického hľadiska zohráva podobnú úlohu ako kráter po dopade bomby alebo meteoritu uprostred planiny, preto mu pri upratovaní treba venovať pozornosť najčastejšie. Reku pustím sa do toho, o pár minút je v stave, že nepredstavuje hazard pre deti či dospelých.
Pozornosť konečne môžem sústrediť na zákazníčku v sprievode svojej ratolesti, alebo naopak, neviem. Nič nezvyčajné, až na ten mekáč box rovno na knihách. “Poprosím vás, žrádílko sa nedáva na tovar, díks.” “Jasné, sorky.”
(5 seconds later)
Box položí ešte dva či tri razy, kým s úsmevom uľavujúceho si cheruba odkráča smerom k pokladni. Knigy prežili našťastie bez ujmy, tentoraz.
O deň neskôr som sa dostal asi najbližšie k myšlienke o pohladení dotyčnej osoby betónovou tvárnicou po ksichtíku.
Približne 10 minút pred záverečnou sa dovalila istá paní. Pravidelne dokvitne o podobnom čase a prechádza sa medzi panelmi, akoby bolo 9 ráno a mala na výber celý deň. 5 minút pred spustením mreže dolu už zvykneme upozorňovať zvyšných zákazníkov, že je čas ukončiť výber a zaplatiť, alebo pokračovať v rozhodovaní ďalší deň. Istú pani treba zakaždým upovedomiť aspoň 2x, aby odišla aspoň minútu po deviatej.
Tentoraz sa pohla smerom k pokladni asi 5 minút do konca. Vravím si haleluja, konečne aj niečo kúpi. Noup. Výmena. Toto bude ešte zaujímavé. Automaticky mávam najbližšej osôbke, ktorá ovláda daný postup. Kým ťuká potrebné kroky do kasy, pre istotu čekujem vracanú knihu aj tú namiesto nej.
Klasicky vymieňame do istej lehoty, uvedenej na bločku, za tovar rovnakej alebo vyššej hodnoty. Nielen, aby sa nestrácali chechtáky, ale aj ako prevenciu proti špekulantom, ktorí by sa pokúsili knihu vymeniť za inú a zároveň trochu zarobiť. Žiadne tajomstvo, len logika.
S týmto pravidlom oboznamujeme teda aj istú pani. Ponúkame xy možností, veď rozdiel je len pár evri, záložka, drobná hra pre nejaké dieťa v rodine… 3 minúty do konca… Spustí naozaj už pomerne obohranú prupovídku o tom, ako jej inde bežne vyhovejú, je to len o prístupe, sme neochotní, ste nesympatická a pfuj, neviem prečo sa škeríte, glum, goluum, milášééék.
Kolegyňa v tej chvíli urobila to najlepšie, čo mohla – odkráčala preč a zvyšok nechala na pokerfejs vedúceho. A predstavte si, istá pani nakoniec s patričným patetickým frfľaním nakoniec prihodila dve záložky. Ozaj celé moralistické číslo tesne pred záverečnou stálo za to? Bolo tak dôležité dokázať si vlastnú akože hodnotu na úkor slušnej knihomolníčky, ktorá si konala svoju prácu a dodržiavala pravidlá?
Takže. Pozdravujem ISTÚ PANI, gratulujem k spokojnosti a pocitu nadradenosti. Len si pamätajte, že neúcta k mojim kolegom či kolegyniam bude ďalší raz license to kill. Zabíjať samozrejme nebudem. Iba sa MOŽNO rozhodnem vypustiť svojho vnútorného Ramsay-ho. Sťažnosti veľmi nepomôžu, svedkovia mlčať nebudú.
Čas dať si trochu zmrzliny z mrazáku, nech sa mi ranný úsmev udrží aspoň prvých pár minút dňa. Mám vás rád, teda okrem momentov, kedy sa správate ako tí, ktorých pozdravuje pokladníčka v nemenovanom songu od Horkýže Slíže. Olé.
