Denník N

Kŕmia nás odpadom a už s tým asi ani nič neurobíme

…15 (a viac) rokov skôr…

V roku 2002 som robil ako skladník v hypermarkete. Bol som rád, že som mal robotu. Bez tlačenky. Bez známosti. Bez rodinky. Aspoň niečo. Robil som to rád. Bola to dobrá a niekedy aj zábavná robota. Spoznával som nových ľudí, nové veci, nové maniere a tak. A spoznával som aj nové taktiky. Taktiky, ktoré mi neboli po chuti a napokon viedli k tomu, že som z tej roboty odišiel. Nikoho totiž nezaujímalo, že sa mi niečo nepáči a nikomu zrejme ani nenapadlo, že to, čo sa tam robí môže byť nesprávne. Asi to tak chodilo bežne. Mal som pocit, že nemôžem nič: že s tým nemôžem urobiť nič. Všetci ma mali v prdeli a ja som si povedal, že aký požičaj, taký vráť.

Potraviny určené na skladovanie v chlade boli pohodené ledabolo na miestach, kde práve bolo voľno, hlavne počas sviatkových návalov. Skladovanie čerstvého mäsa bola jedna veľká katastrofa a nejaké sledovanie čerstvosti a dátumu spotreby asi ani neexistovalo. Môj pohár trpezlivosti pretiekol vo chvíli, keď mi dodávateľ mäsových výrobkov vyložil pod nos bedničky s klobásami, ktorým dátum spotreby končil o niekoľko dní. Povedal som týpkovi, že si to môže odviezť späť, že toto jednoducho neberieme. Povedal iba: „V pohode. Doveziem to naspäť k nám, naši prelepia dátum spotreby a zajtra vám to doveziem späť.“ A tak sa aj stalo. Ešte mi to ukazoval. Niekde viditeľne prelepené. Hovorím to vrchnosti a vrchnosť nijaký problém nevidí. Všetko pekne sedí. Nič nesmrdí… Osrať takúto robotu, povedal som si a išiel som preč.

O dva roky som opäť skončil v podobnom bordeli. Tentokrát som sa zamestnal ako nákupca v inom obchodnom reťazci a opäť to bola chyba. Hoci zo začiatku to tak nevyzeralo. Bol to novootvorený obchod, viacerí sme si mysleli, že to budeme robiť dobre a poctivo. Že to budeme môcť robiť dobre a poctivo, veď tu mali nakupovať aj naše rodiny, krucifix. To tak. Bolo to ešte horšie. Čo som zažil tam, to ma definitívne utvrdilo v tom, že nakupovanie potravín v obchodných reťazcoch je bez diskusie, vždy a zakaždým riskovanie vlastného zdravia.

Musím uznať, že som vydržal pomerne veľa. Zažil som manažéra, ktorý si vyhrnul rukávy svojej košieľky a začal sa prehrabávať v sude so zeleninou na vyhodenie, aby povyťahoval nejaké kusy, ktoré sa ešte mohli predať a ktoré naozaj boli predavačky nútené vyložiť naspäť na predajňu.

Zažil som nariadenie samého riaditeľa hypermarketu uskladniť celé palety vajec do priestoru určeného na kafilérny odpad, vonku, na slnko, pretože sa blížila Veľká noc a už ich nebolo kde uskladniť vovnútri.

Zažil som, ako nám dodávateľ vajec doviezol spolu s vajíčkami etikety a dokonca razítko, na ktorom sme si mali nastaviť dátum spotreby podľa svojho uváženia, baliť vajcia, pridávať etikety s vyrazeným dátumom a takéto balenia predávať. (Odporúčam nikdy nekupovať kartóny vajec zabalené igelitom, teda nie originálne zatavené v igelite. A vlastne: odporúčam nikdy nekupovať vajcia v nijakom hypermarkete. To, že na krabičke je nejaký dátum spotreby vôbec neznamená, že tie vajcia vovnútri sú z tejto krabičky. A vôbec výrobky, ktoré majú nalepené nálepky s dátumom spotreby, to je čistý nezmysel. Ako je vôbec niečo takéto legálne možné, to je otázka na tie premúdrelé kontrolné hlavy, ktoré zožrali všetku múdrosť sveta. Poznáte ich z televízie.)

Nejaký sváko sa mi minule v obchode smial do ksichtu, keď som si pri nakupovaní pečiva zobral igelitovú rukavicu. Že vraj jeho žena robí v pekárni a hovorila, že tí zamestnanci sa tam dovalia rovno z vonku, z autobusu, nikto si ani len neumyje ruky, nijaká hygiena, nič a pustia sa do pečenia pečiva. Hneď som si spomenul, ako mi vyhadzovali do skladu z auta tie bedničky s rožkami a keď nejaké vypadli, chlapci ich hneď zo zeme hodili späť. Hygiena na prvom mieste.

Zažil som, ako manažér nariadil predavačkám, aby z predajne stiahnuté balené šaláty a tresky, ktorým skončil dátum spotreby, rozbalili a zamiešali medzi tresku a šaláty predávané na pulte. Keď som protestoval, dohádal sa so mnou a odporučil mi odchod. S kolegom sme incidenty nahlásili na obchodnú inšpekciu, ale obchodná inšpekcia po preskúmaní a údajnej kontrole nič nenašla. Napokon, ako by aj mohla.

Všetko sa to dialo tajne. Večer. Po záverečnej. Ráno, pred otvorením. Vzadu. Rýchlo. Nenápadne. Veľmi často s priamou spoluúčasťou dodávateľov. Jeden obrovský humus. Jedno obrovské, špinavé svinstvo. Pamätám si, že sme sa pokúsili spolu s kolegom niekedy vtedy napísať aj blog na túto tému, ale – z doposiaľ neznámych príčin – nám náš blog na stránkach denníka Sme ani nezaregistrovali. Asi to vyzeralo príliš konšpiračne. Alebo to nebolo dostatočne pozitívne a pro európske, neviem….

V tých časoch si človek povedal, že môže nakupovať inde. Boli malé predajne. Boli samoobsluhy. Boli miesta, kde ešte konzum a mamon ľuďom načisto nevypatlal mozgy. Boli obchody, ktoré sme poznali, boli ľudia v obchodoch, ktorým sme mohli veriť. Ľudia ešte mali nejaký rozum.

…15 (a nie menej) rokov neskôr…

Dnes to už tak asi nie je. Už sa ani nedá vybrať si. Na každom rohu nejaká predajňa nejakého nadnárodného, „značkového“ obchodného reťazca. Kúpim si v jednom melón, doma ho rozkrojím a je celý zhnitý. V druhom si kúpim hrozno, ekologicky a „bio“ zabalené v papieri, lebo strašný progres, a polovica hrozna je plesnivá. V treťom si kúpim balené mäso, lebo o tom na pulte si myslím svoje, ktoré je práve v tej časti, kde naň nevidieť cez obal, úplne zelené. V inom si kúpim polotovarový chleba, ktorý v televíznej reklame chrumká tak, až sa trasú okenné rámy a po rozkrojení zistím, že je nedopečený, s gučou zlepenej múky v strede. A ako dezert si otvorím ekologicky pestované, fair trade, mega bomba bio eko zelené a bohovsky prozemeguľovo orientované figy balené v ochrannej atmosfére. Celé plesnivé.

Možno je to neobjektívny, individuálny pocit. Možno je to smola. Možno je to náhoda. Možno som precitlivelý spotrebiteľ. Čo tam po tom zožrať nejaké tie skazené potraviny, nejaké tie spóry. Možno si to čoskoro hypermarkety zaplatia a vedci dôjdu so zistením, že pleseň vlastne ľudskému telu veľmi prospieva. Budeme sa ešte trhať o spóry plesní.

Stále mi ale nie je dosť celkom jasné, načo sú dobré všetky tie euro normy, všetky tie dátumy trvanlivosti a spotreby, podmienky skladovania a podobne. Všetky tie sladučké televízne rečičky, tie sľuby a prísne výrazy. Seriózne diskusie na smiech. Načo všetka tá námaha? Stačí jednoducho predávať všetko. Beztrestne a radostne.

Ale možno je to jednoducho tak, že nás tu kŕmia neskutočnými sračkami. Neskutočným odpadom. Prečo by to aj nerobili, keď si to môžu dovoliť. Tuším aj na týchto stránkach ktosi písal, že dvojaká kvalita potravín je mýtus. Jasné. Pánko asi vyčítal z hviezdnych konštelácií. Je to určite úplná konšpirácia a úplný nezmysel. Máme prvotriedne potraviny a prvotriednych predajcov s vysokým etickým cítením a tými najušľachtilejšími princípmi a kódexami. (Reťazce si tu nemusia platiť pokuty, pretože ony si to môžu dovoliť a celé je to jedna strašná, nespravodlivá buzerácia zo strany štátu). Je to iba sprosté ohováranie. Chudáci robia všetko preto, aby sme dostali tú najvyššiu kvalitu za tú najvýhodnejšiu cenu. O ich zisky im určite nejde. Idú sa pretrhnúť, aby mysleli na dobro a zdravie svojich spotrebiteľov. Akurát tak vo sne.

Ale, veď my už vlastne dávno žijeme v snoch…

Teraz najčítanejšie