Ideme postaviť sochu Robovi, Andrejovi a Bélovi. A Štefanovi, samozrejme.
Tak znie posledné uznesenie našej pracovnej skupiny pre architektúru, ktorým nás zaviazala postaviť súsošie týmto štyrom velikánom. Imro síce povedal, že týmto štyrom velikým, ale to sme nedali do zápisu. K tomuto kroku nás inšpiroval záujem o výtvarné umenie, ale hlavne 3 litre borovičky, ktoré nám zaplatil Karol, lebo vyhral v športke 60 €. Ako prvý problém sme museli vyriešiť miesto, kde toto súsošie osadíme. Jano navrhol, že kúpi od bratranca pozemok v Leopoldove, lebo vraj každý takýto pamätník musí v sebe obsahovať symboliku. Keďže ani krčmár nám nevedel vysvetliť, čo to je symbolika, návrh sme odmietli. Karol, ktorého sme vďaka jeho 3 litrom označili za hlavného investora nápadu povedal, aby sme toto štvordielo postavili na mieste bývalého smetiska, keď už Jano tak trvá na symbolike. „Zase tá prekliata symbolika“, zahundral Jožo, ale už sme neprotestovali, aby niekto nezistil, že sme sprostí, nevzdelaní a nesymbolickí. Napokon jediný, ale zároveň aj najkrajší symbol šťastia ktorý poznáme je ten, že sú už otvorené dvere na krčme.
Za hlavného architekta sme vybrali Miša, ktorý kedysi vyrábal sadrových záhradných trpaslíkov a tak má ako jediný z nás cit pre krásno. Ako materiál vybral lepenku. Najprv uvažoval nad bronzovým súsoším, ale keď videl iskru, ktorá zažiarlia Viktorovi v oku, rozhodol sa hneď pre zmenu. Viktor je totiž všeobecne uznávaný ako najlepší odovzdávač drahých kovov do Kovošrotu. Niekedy sa dokonca pochváli, že s bývalým ministrom vnútra Kaliňákom majú spoločnú profesionálnu minulosť. Keď sme vyriešili problém s materiálom, nastal ten, s ktorým sme vôbec nepočítali. A to jest, kto bude v prípade potreby sochy týchto velikánov udržiavať v prevádzke schopnom stave? Mišo totiž prišiel k záveru, že „ak tam budú sochy stáť, budú na ne sadať holuby. A keď na ne budú holuby sadať, budú na ne aj sr… A keď budú na ne sr….., bude ich treba čistiť. Veď čo by povedali okoloidúci, keď uvidia troch os…. predsedov strán a jedného osr…. brilantného právnika? Nie dosť, čo na nich už začínajú sr… ich voliči“??? Toto bola natoľko zásadná pripomienka, že sme k nej museli zvolať grémium. To znamená, že predsedníctvo sa išlo poradiť do vedľajšej miestnosti. Tam za zatvorenými dverami a s otvorenou fľašou borovičky prijalo rozhodnutie, na základe ktorého sa vytvorí tím čističov sôch. Služby rozdelili tak, že nám ich naparili všetky a im nezostala ani jediná. To rozčúlilo najmä Karola, ktorý mal mať na starosti čistenie týchto genitálnych, prepáčte, geniálnych osobností hneď celý prvý mesiac po ich odkrytí. Nasr…. Nasrdene si mrmlal : „Šak já mám aj zápalky, šak já mám aj benzín“! Technický problém nastal s osadením Štefanovho pamätníka. Imro tvrdil, že nemôže byť na tom istom mieste ako trojsúsošie a zaslúži si dôstojné, patričné a tiež symbolické miesto. O radu sme požiadali Kalmána, ktorý má vzhľadom na svoj vek jednu mimoriadne zaujímavú vlastnosť. Nepamätá si čo bolo včera, ale presne si pamätá, čo bude zajtra. Kalmán sa chopil príležitosti a výsledkom bolo, navrhol postaviť Štefana na mieste, kde posledný mestský šarha utratil posledného besného psa. Vraj to tiež má v sebe krásnu symboliku. Skoro nás šĺak trafil z tej poondenej symboliky, o ktorej nič nevieme, ale keďže sme zase nechceli byť v jeho očiach ešte sprostejší ako sme, návrh sme odsúhlasili.
Takže teraz nám už iba ostáva zorganizovať zbierku na naše výtvarné diela. Zaviazali sme sa, že každý z nás prispeje sumou 1 € za mesiac. Vyšlo nám, že potrebnú sumu dáme dokopy asi tak v januári 2140. Vlastne trošku, asi tak o 25 rokov neskôr, lebo krčmár na nás zhúkol : „Najprv si vyplatíte sekery u mňa a potom sa môžete zložiť na sochy, alebo aj u mňa pod stolom“.
„Nemá cit pre umenie, odľud“, zabrblal Jano na adresu krčmára. Ale iba tak, sám pre seba, lebo on má u neho tú sekeru väčšiu, ako je kanadská drevorubačská…
