Denník N

Moja Cesta hrdinov SNP – Časť 4: Odmena

Po nehostinnom Rudohorí som konečne v Telgárte. Dobehol som partiu z Dukly a spoločne sa vydávame na ďalšiu etapu. Čakajú nás Nízke Tatry a hneď na úvod výstup na Kráľovu hoľu – najväčšie prevýšenie na celej Ceste. Moje nohy v Tatrách po prvýkrát štrajkujú, no napriek tomu zažijem asi najkrajšiu časť celej Cesty.

Streda, 26.6.: Telgárt – Andrejcová (16 km)

Po nehostinnej a samotárskej etape v Rudohorí som opäť rád v spoločnosti Maťa, Sama a Laciho na ubytovni v Telgárte. Dnes plánujeme výstup na Kráľovu hoľu a tak chceme vyraziť hneď skoro ráno. Už na začiatku Cesty o tomto výstupe chalani hovorili s rešpektom, tak som zvedavý, čo nás čaká. Pred Nízkymi Tatrami mám rešpekt. Je to pre mňa veľká neznáma. Predstavujem si sklanatý terén, ostré stúpania, možno aj reťaze(?). Jednoducho – neviem, čo ma čaká. Nemám so sebou vysokú obuv – len turistické polotopánky a tak si kladiem otázku, či to bude stačiť. A k tomu čerstvo prepichnuté pľuzgiere na nohách.

Ráno máme všetci nastavené budíky, ale automaticky sme vstali ešte pred šiestou a výdatne sme sa naraňajkovali. Kedže som včera celý deň kráčal v sandáloch, aby som nepraskol pľuzgier „v divočine“ a nezapálil sa mi, som zvedavý, ako sa budem cítiť, keď si opäť obujem turistické topánky. Vďaka leukoplastom a náplastiam na prstoch je v nich akosi tesnejšie, ale teším sa z toho, že môžem v pohode kráčať bez obmedzení. Vyrážame okolo siedmej. Stúpanie na vrchol je viacmenej konštantné. Aj keď je ešte len ráno, statočne sa potím, ale  užívam si to, že som opäť s partiou a môžem sa s Maťom porozprávať. Mladí „kamzíci“ Samo a Laci sú asi 100 metrov pred nami a sem tam po sebe zakričíme náš nový pozdrav „meeeh-veeeh“ – na počesť epizódy s imaginárnym medveďom pri Telgárte. Počas stúpania sme stretli aj ďalšieho SNPčkára. Štartoval pred nami, ale v Rudohorí ho niekoľko dní zdržali búrky.

Výstup na Kráľovu hoľu – pohľad do doliny, z ktorej sme vyrazili (Foto: autor)

Už po ceste si užívam krásne výhľady. Stúpame do nadmorských výšok v akých sme doteraz nikdy počas Cesty neboli a na vrchole sa nám naskytol úžasný výhľad na Vysoké Tatry. Tu sa opäť prejavuje môj turistický amaterizmus, lebo chvíľu som bol v pomykove, na čo sa to vlastne pozerám – keď toto sú tie Vysoké Tatry, kde sú tie Nízke do ktorých ideme? Kde je Chopok a Ďumbier? Otázku si ale (mierne zahanbený mojou dezorientáciou) nechávam pre seba :) Celé je to tu pre mňa nové a tak sa len kochám. Asi po hodine oddychu sa pomaly poberáme ďalej. Fotíme si svišťa, ktorý sa pred nami rýchlo skryl a po hrebeni pokračujeme smerom na Andrejcovú. Po ceste nachádzame nové a nové miesta na fotenie. Sú to najkrajšie výhľady, aké som zatiaľ na Ceste videl – akoby za odmenu po nehostinnom Rudohorí. Uvedomujem si aké je Slovensko „úzke“. Na jednej strane vidím Vysoké Tatry a na druhej dovidíme až „na Maďare“. Hodiny zemepisu v škole dostali úplne inú – praktickú – perspektívu.

Na Kráľovej holi – s výhľadom na Vysoké Tatry (Foto: autor)
Slávny strom(ček) zelený. Dokonca dva (Foto: autor)

Terén nie je nejak extra náročný, no napriek tomu ma v jednej chvíli začala bolieť noha. Bolesť cítim v šľache v spodnej časti pravého chodidla. Na útulňu Andrejcová je to ešte asi 3 km a bolesť sa postupne zhoršuje. Pri niektorých došlapnutiach mi vystreľuje až do lýtka. Žeby dôsledok posledného dňa v sandáloch? Presilená alebo zapálená šľacha? Posledné kilometre robím časté prestávky, našľapujem veľmi opatrne a krivkám smerom na útulňu. Dnešná etapa je krátka a tak dúfam, že v cieli si dobre oddýchnem a noha sa umúdri.

Po hrebeni z Kráľovej hole na Andrejcovú (Foto: autor)
Po červenej… (Foto: autor)

Na chatu sme dorazili asi o 14tej. Je tu nádherne. Sme tu prví, a tak sme si mohli vybrať miesta na spanie. Má to tu až rodinnú atmosféru. Fazuľová polievka za dobrovoľný príspevok, milý personál a úžasné pivo Tetrov. S výhľadom na Tatry si vychutnávame toto kombo a slniečko nás výdatne hreje. Postupne na chatu dorazili aj ďalšie skupiny turistov – bratislavská partia, ktorá ide hrebeňovku, ďalší SNPčkar, ktorý ide v opačnom smere a po 30 dňoch už vyzerá poriadne „zSNPčkovaný“ (chudý, zarastený a vysmiaty :) ). A dorazila tiež poľská rodina, ktorú sme stretli v Telgárte. Mladší z chlapov sa cez deň neskutočne spálil a jeho koža pripomína poľskú vlajku – odhalené miesta červené, zakryté miesta úplne biele. Všetkých nás bolí už len pohľad na neho. Zajtra to bude mať chalan ťažké, myslím si.

Útulňa Andrejcová – ako z rozprávky (Foto: autor)

Mám však dosť vlastných problémov s nohou. Vôbec sa to nezlepšuje a pri chôdzi krívam – na nohu nemôžem poriadne došľapnúť. Po zvyšok dňa už len oddychujem a chodidlo som si dobre vymasíroval Alpou. S obavami idem spať ešte v čase, keď zvyšok chaty vonku oslavuje prvý deň v Tatrách. Verím, že aspoň spánok pomôže. Ak sa to nezlepší, zvažujem, aké mám možnosti. Budem sa musieť asi opäť oddeliť, dať si možno 1-2 dni pauzu a ostať na útulni. A ak by sa to ani potom nezlepšilo, možno to bude koniec mojich nádejí na Ceste.

Štvrtok, 27.6.: Andrejcová – Čertovica (26 km)

Nespal som ktovieako, stále som rozmýšľal nad nohou a boľavou šľachou. Prvé, čo ma ráno zaujímalo je, či sa to ukľudnilo a prestalo bolieť. Skúšam veľmi jemný streč a puk – pichľavá bolesť až do lýtka hovorí jasnou rečou – neprestalo. OK a čo teraz, pýtam sa sám seba. Nadišiel čas nasadiť všetko, čo mám zo sebou – magnézium, ďalšia masáž a z batoha vyťahujem aj tejp, ktorý som si kúpil v Bratislave. Pôvodne som myslel, že pôjde na koleno a v podstate je to jediné miesto kam ho viem nalepiť podľa inštrukcií fyzioterapeutky. Chodidlo teda oblepujem dosť intuitívne – „tak, že by dobre bolo“. Snažím sa ho spevniť zo všetkých možných smerov a opatrne skúšam našlapovať. Stále to bolí, ale tejp pomohol a ak budem opatrný, mohlo by to zafungovať. Prvé 2-3 kilometre sa mi celkom darí držať tempo s ostatnými, ale kedže noha ma stále bolí, uvedomujem si, že musím zvolniť. Počúvam svoje telo, kráčam pomalšie a naberám asi 15 -20 minútovú stratu. Chalani ma počkali a prvý seriózny výstup dňa na Kolesárovú ideme spoločne. Opäť sa však presviedčam, že keď sa snažím držať ich tempo, noha ma viac a viac bolí. Musím sa oddeliť a ísť pomalšie. Dnes je to etapa hore-dole. Prudké stúpania striedajú krkolomné klesania, bez výhľadov. Aj Tatry sa skryli za mliečnu oblohu – o to viac si vážim včerajšok, keď boli krásne odhalené.

Jeden z mála výhľadov po ceste (Foto: autor)

Na obed sa stretávame s Laciho súrodencami a ich kamarátkou Peťou. Variť sa mi nechce a tak ma veľmi potešila bageta, ktorú priniesli. Bolo to veľmi milé. Laciho súrodenci sa k nám na pár kilometrov pridali. Ich kamarátka Peťa má však pomalšie tempo ako zvyšok partie a tak sa nakoniec pridáva ku mne a kráčame pomalšie. Uvedomujem si, že po 11 dňoch je vlastne celkom príjemné mať na chvíľu dámsku spoločnosť. Cestou máme čas sa rozprávať, terén už nie je taký náročný – skôr nás trápi teplo a postupná únava. V jednom momente sme sa však naozaj zľakli – stretli sme vretenicu. Slnila sa na chodníku a tesne pred nami zaliezla do trávy. Bola väčšia ako tá, na ktorú som takmer šľapol pod Pipitkou. Adrenalín na chvíľu vyletel. Inak je cesta pomerne monotónna a bez zaujímavejších výhľadov (až na pár výnimiek). Dnes sú to zväčša stromy a kríky a sem tam nejaký pohľad do doliny, resp. jeden výhľad na Ďumbier. Noha pobolieva, ale kedže idem opatrne a pomaly, zdá sa, že to pôjde. Tejp určite pomohol.

Predzvesť zajtrajšej etapy (Foto: autor)

Okolo štvrtej sme konečne dorazili na Čertovicu. Tam nás čakal aj zvyšok Laciho rodiny a priniesli so sebou parádne občerstvenie. Po celom dni šľapania nám všetkým veľmi dobre padli rezne, cestovinový šalát, pivko aj sladkosti. Bol som už poriadne vyhladovaný. V „normálnom“ živote som veľký zástanca toho, že jedlá, ktoré sa varia za tepla, sa majú aj teplé jesť – napríklad také rezne. No po celom dni chôdze som toto pravidlo veľmi rád zahodil za hlavu a s chuťou baštím jeden studený rezeň za druhým. Divočina človeka naučí novým móresom :)

11. deň: Och, aká lahôdka po celom dni (Foto: autor)

Po jedle sme sa s chalanmi ešte pobavili pri točení turistickej rozcvičky a išli sme sa niekam zložiť. Pôvodne sme chceli bivakovať  v altánku, ale vonku dosť fúka a vedeli sme, že sa má ešte ochladiť. Nemám moc náladu na spánok vonku. Samo sa podujal, že sa popýta na nocľah v neďalekom domčeku Horskej služby. Kedysi slúžil ako naozajstný domček, v ktorom sídlila Horská služba, dnes je to turistická ubytovňa. O pár minút sa vysmiaty Samo vrátil naspäť. Štandardné ubytovanie stálo okolo 10-15 eur, ale Samo v sebe nezaprel obchodníka a vybavil nám prespatie v jedálni na podlahe, za 5 „evri“ na osobu. Hovorím si- paráda – nevadí mi spať na karimatke, hlavne že sa vyhneme vetru a ochladeniu v noci. Po sprche sa dáme do reči s chatárom Marekom Šurinom a zisťujeme, že má na starosti aj chatu Andrejcová. Ešte raz si tak vychutnávam pivo Tetrov a rozprávame sa s ním o našej Ceste. O pokore, ktorej nás naučila, o tom, ako oni s partiou zachraňovali útulňu a postupne ju renovujú. Rodinná atmosféra na Andrejcovej mi hneď dáva zmysel, keď sme spoznali Mareka. Páči sa mi ako zanietene hovorí o živote v horách, o komunite okolo útulne, aj o tom, ako vlastnoručne prerábal domček Horskej služby, v ktorom sa práve nachádzame. Akčný a veľmi pohostinný chlap. Na záver dňa sme už všetci ospalí a za stolom zívame jeden za druhým. A vtedy prišiel najkrajší darček tohto dňa – Marek nás nechal prespať zadarmo v plnohodnotnej izbe na poschodí. Perfektné! Dnes sme zažili veľa dobroty. Pripíjame na láskavosť a spokojní zaspávame v čistých posteliach. Opäť raz sa mi potvrdí, že ak si človek dá dostatočne ambiciózny a inšpiratívny cieľ, ľudia mu pomôžu. Bolo to jedno z najkrajších stretnutí na celej Ceste.

Domček Horskej služby na Čertovici (Foto: autor)

Piatok, 28.6.: Čertovica – Sedlo Ďurkovej (26 km)

Dnes nás čaká najvyššia časť celej Cesty a pridal sa k nám na pár dní Samov otec – Paľo. Podľa očakávaní a predpovede počasia sa poriadne ochladilo. Na Čertovici je ráno ledva 7-8 stupňov, hore na hrebeni to bude ešte menej. Vyťahujeme teda teplé vrstvy a úvodný strmák popri lyžiarskom vleku nám vlastne tiež prišiel vhod. Taká rozcvička na zahriatie hneď z rána. Tento deň bude výnimočný. Hneď od rána s úžasom sledujem, ako sa mení krajina, do ktorej sme sa dostali. Farby sú tiež úplne iné, aké sme stretali doteraz. Krikľavo zelená tráva, maličká kosodrevina a k tomu šedé skaly. Pozeráme do hlbokých dolín, všetko sa mi zdá mohutnejšie a rozsiahlejšie. Nad hlavami nám viackrát prelietava záchranársky vrtuľník. Po stretnutí s príslušníkom horskej služby zisťujeme, že hľadajú telo turistu, ktorý zmizol ešte v zime. Zamrazilo ma. Pripomienka, že hrebene a chodníky okolo nás sú krásne, ale chyby neodpúšťajú.

Cesta na Kumštové sedlo (Foto: autor)
Hrebeň a údolia Nízkych Tatier (Foto: autor)

Cez Kumštové sedlo sme sa dostali až na Chatu M.R. Štefánika. Fúka silný a studený severák a máme problém udržať si na hlavách čiapky. Na chate sa zahrievame výborným sladkým čajom a kotlíkovým gulášom. Márne sa snažím vysušiť si spotené tričko a tak ho balím do ruksaku a po krátkej prestávke pokračujeme ďalej smerom na Ďumbier. Terén sa mení – kráčame po veľkých kamenných platniach, do ktorých sa mi sem tam zakliesňujú paličky. Teraz sa plnia moje predstavy o tom, ako to asi v Tatrách vyzerá.

Schádzame k Chate M.R. Štefánika (Foto: autor)
Terén pod Ďumbierom (Foto: autor)

Výstup na Ďumbier je z hľadiska Cesty SNP vlastne odbočka – nie je súčasťou trasy. A kedže Laci už na Ďumbieri bol, podujal sa, že kým vybehneme na vrchol, on v sedle postráži ruksaky. Bez záťaže sa mi kráča oveľa ľahšie. Na vrchol je to asi len 30 minút a po ceste stretávame aj prvého kamzíka. Na vrchole  je krásny výhľad. Cítim sa tu ako taký malý mravec – doliny pod nami sú hlboké, ťahajú sa kilometre ďaleko, miestami vidím kúsky pokryté snehom. Toto je najvyšší bod nášho putovania. Z vrcholu ešte telefonujem domov – dnes je koniec školského roka a tak gratulujem môjmu synovi Jurkovi k jeho prvému vysvedčeniu. Obaja sme dnes dosiahli svoje symbolické vrcholy. Ešte sa pofotím, dám si za odmenu „vrcholovú horalku“ a vraciame sa naspäť do sedla.

Na Ďumbieri – v pozadí ďalej po hrebeni Chopok (Foto: autor)
Vrchlová panoráma z Ďumbiera (Foto: autor)

Šlapeme ďalej na Chopok a táto časť mi pripadá nekonečná. Je zima a fúka silný vietor, aj keď je polojasno. Vietor nemám moc rád a tak sa teším aspoň z výhľadov. Po príchode na Chopok som pochopil, čo je to komerčný cestovný ruch. Lanovka na vrchol vyváža desiatky turistov – v ľahkej obuvi, dokonca v sandálkoch. Hemží sa to tam ľuďmi a na vrchole sa čaká na fototermín v rade. Aký kontrast s Ďumbierom. Cítim sa tu akosi nesvoj. Akoby ma niekto zobudil uprostred snívania do inej reality. Akoby som z pokojnej prechádzky prišiel do supermarketu, kde sa každý niekam ponáhľa. Uprostred vysokohorského terénu ma tento nával turistov nejak zaskočil. Na obed som si na Kamennej chate dal kapustnicu, kofolu a potom ešte presso. Už sa ani necítim ako na SNPčke. Asi po hodine odchádzame a postupujeme ďalej. Vlastne som aj celkom rád.

Po ceste na Chopok (Foto: autor)
Tlačenica na Chopku (Foto: autor)

Cesta po úhľadne upravenom chodníku z veľkých kameňov mi pripomína diaľnicu Brno-Praha. Kráčam spolu so Samovým otcom Paľom a preberáme život, výchovu detí, vieru v Boha… Je to veľmi príjemný rozhovor. A keď vidím, aký pekný vzťah má Samo so svojim otcom, myslím na chlapíka so synom, ktorých som stretol pred pár dňami v Rudohorí – otec, ktorý sa opil na mol. Aký kontrast. Ďakujem za obe stretnutia a skúsenosti.

Diaľnica po hrebeni (Foto: autor)
Na ceste… (Foto: autor)

Cesta je príjemná a mierne klesania a stúpania prerušili len stupáky na Kotliská a Chabenec, ktoré mi dali celkom zabrať. Posledný úsek mi ubehol pomerne rýchlo. Dorazili sme na chatu v sedle Ďurkovej, kde sa to už pomaly plní. Chata mi v porovnaní s Andrejcovou príde oveľa „masovejšia“ a aj prístup miestnej posádky je menej osobný. Akoby sa na ňom prejavovalo, že sa tu denne premelie toľko turistov. Celkom mi pripomína atmosférou Chopok. Je chladno, ale to nebráni celej partii z Liptova (Laci, Samo a jeho oco Paľo), aby sa komplet nahí vyumývali v ľadovom prameni asi 200 metrov od chaty. Ja na takúto divočinu nemám odvahu a tak sa umývam len koľko mi zima dovolí. Večer trávime vo vnútri pri kartách. Faraóna hrám po rokoch a Kenta ani nevraviac. Parádny záver dňa. Zaspať sa mi nedarí kôli partičke Čechov, ktorá trošku popila a nie a nie spať – humor z nich srší aj po desiatej večer. Ráno príde naša odveta – vstávame už o šiestej :)

Poľná nemocnica – tejpuj tak, že by dobre bolo (Foto: autor)

Sobota, 29.6.: Sedlo Ďurkovej – Donovaly (27 km)

Ráno je zima a všade naokolo hmla. Vyťahujem aj  rukavičky, ktoré som si bral presne pre tento typ počasia. Postupujeme celkom svižne, takže zahrial som sa raz-dva.  Myslím na to, že chodidlo ma už zabolí len ojedinele, čomu sa teším. Avšak hneď, ako som si túto myšlienku pripustil, som našlapol krivo a takmer som si podvrtol členok. Opäť raz mi to pripomenulo – nechváľ deň pred večerom – a určite nie o ôsmej ráno :)

Pali a Samo – otec a syn (Foto: autor)

Postupne sa vyjasnieva. Dnes kráčam dosť často sám, pomalší tempom, takže mám čas aj na premýšľanie. Skupinu dobieham väčšinou pri smerovníkoch, počas pauzy. Kondíciu nám všetkým preverila Veľká Chochuľa a najmä to strmé a dlhé klesanie nadol. Nikam sa dnes neponáhľame a tak v polovici klesania oddychujeme rozvalení medzi kríkmi čučoriedok. Slnko príjemne hreje a užívame si výhľad na Donovaly pod nami – náš dnešný cieľ. Obednú prestávku sme si dali v Hiadeľskom sedle. Zistili sme, že sa práve dnes beží 46-kilometrový pretek hrebeňom Nízkych Tatier. Prebehol okolo nás prvý pretekár, ktorý (ako sme neskôr zistili) mal až 45-minútový náskok pred ostatnými. Žasnem pri pohľade na to, akou rýchlosťou sa bežci rútia dole kopcom. Vždy keď to vyzerá, že už-už idú spadnúť, nejak to ustoja.

Postupne sa vyjasnilo do krásnych farieb (Foto: autor)

Po občerstvení ideme ďalej a hneď po prvých metroch mi lýtka poriadne zahrial stupák na Kozí chrbát. Miestami ideme takmer po štyroch. Brutál. Toto stúpanie mi ostalo v pamäti – 160 výškových metrov na 400 metroch vzdialenosti. Na vrchole chvíľu trvá kým opäť chytím dych. Ale vďaka paličkám som si aj takéto stúpanie svojim spôsobom dokázal užiť. Potom už nasledujú len tiahle lúky a nekonečne dlhé klesanie na Donovaly.

Schádzame na Donovaly (Foto: autor)

Po príchode sa opäť sa vraciam k tomu, čo som cítil na Chopku – je to tu riadna komercia. Všade značky BA/BL a drahé ubytovanie. Po celom dni sme úplne vypnutí. Rozmýšľame, kde budeme vlastne spať. Ja s Maťom sme za to, aby sme si našli normálne ubytovanie na posteliach. Samo a Laco potrebujú trochu škrtiť rozpočet, takže hľadajú čo najlacnejšiu možnosť. Hladní sme a takto sa nám veru nehľadá dobre. Naštastie opäť prišla Laciho rodina a s nimi – dukátové buchtičky! Jedlo, ktoré som teda na SNPčke naozaj nečakal. Mňam! Spapali sme ich len tak na deke pred jedným z hotelov. Opäť raz som vdačný za pohostinnosť od Laciho rodiny.

Potom pokračujeme v hľadaní ubytovania. Popýtali sme sa na pár chatách, ale neúspešne. Buď majú plno, alebo je ubytovanie nad náš rozpočet. V penzióne Donly si teda dávame kofolku a pivo a skúšame ďalšie možnosti. Samo obvoláva faru a tam nás odporučia na penzión Zornička. 15,- EUR na osobu na noc s raňajkami je pre mňa a Maťa prijateľných. Samo a Laco chcú ešte skúšať štastie ďalej a tak sa rozdeľujeme. Kedže sa plánujem po Donovaloch opäť osamostatniť, lúčim sa so Samom aj Lacom a všetkými prítomnými. V potravinách sme si spravili nákup a doplnili zásoby po Tatranskej etape a s Maťom kráčame asi 1 km k Zorničke, kde sa ubytujeme. Bývame v typickej „intrákovej“ bunke s dvoma izbami. Nábytok aj drevený obklad jasne hovoria, že táto izba ešte pamätá minulý režim. Je tu však čisto a sprcha a tak nám nič nechýba. Akurát umývadlo je príšerne nízko, asi kôli deťom, čo sem chodia na tábory, a tak ma po pol hodine prania špinavých vecí brutálne bolia kríže. Provizórnu sušiareň som zriadil vo vedľajšej (neobývanej) izbe. Potom večera a dve pivká v kolibe a približne o desiatej ideme spať. Som v polovici Cesty a Tatry mám za sebou! Etapa, ktorej som sa najviac obával. Zaspávam spokojný.

Provizórna sušiareň (Foto: autor)

Nedeľa, 30.6.: Donovaly – Kráľova studňa (18 km)

Dnes nás čaká len krátka etapa a tak ráno aj s Maťom leňošíme a nikam sa neponáhľame. V hoteli si dávame bohaté raňajky. Obávam sa, že vďaka švédskym stolom na mne hotel asi aj prerobil – volské oko a párky  som si všetko dal rovno dvakrát a na záver cereálie s jogurtom. Hotelové raňajky ma z SNPčky v myšlienkach vrátili do časov, keď som lietal na pracovné cesty po celom svete a užíval si v hoteloch presne tento štýl stravovania. Ale priznám sa, že v tričku a kraťasoch po prejdení 350 kilometrov mi tie raňajky chutia oveľa viac ako v obleku a kravate. Tieto raňajky na Donovaloch mi utkveli v pamäti. Bola to taká malá oslava toho, že sme prekonali polovicu Cesty.

Ranná ládovačka – s Maťom oslavujeme zdolanie prvej polovice Cesty (Foto: autor)

V potravinách si ešte pred odchodom dávam nanuk ako sladkú bodku po prvej sladkej bodke (veď ma predsa ešte čaká druhá polovica SNPčky) a vyrážame. Hneď prvý stupák nad Donovalmi – 400 výškových metrov na kopec Zvolen – ma vrátil do turistickej reality. S plným bruchom po raňajkách sa teda dosť namakám. Odmenou bol krásny 360-stupňový výhľad na okolie. Na jednej strane kopce, cez ktoré sme išli posledné dni a na druhej strane kopce, ktoré nás dnes čakajú. V diaľke sa týči Krížna – dnešný cieľ.

Panoráma z vrchola Zvolen nad Donovalmi (Foto: autor)
V pozadí Krížna – dnešný cieľ (Foto: autor)

Cesta pod Krížnu je ako hojdačka. Kopce hore a dole – priznám sa, že náročnosť ma celkom prekvapila. V jednom momente som sa od Maťa oddelil, ale asi o hodinu sme sa opäť stretli, keď som ho dobehol pri smerovníku. A tak teda kráčame spoločne ďalej. Dnes pijem dosť veľa vody a pomaly to začína byť problém. Pod Krížnou by mal byť prameň, no ak tam náhodou nebude, výstup na Krížnu bude fuška. Idem až nadoraz – s prázdnou fľašou a poriadne smädný som prišiel až pod Krížnu. Prameň musíme chvíľu hľadať, no nakoniec sme našli výdatný zdroj. Pijem z plných dlaní a umývam sa do pol pása. Úžasné osvieženie. Po krátkej pauze šlapeme stupákom na vrchol, kde nás čakajú krásne výhľady. Vidíme Veľkú a Malú Fatru, Vysoké a Nízke Tatry, Kremnické vrchy. Na diaľku pozdravujem smerom na Martinské hole moju manželku Evku a nášho syna Jurka, ktorí sú práve v ten deň na návšteve vo Vrútkach.

Krížna – pohľad smerom na Martin/Vrútky (Foto: autor)
Po ceste z Krížnej na Kráľovu studňu (Foto: autor)

Samo a Laci sú dnes pred nami, na Donovaloch ráno vyrážali skôr. Dohodneme sa teda, že si dáme ešte jedno rozlúčkové pivko v hoteli Kráľova studňa, ktorý je priamo pod Krížnou. Ja plánujem prespať v malej kolibe neďaleko od hotela. Zajtra ma čaká deň, keď 20 kilometrov nebude po ceste žiaden prameň, takže aj keď by som dnes ešte vládal šlapať, radšej chcem ostať pri prameni a ráno vyrážať s plnými zásobami vody. Samo, Laci a Maťo pokračujú ďalej a spať budú asi o 5 kilometrov ďalej po značke. Po pive sa lúčime a rozdeľujeme naše Cesty.

Dnešné ubytovanie -koliba pri Kráľovej studni (Foto: autor)

Po celom dni som bol spotený a tak som neváhal a v hoteli som využil turistickú sprchu. Potom som odišiel asi kilometer do koliby, kde plánujem prespať. Som tu sám a je mi veru aj smutno. Chvíľu si opäť musím zvykať na ten pocit, keď som na Ceste osamote. Spoločnosť mi robí len stádo kravičiek, ktoré sa tu pasú. Po chvíli aj tie zaháňa bača domov a ja sledujem prácu jeho psov, ktorí koordinovane zaháňajú dobytok do doliny. Neskôr sa ku mne v kolibe pridávajú ďalší pocestní, ktorí tu plánujú dnes prespať. Dvaja SNPčkari z opačného smeru a viacero ďalších turistov. Porozprávali sme sa, ale keď už som sa mentálne prepol do režimu samoty, nemám veľmi náladu na socializovanie sa a tak pomerne skoro zaliezam do spacáku.

Podvečerná scenéria pod Krížnou – vľavo koliba, v ktorej som prespal (Foto: autor)

 Čo mi dali Nízke Tatry

Tatranská etapa bola úplne iná ako čokoľvek, čo som dovtedy na Ceste zažil. Krásne výhľady, dobrí ľudia, inšpiratívne stretnutia – to všetko boli odmeny za predošlé dni v nehostinnom Rudohorí. Špeciálne si cením dobrotu, ktorej sa mi dostalo. Pohostinnosť Laciho rodiny, príjemná atmosféra na Andrejcovej, stretnutie s Marekom Šurinom – boli to dary, vďaka ktorým bola táto etapa jednou z najpríjemnejších častí celej Cesty.

Boľavá šľacha  na nohe sa umúdrila – aj keď až do konca Cesty ma bolela. To ma naučilo nevzdávať to, aj keď prognóza v prvý večer na Andrejcovej vyzerala mizerne – pripúšťal som aj to, že to môže znamenať koniec. Predsalen zapálená alebo presilená šľacha je niečo iné ako povrchový pľuzgier. Som preto veľmi vďačný za tejp, ktorý som so sebou dovtedy vláčil. Zišiel sa. Už menej som vďačný za depiláciu, keď som si ho každý večer dával dole :) Ešte dnes (2 mesiace po konci Cesty) mi nedorástli všetky chlpy na nohe.

Po Nízkych Tatrách ma čakajú Kremnické vrchy a hneď v prvý deň náročných 20 km bez prameňa v najteplejšom dni v roku. Dobrodružstvo pokračuje.

 

PS: bohatšiu fotogalériu nájdete na mojom Facebook účte alebo na Google Photos

Teraz najčítanejšie

Ján Hargaš

Veľa som pracoval a teraz pre zmenu veľa oddychujem (aktuálne si užívam polročný sabbatical). Predtým som 12 rokov pôsobil v štátnom IT na Slovensku a v zahraničí. Po návrate z Veľkej Británie som v roku 2015 spolu-zakladal a 3 roky viedol občianske združenie Slovensko.Digital, lebo verím, že štátne IT služby sa dajú robiť kvalitnejšie. Som manžel a otec. Vo voľnom čase sa venujem divadlu a hudobným pokusom v mojej kapele.