Denník N

Strapec

Chuťové poháriky sa so mnou začínajú pohrávať, zvyšuje sa produkcia slín…

Počítač na stole, jedna ruka kdesi pri klávesnici, v druhej telefón. „Áno, som už hore.“ Manželka, odpovedám jej, dokonca sa snažím zostať milý. Ľahké to pre mňa nie je, stále sa ma pýta to isté, vstávanie, raňajky, obed a všetko okolo toho. „Zlatko, viem, mám to všetko nachystané, si milá, že si mi to takto pripravila. Dobre, prihrejem si to, maj sa pekne.“

Slová, je ich toľko, všetky dobre mienené, je v nich cit a všetko prežité. Za tie roky toho bolo dosť. Mladosť pochabosť, potom syn. Prvorodený, nebolo väčšej slávy, spomínam si, patrične som to oslávil. Prišli roky, nedarilo sa, financie haprovali, starosti sa kopili. Druhé dieťa, manželkine plány, ani na tomto poli sa nám nedarilo. Snaha bola z oboch strán, len tehotenstvo nie a nie prísť. Až raz, keď sme ani nedúfali, prišla s tým pri večeri. Žiadna oslava, nič, len ona a ja. Neveril som, dokonca som sa chcel hádať, vyčítať jej. Vedela to, vzala svoj prst a priložila mi ho k ústam, bez slov úplne potichu. „Zhlboka dýchaj a pozri sa mi do očí,“ povedala. „Vidíš tam niečo?“ nasledovala otázka. Nechcel som sa podriadiť, bol som rozhodnutý odporovať jej, ale potom, akoby sa so mnou niečo stalo. Možno tie oči, hľadel som do nich a strácal som paru. Vysvetliť to neviem, nedokázal som to ani vtedy. Plamienky, možno tie za to mohli, akoby jej horeli v očiach, hlboko vo vnútri. Len čo som skrotol, pozrela sa na mňa a venovala mi široký úsmev. Zvláštny, úprimný, venovaný len mne. Potom mi chytila ruku do svojich a chvíľu ju len tak držala, až som sa bál, že sa stalo niečo zlé, čo ešte skomplikuje náš život. Ale keď, spočinula s mojou rukou v jej lone, začalo sa so mnou niečo diať. Popísať je to také ťažké, netrvalo dlho a dozvedel som sa novinku. Veľkú, naše druhé dieťa, plod našej lásky je tam, pod srdcom ženy môjho života. Žiadne bujaré oslavy, nič také, len my dvaja a vo vedľajšej miestnosti zahrabaný pod perinou náš syn. „Budeme štyria,“ dostala zo seba, keď som lapil dych. Záplava šťastia, to bol pocit, tak dlho sme sa snažili. Netrvalo dlho a v postieľke pri manželskej posteli spinkalo dievčatko.

Pamätám si to, neviem, ako je to možné, ale tieto spomienky mám stále svieže, akoby sa to všetko stalo pred chvíľou. Na stole v miske strapec hrozna, lákavý, zelené bobule vyzerajú tak šťavnato, chuťové poháriky sa so mnou začínajú pohrávať, zvyšuje sa produkcia slín. Ešte chvíľu, potom si pochutím, hovorím si a otváram dvere. Tvár mi ovanie svieži vzduch, oči sa mi pasú na nádhernej zelenej tráve, ktorá po niekoľkodňových dažďoch ožila. Krása, záhrada je miesto, ktoré človeka vždy dostane. Mňa určite, sadám si na lavičku zastrčenú medzi kvetmi. Mnohé ešte kvitnú, obzerám si pýchu mojej manželky, ruže má najradšej, bolo tak kedysi i dnes. Paráda, to ticho, len občas prerušované spevom vtákov. Ruku položím na operadlo, hlava opretá, oči privreté. Škripot, vŕzganie pneumatík a za volantom ja. Úzka ulička lemovaná množstvom áut, jedno z nich červené. Nechcem si to pamätať, ale je to ako oheň, ktorý sa rozhorí a uhasiť ho nie je možné. Je to vo mne, v najhlbšom vnútri, neviem sa z toho vymaniť. Štica čierna, poriadne strapatá a hnedá bunda. Nič viac, len toľko som videl. Brzda, dupal som do nej, ako sa len dalo, potom náraz, množstvo ľudí okolo. Viac sa odkrylo po mojom vystúpení z auta, tie nohy, detské topánky, bolo to ešte chlapča. Ako handrová bábika, ležal tam v neprirodzenej polohe. Záchranári, polícia, to všetko, zosunul som sa na zem, nebol som schopný ničoho. Vyšetrovanie, výsluchy, ortieľ nevinný. Nemohol som tomu zabrániť, chlapča vybehlo spoza zaparkovaného auta, bolo to príliš blízko na odvrátenie toho najhoršieho. V poriadku, povedal by niekto, nedalo sa nič robiť, ale ja som iný, mám to pred očami stále, každý deň, v noci i počas dňa. Výčitky, je ich toľko, nedajú mi pokoja, ani starostlivosť manželky nepomáha.

Náhlivo vstávam z lavičky, potrebujem sa odtiaľto vzdialiť, už nechcem mať pred očami ten obraz. Vchádzam dovnútra a pozerám sa na strapec hrozna, je tam, ale ja nemôžem, nedokážem ho zjesť, úplne mi vyschlo v hrdle.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé, táto hra ma baví, inak som úplne obyčajná. Kontakt: blogerdm@gmail.com