Denník N

Keď ani na Ministerstve zahraničných vecí neovládajú históriu vlastného národa

Časť videa s nepravdivým tvrdením
Časť videa s nepravdivým tvrdením

Ešte raz a detailnejšie o prípravách Slovenského národného povstania.

29. augusta ubehlo 75 rokov od vypuknutia Slovenského národného povstania. Oslavy boli okorenené hlúpym príhovorom predsedu Národnej rady SR, kde okrem iného velebil výrazne negatívnu postavu našich dejín. 8. septembra ubehlo 75 rokov od začiatku Bitky o Dukliansky priesmyk, kde sa vyznamenal náš armádny zbor spolu s jeho paradesantnou brigádou (moje články v linkoch).

Pri príležitosti výročia vypuknutia SNP vytvorilo Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (ďalej len „MZV“) video, v ktorom tvrdí: „Slovenské národné povstanie bolo výsledkom niekoľkomesačných príprav československej exilovej vlády vo Veľkej Británii, československej komunistickej reprezentácie pôsobiacej v Moskve a domácich vojenských a odbojových síl.“

MZV teda tvrdí, že československí komunisti v sovietskom exile sa podieľali na prípravách SNP. Keď som sa na to MZV dopytoval, moje snahy ostali bez odpovede. Ako by aj mohli, keď je dané tvrdenie totálnym nezmyslom? Ľudia na MZV stále veria v komunistickú verziu histórie, čo by bolo pochopiteľné tesne po revolúcii, keď bol ľud 4 dekády klamaný, ale máme rok 2019…

Spoločnosť je prekvapená z nárastu fašizmu a nenávisti v našej krajine, mladé generácie sympatizujú s fašistickými stranami a združeniami, učitelia by svojim žiakom odporúčali čítanie dezinformačných zdrojov a boh vie čo učia mladé generácie, ale čomu sa divíme, keď históriu neovládajú najvyššie politické elity?

Ako to teda bolo s prípravou Slovenského národného povstania?

Slovenské národné povstanie bolo organizované slovenskými antifašistami z poverenia československej exilovej vlády v Londýne (oficiálne Prozatimní státní zřízení alebo Dočasné štátne zriadenie). Predsedom exilovej vlády, ktorú Spojenci uznali za demokratickú reprezentáciu slobodného Československa, bol Jan Šrámek a hlavou československého protifašistického odboja (Druhý československý odboj) bol exilový prezident Edvard Beneš. Po Februárovom prevrate 1948 sa Jan Šrámek pokúsil o útek z krajiny, bol dolapený a komunistickým režimom držaný v ilegálnej internácii až do jeho smrti v roku 1956. Dočasné štátne zriadenie riadilo nasadenie československých vojenských síl vo Francúzsku, Poľsku, Británii, Atlantiku, Tobruku, Egypte, Palestíne, Sýrii, Sovietskom zväze, na Slovensku a riadilo aj špeciálne operácie v Protektoráte Čechy a Morava.

Slovenským odbojovým skupinám som sa venoval v článku Nesmrteľné Československo. Okrajovo som spomenul aj najväčšiu odbojovú organizáciu v Protektoráte, Obranu národa, ktorá plánovala povstanie v Prahe už po obsadení Českých zemí Nemeckom. Plán pozostával z obsadenia kľúčových častí Prahy antifašistami, ktorí by ich držali do príchodu nejakej pomoci. Tento plán bol v roku 1939 nerealizovateľný a po gestapáckych záťahoch na členov Obrany národa skončila časť odbojárov v zahraničí a časť vo väzniciach a na popraviskách. Zvyšní členovia pokračovali v hrdinských aktivitách v Protektoráte a ich snahy vyvrcholili na sklonku vojny do Pražského povstania.

Myšlienka ozbrojeného vystúpenia v rodnej zemi pretrvávala aj po začiatku Druhej svetovej vojny. Čechoslováci verili, že Francúzi sa ubránia náporu Nemcov a spolu s Britmi a našimi vojakmi ich zatlačia späť do Nemecka, čo by podporilo aj ozbrojené vystúpenie v Protektoráte. Slovensko v tom čase žilo protižidovskou propagandou, pripravovala sa arizácia a podhodenie našich spoluobčanov nacistom. Na druhej strane, aj u nás sa formovali odbojárske organizácie, ktoré pomáhali utečencom, antifašistom a šírili informácie zo západu, ale povstanie u nás bolo v tom čase nereálne.

Koncom tzv. Čudnej vojny nastal šok, Nemci vrazili do Francúzska klin, nechýbalo málo a došlo by k zničeniu Britského expedičného zboru a valili sa na Paríž. V boji sa osvedčili dva pluky 1. československej divízie vo Francúzsku, ktorej zo začiatku velil náš vojnový hrdina a jediný slovenský medzivojnový generál, divízny generál Rudolf Viest, ktorý bol nerozumne vymenený len dva týždne pred koncom Bitky o Francúzsko. Pádom Francúzska padli nádeje na ozbrojené vystúpenie v Protektoráte Čechy a Morava.

Vývojom na európskych frontoch Druhej svetovej vojny začínalo byť čoraz jasnejšie, že Československo bude oslobodené z východu práve Červenou armádou. Slováci boli nespokojní so svojou fašistickou vládou, ktorá ich vohnala do dvoch vojen proti slovanským národom, okradla a zbavila sa židovských spoluobčanov, stratila kontrolu a príjmy z kľúčových fabrík a svojou servilnosťou voči nacistickému Nemecku a rozšafnou politikou doviedla krajinu na pokraj krachu. 1. československá samostatná brigáda v ZSSR pomohla oslobodiť Kyjev, Bilu Cerkvu a mnohé obce na Ukrajine, po čom sa pristúpilo k budovaniu 1. československého armádneho zboru v ZSSR, ktorý mal byť nasadený do oslobodzovania Československa. Prípravy Povstania urýchlila aj nadmieru úspešná Operácia Bagration, vďaka ktorej sa Červená armáda dostala k rieke Visle a mala na dosah Karpaty.

Všetko však začalo oveľa skôr a hlavnú úlohu zohral podplukovník Ján Golian, ktorý okolo seba zorganizoval skupinu antifašistických dôstojníkov Slovenskej armády. Golianova skupina udržiavala kontakt s československou exilovou vládou v Londýne vďaka vysielačom, ktoré boli prepašované na Slovensko loďami Slovenskej Dunajplavby a vďaka antifašisticky zmýšľajúcim zamestnancom spoločností DOVUS a Baťa import-export. Do vytvorenia rádiového spojenia prebiehalo posúvanie informácií Spojencom prostredníctvom antifašistov zo spoločností Baťa, Cukrospol, Omnipol a Ministerstva zahraničných vecí. MZV… aká irónia.

Vytvorenie spojenia s exilovou vládou bolo tak potrebné, že sa naši predstavitelia v Londýne poistili a z Talianska vyslali na Slovensko výsadkárov zo Skupiny Mangán, ktorej sa však poškodil vysielač. Skupiny boli vyslané aj z územia Sovietskeho zväzu a organizovala ich československá vojenská misia v Moskve, ktorá bola orgánom československej exilovej vlády v Londýne. Permanentný kontakt zabezpečili práve vysielačky prepašované z Istanbulu a kontakt medzi Londýnom a Golianom zabezpečoval kapitán Jaroslav Krátký, ktorý na Slovensko pricestoval taktiež z Istanbulu na falošný pas.

Podplukovník Ján Golian bol poverený prípravou ozbrojeného povstania samotným exilovým prezidentom Edvardom Benešom. Po vojenskej stránke bolo Povstanie pripravované Golianovou antifašistickou skupinou, ktorej súčasťou boli podplukovníci Mikuláš Ferjenčík, Mirko Vesel a Dezider Kišš-Kalina a majori Július Nosko, Jozef Marko a Anton Cyprich. V júni 1944 sa k nim pridal kapitán Milan Polák. Vojenské ústredie dohadovalo detaily plánov Povstania s československou exilovou vládou v Londýne, organizovalo presuny vojenského materiálu na stredné Slovensko, odsúvalo nedôveryhodných dôstojníkov na perifériu a postupne kontaktovalo antifašisticky zmýšľajúcich dôstojníkov v slovenských posádkach, ktorí mali za úlohu prevziať v posádkach moc a viesť ich do boja. Treba zdôrazniť, že toto sa dialo v podmienkach prísnej konšpirácie a za chrbtom Golianovho nadriadeného, generála Jozefa Turanca a ministra národnej obrany Ferdinanda Čatloša.

Ozbrojené vystúpenie by nebolo možné bez svojho materiálneho a finančného zabezpečenia. Život v oslobodenom území musel byť znesiteľný, aby došlo k udržaniu morálky nie len bojujúcich, ale aj ich rodín a ostatných civilistov. Túto stránku príprav Povstania zabezpečovali ľudia okolo Petera Zaťka a Imricha Karvaša (napr. Henrich Makoň, Jozef Stanek, Dalibor Krna a ďalší). Zaťko a Karvaš boli obdivuhodní a statoční ľudia, ktorí zabezpečili materiálnu a finančnú stránku Povstania, aby vydržalo až do príchodu Červenej armády.

Peter Zaťko, rodák z Liptova, bol počas vojny členom parlamentu a slúžil na dôležitých ekonomických pozíciách v štáte. Na druhej strane, Zaťko bojoval proti zvyšovaniu nemeckého vplyvu v slovenskej ekonomike, spolupracoval s občianskym protifašistickým odbojom a začiatkom roka 1944 sa stal členom ilegálnej Slovenskej národnej rady. Imrich Karvaš nebol politikom, ale slúžil ako guvernér Slovenskej národnej banky. Vďaka Karvašovi došlo k zablokovaniu slovenského zlata vo Švajčiarsku a Bratislave a presunu vyše 3,5 miliárd korún na stredné Slovensko pre použitie v Povstaní.

Vyradením Talianska z vojny prišlo fašistické Slovensko o významného obchodného partnera a Spojencom sa dostali do rúk letiská, z ktorých mohli po prvýkrát počas vojny robiť nálety aj na fašistické Slovensko. Vďaka tomu došlo k zbombardovaniu rafinérie Apollo v Bratislave a rafinérie v Dubovej. Slovensko prestalo byť tichou krajinkou, ktorej sa vojna vyhýbala a nasledovali ďalšie ciele. Len vďaka Povstaniu bolo bombardovanie koordinované s velením Povstania, čím došlo k zminimalizovaniu civilných obetí. Vďaka Povstaniu sme sa pridali k Spojencom a naša krajina nebola vybombardovaná krížom krážom.

Materiálni organizátori Povstania využili hrozbu z bombardovania na presun kľúčových materiálov na stredné Slovensko, kde bol hornatejší terén. Takto došlo k uskladneniu milióna litrov paliva vo vagónoch, ktoré boli rozmiestnené na železničných staniciach medzi Banskou Bystricou a Breznom. Na stredné Slovensko boli presunuté vozidlá, kolesá, topánky, potraviny, krmivá a iné tovary. V tomto čase boli Slováci na prídelových lístkoch a organizátori zabezpečili, aby ľuďom boli vydané prídelové lístky vopred za mesiace august, september a október 1944. Treba zdôrazniť, že aj toto sa dialo v podmienkach prísnej konšpirácie a za chrbtom vyšších inštancií, ktoré na nič neprišli.

Slovenské národné povstanie nás za dva mesiace stálo 481 miliónov korún. Fašistická vláda platila nacistom 800 miliónov korún mesačne na potlačenie Povstania. Drvivá väčšina zvyšných financií, ktoré boli presunuté na stredné Slovensko, padla do rúk nepriateľovi. Povstalci mohli peniaze jednoducho rozdať obyvateľstvu a spôsobiť kolaps, čo by bol posledný klinec do rakvy. Ale slovenská ekonomika bola tak či onak na kolenách, lebo bez obchodných partnerov, bez splácania pohľadávok, bez ziskov z fabrík, bez vojnového boomu a pri našej inflácii to ani nemohlo fungovať.

Kým slovenskí komunisti snívali o pripojení Slovenska k Sovietskemu zväzu, ich českí kolegovia v Moskve kuli plány komunistického prevratu v povojnovom Československu. Začiatkom vojny sa zamerali na vysielanie spravodajských misií do tylu nepriateľa, ktoré jedna po druhej zlyhávali (mám na mysli misie organizované KSČ a nie neskoršie misie československej vojenskej misie v Moskve, ktoré tiež jedna po druhej zlyhávali), počas bojov na Východnom fronte sa snažili o pretláčanie komunisticky zmýšľajúcich vojakov na pozície osvetových dôstojníkov, mali pár (po vojne) preceňovaných príhovorov vojakom a vytvorili obludu menom Bedřich Reicin, ktorá ich skoro zhltla. Inak si žili v pohodlí mimo vojny a neorganizovali žiadne SNP…

Organizátori Slovenského národného povstania dokázali niečo obdivuhodné a ak si chceme pripomínať túto najdôležitejšiu udalosť slovenského národa férovo, mali by sme vyzdvihnúť práve vojenských a materiálnych organizátorov Povstania, ktorí plnili rozkazy našej československej exilovej vlády v Londýne. Je rok 2019 a už by sme mohli prestať klamať o komunistoch a čerpať z komunistickej historiografie (napr. z propagandistických diel Viliama Plevzu).

Teraz najčítanejšie

Vladimír Olej

Zakladajúci člen hnutia Progresívne Slovensko a autor kníh Fire Worshipers: Samo's Empire a The Corner of Death: Czechoslovaks in the Second World War.