Denník N

Hra

Povie jej a začína hru…

Bábika, plastová ako takmer všetky, handrová nie, nehodilo by sa to. Telo z handier, prípadne pletené, divná predstava, prehýba sa v rukách, nepostojí. Nie, čosi také by si nikdy nevybral, v tomto smere má skutočne vycibrený vkus. Za tie roky, aj  módne trendy by vedel popísať, dokonca do detailov. Autíčka nie, tie by človek u neho zbytočne hľadal, aj keby všetky skrine v domácnosti prevrátil hore nohami, ešte tak nejaké vláčiky.

„Páči sa ti?“ Nehovorí nič, len drží v rukách hračku, ktorú jej zveril do opatery. Pozerá po nej i po tele z plastu. Super kúsok, žiadne bábätko s cumľom v ústach a čiapočkou na hlave, práve naopak je to kúsok ženy. Červená minisukňa vypasovaná v páse, štýlová ružová bundička dotvárajúca celkový imidž, pod ňou biele tričko s akýmsi farebným motívom. Na hlave čiapka, pripomína baretku, ale vpredu je šilt, po bokoch dva dlhé vrkoče. Ani tvár nie je detská, jednoducho je to žena so všetkým, čo k tomu patrí, vyvinuté prsia, dlhé nohy. Ale ona, pozerá po nej, akoby nechápala, buď sa tak tvári, alebo nevie. Aj ona bude taká, len tak ju pozoruje. Báť sa nemusí, budú to ešte roky, tá jej tvárička, hebká, jemnulinká, pery ružové, pekne tvarované. Veľmi dobrý výber, chváli sa. Nevie, kedy naposledy tu takú mal, len keby nebola taká detinská, až naivná. Asi jej mal vtisnúť do rúk bábätko s krivými nohami v dupačkách a pletených papučkách, s tým by si asi lepšie sadla.

Teraz je to jedno, už sa nič nezmení, dostala túto, hotovo. Horúčava, vchádza do miestnosti presne, ako chcel. „Uf, to je teplo,“ hláška, ktorej úlohou je upozornenie. Neváha, zhodí zo seba tričko, pod ním modré tielko. „Vyzleč ju,“ hovorí jej, aby sa konečne rozhýbala. „Je tu teplo,“ dodáva na vysvetlenie. Ružová bundička je pohodená kdesi povedľa nej, pochopila, na začiatok je to skvelé. Maliarska paleta, žiadny plast, drevená kvalita, drží ju v ruke. Štetec, farby nachystané. Prechádza k nej, pomáha jej so svetríkom, ten sa mu skutočne v tom teple nepozdáva. Neochotne, ale podrobí sa, hneď je to lepšie.

Ruka k ruke, posadí ju kdesi hore, presne takto ju chce mať. Nohy obuté do červených sandálov, hompáľajú sa jej vo vzduchu. Nepáčia sa mu, po jednej jej ich odopína a hádže ich na zem. Nech sú tam, s bosými nohami vyzerá oveľa lepšie. Chodidlá a tie prstíky, musí sa s nimi pohrať. „Počkaj, ponaprávam ti ich,“ povie jej a začína hru, zákernú, nebezpečnú, podľa jeho pravidiel. Dotyk, nestláča ich, jej pokožka je taká jemná, žiadna tvrdosť, ani stopy po otlakoch. Krása, jeho ruky sú dravé, chcú stále viac. Keby jej zakryl oči, aspoň toľko spraviť mohol, ale vzrušenie robí s človekom divy. A potom, ani bábiku by nevidela, to jej spraviť nemohol, nech z toho má niečo aj ona, je to ešte decko. Pokračuje, od prstov vyššie, dostáva sa do varu, jeho nenásytnosť sa vymyká kontrole. V ruke biela vreckovka s vyšívanými hríbikmi, už je v jej ústach, nekričí, jej telo je krásne poddajné. Ešte niekoľko pohybov a bude hotový, uspokojenie je blízko.

 

 

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé, táto hra ma baví, inak som úplne obyčajná. Kontakt: blogerdm@gmail.com