Denník N

Citlivá Ukrajinsko-Ruská problematika. Osudy spojené s konfliktom na východe Ukrajiny.

Týchto pár riadkov je len opis z mojich zážitkov na Ukrajine, ktorými sa snažím priblížiť minulosť so súčasnosťou vojnovej situácie medzi našou susednou krajinou Ukrajinou a jej susedom Ruskou Federáciou. Príležitosť pôsobenia v Kyjeve ako dobrovoľníčky v ukrajinskej mimovládnej organizácii Institute “Respublica” (IR)mi umožnilo sa stretnúť a spoznať sa s ľuďmi, ktorých silné príbehy mi pomohli vnímať ukrajinsko-ruský konflikt intenzívnejšie a z iného pohľadu. Vlastne pred mojim príchodom som nemala ani poriadnu príležitosť si vyplniť túto neuvedomelosť tak, aby som si vytvorila pevný názor. No minulý rok ma našťastie zavialo do Kyjeva, a tento rok sa zdôverujem s poznatkami, na ktoré sa väčšina Slovákov len prizerá z televíznych obrazoviek v pohodí domova. Obviňovanie a hádky sa tu ťahajú už dlhú dobu no k spoločnému riešeniu, s ktorým by boli spokojné všetky strany ešte nikto neprišiel. Prvá a aj druhá minská dohoda sa zdá byť len zdrapom papiera a už ani Zmluva o priateľstve medzi Ukrajinou a Ruskom z roku 1997 nebola na konci marca tohto roku predĺžená. A tak to končí len pri prehadzovaní viny z jednej strany na tú opačnú, hádajúc sa kto a ako porušil taký a iný dohovor. V nasledujúcich riadkoch neprinášam nápady na riešenie tejto situácie a nemám záujem ani priamo kritizovať jednu alebo druhú stranu konfliktu. Zdieľam len moju cestu k poznaniu kde vnímam strach, zúfalosť, beznádej no na druhej strane aj odvahu a vieru v to, že jedného dňa na Ukrajine nastane pokoj, v každom kúte krajiny.

Premýšľala som či sa mám vôbec zahryznúť aj do tejto témy. A ak už áno, tak akým smerom a štýlom sa vybrať, aby som dokázala v jednom blogu pár príbehmi predstaviť svoje osobné skúsenosti jednoducho, zaujímavo a možno aj poučne. Nie je to hocijaký konflikt kde sa dvaja susedia hádajú cez plot a končí to len pri obviňovaní toho druhého. Na tomto fronte hasnú životy ľudí. No pri mŕtvych telách to tu nekončí. Nie sú to muži a ženy iba z východnej Ukrajiny, ale vojaci a dobrovoľníci sem prichádzajú už od roku 2014 z celého Ukrajinského územia. Náš kolega z IR tam pôsobil ako vojak určitú dobu. Za jeho skúsenosť, oddanosť a odvahu dostal aj vyznamenanie od bývalého prezidenta Petra Porošenka. Po pravde, tento konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom, a aj ich predošlé spory čo sa týka plynových kríz, som vnímala od jeho začiatku. No len osobné skúsenosti a príbehy ľudí dokážu rozprúdiť hlbší záujem, aby si človek vytvoril jasnejší obraz v prípade že ho čerpal len z médií alebo od ľudí, ktorí o Ukrajinu ani nezakopli no sú seba-kvalifikovaní špecialisti komentujúc z pohodlia domova. Ja čo som tu od novembra minulého roka si nedovolím povedať že toto je takto a ty sa mýliš. Nevidím a neovládam to množstvo detailov popretkávaných jeden cez druhý. No viem sa sama orientovať a vidím, ktorá strana volí krvavé kroky, ktorá v sebe pestuje nenávisť ale aj tá ktorá je rozhodnutá riešiť nezhody prostredníctvom komunikácie, čo je vlastne tá najlacnejšia možnosť, avšak hlboko podceňovaná. Za moje pôsobenie v Kyjeve som sa stretla s viacerými ľuďmi, ktorí tieto skúsenosti majú a slzy sa im kedykoľvek spustia keď sa tieto spomienky opäť odokryjú. Málokto si to vie predstaviť. Na Slovensku nemáme našťastie ani jedného pohraničného suseda, ktorý by nám sťažoval život tak, že by sa naše vzťahy vyhrotili do vojny. Máme vlastné vnútroštátne problémy viem, a väčšina Slovákov by mi odkázala, aby som si radšej riešila problémy doma na Slovensku s migrantmi, LGBT komunitami a s našou novou pani Prezidentkou. Presne takto vzniká konflikt. Neporozumenie a nenávisť je oprávnenie k agresívnemu a pomstychtivému správaniu. Vydvihovanie sa nad inými národmi, rasou, alebo vierou je recept na to ako spoľahlivo a rýchlo dôjsť ku konfliktu. Ukrajina má dva základné tábory. Tí ktorí sú alebo sa cítia byť Ukrajincami, a tí ktorí žijú na Ukrajine no nesympatizujú s touto štátnou príslušnosťou a chcú sa od nej oddialiť. Potom je tu otázka jazyka, kde na východe krajiny je ruština v prevahe aj medzi ľuďmi a aj kľudne na nápisoch nad obchodmi. Keď ma po absolvovaní jedného trojdňového tréningu naši účastníci vo východnom ukrajinskom meste Záporožia vytiahli na prehliadku mestom až do parku na ich vyhľadávaný zábavný park, nevynechali sme ani jazdu ruským kolesom. Po rusky sa tomuto kolesu povie čertovo oko. Keď som im povedala, že u nás v slovenčine ho poznáme pod názvom ruské koleso, mávli rukou vraj veď to je to isté. Takto tu vnímajú rusky hovoriaci Ukrajinci svojho suseda, čiže jazyk ešte vôbec neznamená že tým ľudia naznačujú svoje sympatie a názorovo sa prikláňajú k inému národu.

 

Môj pohľad a chápanie sa vyformovalo aj vďaka môjmu spolubývajúcemu, ktorý monitoruje dianie a aktivitu tých, ktorí sa odhodlali bojovať na tomto fronte používajúc strelné zbrane. K týmto zbraniam sa ich noví majitelia dostali ilegálne zvyčajne cez hranice s Ruskom. Môj spolubývajúci pracuje pre Organizáciu pre Bezpečnosť a Spoluprácu v Európe (OSCE), ktorá toto dianie len monitoruje a zdokumentuje v podobe reportov. Tieto reporty obsahujú informácie vzťahujúce sa napríklad na štatistiky a počet rakiet vypálených za deň a za mesiac z jedného tábora do druhého. Kamery majú rozmiestnené na rôznych miestach, ktoré musia byť udržiavané a kontrolované pravidelne. Preto tímy, ktoré sa počas svojich 12 hodinových smenách pozerania sa na monitory striedajú v tom, kto z nich pôjde aj 12 hodinovým vlakom do Donbasu a vykoná pravidelnú technickú prehliadku. V Júli prišiel rad aj na môjho spolubývajúceho, ktorý má niekoľko ročné skúsenosti s misiami v Iraku, Líbyi, Sýrii a už aj tu na Ukrajine. Jeho kolegovia už túto púť absolvovali, no i po toľkých skúsenostiach ako má on, aj takáto cesta môže priniesť strach a neistotu v tom, že človek nikdy nevie či sa práve vtedy situácia nevyhrotí a neocitne sa v zóne ohrozenia. Nechcem dramatizovať, nič sa mu po tejto misii nestalo a domov sa vrátil celý plný zážitkov. Tie poväčšine neboli veselé a skôr opisovali pozostatky toho čo ostalo po strelnej spúšti v okolitých dedinách. Infraštruktúra v týchto oblastiach je úplne rozbitá a ťažko prechodná nielen pre autá ale aj pre chodcov. Mosty sú polorozpadnuté a myšlienka ich opraviť je úplne zbytočná, pretože separatisti sa boja aby sa k nim nedostali z tejto strany iné osoby s ktorými nesúhlasia. Obyvatelia z regiónov Luhansk a Donetsk Ukrajinskej národnosti nedostávajú dôchodky v týchto regiónoch. Musia pešo prejsť kilometre, aby sa dostali z území ktoré sú pod kontrolou pro-ruskými separatistami a dostali sa von z Donbasu do miest, kde si ich dôchodky môžu prísť vybrať. Niektorí od fyzického a psychického vyčerpania to nezvládajú a skolabujú už počas cesty do susedného mesta. Je známy jeden most, ktorý je zničený tak, že ho ľudia musia podchádzať. To jednoducho starí ľudia nemôžu prekonať a kolabujú. Na tomto moste je zabudovaná aj OSCE kamera, ktorá tiež v Júli zachytila inváziu kobyliek, ktorá sa prehnala práve cez toto územie. Už dosť vojnou skúšaný kraj a ešte aj hustý niekoľko kilometrový roj tohto hladného hmyzu prišlo demolovať polia a skromné úrody ľudí, ktorí už roky nemajú prístup ku kvalitným potravinám kvôli konfliktu. Navyše, územia v týchto oblastiach sú zámerne zamínované a predstavujú hazard pre tých, ktorí pred vojnou utekajú aj cez neznáme cesty, len aby sa vyhli tým zničeným alebo nepríjemným kontrolným miestam (check-pointom). Keď sa z Kyjeva kamerami monitorujú tieto oblasti, môj spolubývajúci sa za jednu smenu niekedy naráta aj do vysokých čísel s dvoma nulami. Či je deň či noc, strieľa sa nepretržite od toho roku 2014. Boli aj dni keď sa sám vrátil prekvapený že za jeho šichtu jeho tím nameral aj vyše 1000 striel/rakiet za 12 hodín. Vtedy sa človek zamyslí a nechápe odkiaľ sa tieto zbrane a ich munícia berie. Ich kamery zachytia aj to, čo je viac menej známe, a to že sa cez Ruské hranice schádzajú dodávky s medzinárodnou pomocou s dodávkami jedla a liekov pre tých, ktorí bojujú na fronte. No tento popis je zavádzajúci a všetci vedia, že pravda leží úplne niekde inde.

 

V Máji a Júli som mala tú možnosť koordinovať jeden tréning zameraný na budovanie kapacít v Dneperskom a Záporožskom regióne, teda v oblastiach, ktoré sú susedné Donbasu a sú najviac poznačené týmto konfliktom. Na tréningoch organizovanými v spolupráci s ADRA Slovensko, Institute “Respublica”, ADRA Česká Republika, Hungarian Baptist Aida Polish Medical Missionsom sa stretla s mnoho prívetivými ľuďmi, ktorí sú aktívni v rámci občianskej spoločnosti a vybavenosti na Ukrajine. Najsilnejší bol pre mňa osobne posledný tréning v Dnepri, kde sme sa s niektorými účastníkmi tréningu vybrali do múzea ATO (Anti-Terrorist Operation). Toto miesto bolo otvorené v roku 2016/2017, a obsahuje predmety pochádzajúce priamo z miesta konfliktu. Medzi ne patria napríklad zničené či zhorené autá, tanky, prestrelené dopravné značky, rakety, oblečenia, zbrane, a fotografie mŕtvych bojovníkov ktorí sa už domov nevrátili. Počas návštevy tohto zariadenia nás po celý čas sprevádzal sprievodca, ktorý nám priblížil túto emočne náročnú situáciu čo poznačila Dneperský kraj a jeho občanov na veky. Myslím, že prednášku zvládol na jeden nádych lebo sa nezastavil od momentu ako k nám prišiel a predstavil sa. Vraj je toho toľko čo povedať no nestihlo by sa to do večera. V miestnosti vyhradenej padlým vojakom, obvešanej ich fotkami sa jedna z účastníčok tréningu, ktorá sa pridala k nám do múzea, rozplakala keď ukázala na fotku zobrazujúceho mladého Ukrajinca. Na fotografii bol jej brat, ktorého postihol rovnaký osud ako ďalších vyše 10 000 iných vojakov tejto vojny. V tej chvíli sa väčšina prítomných rozcitlivela pretože len zo 200-300 km od mesta je Donecká oblasť a okolité dediny majú stále živé a horké spomienky na časy keď Dneper bolo miesto kde sa z bojiska odvážali zranení a nemocnice s dobrovoľníkmi pracovali bez prestávky zachraňujúc stovky životov. Mobilizácia občanov počas tých najrušnejších dní bola silná a organizovaná. Ľudia nosili z domu deky, vodu, lieky, bandáže, dezinfekčné prostriedky a všetko iné čo sa mohlo hodiť a mohlo pomôcť. Nemocnice jednoducho nestíhali s ošetrením zranených a nemali k dispozícii ani dostatočné lekárske vybavenie alebo kufríky s prvou pomocou. Bol problém ľudí ošetriť a utlmiť bolesti ranených. Bol chaos a nikto nevedel, či sa vojna do miest priblíži a čo sa bude ďalej diať. Múzeum nebolo len miesto kde sa chronologicky rozložili rozbité kusy a pozostatky z vojny, no každý si dobre uvedomil že toto je miesto ťažkých spomienok tragických udalostí. Na konci prehliadky nás sprievodca nechal uprostred tmavej miestnosti, všetci sme si posadali na zem a na vyše 20 minút sme sa preniesli do diania skrz časovú os počnúc si rokom 2014. Na všetkých štyroch štvôr-metrových stenách sa premietal film o Rusko-Ukrajinskej kríze a každá strana premietala iný obraz, so zámerom splynúť do jedného filmu. Každý na zemi sediaci sa obzeral z jednej strany na druhú a reagoval na hlasové komentáre z filmu. Niektorí plakali a niektorí si len zahryzli do pier a sledovali film so slzami v očiach. Na konci začala hrať hymna, kde sme sa všetci postavili, držali za srdce a spievali. Odišli sme všetci ticho a bez slov sme ostali ešte pár minút po tom ako sme opustili múzeum. Jeden z účastníkov, počas tréningu veľmi spoločenský pán, sa po všetkých vlastných skúsenostiach rozhodol otvoriť si neziskovú organizáciu na podporu tím vojakom, ktorí sa z frontu vrátili živí. Jeho cieľom je aby sa títo chlapi ale aj ženy mali kam obrátiť ak majú ťažkosti sa zo svojich skúseností spamätať napríklad že reagujú citlivo na zvuk a na rôzne iné podnety, ktoré im prebudia strach čo prežívali dni a noci so zbraňou v ruke a boli svedkami toho, ako im kamaráti padajú mŕtvi pred očami. Takáto práca je v tomto regióne nutná a často vyhľadávaná. Nemám údaje o tom, koľko ľudí presne sa z Donbasu vráti a ktorí túto pomoc vyhľadávajú, no je to skvelý nápad a presne takýto ľudia sú veľmi vďační, keď sa môžu niečo naučiť aj napríklad aj na našich tréningoch ktoré som už spomínala. V týchto regiónoch sa cítia byť občania ignorovaní aj štátom ale aj medzinárodnou pomocou čo sa týka tréningov zameraných na budovanie kapacít. Preto je aj takáto malá pomoc v znamení odovzdania poznatkov a skúsenosti pomocou medzinárodných projektov pozitívne vnímaná a pre mnoho ľudí znamená istú nádej.

 

O týždeň na to, sme mali s IR jednu udalosť s ostatnými zamestnancami a koordinátormi z organizácie priamo v Hoteli Ukrajina, na Majdanskom námestí. Kolega tu pred časom, ešte počas poslednej revolúcie pracoval ako inštalatér. Do konferenčnej sály sme chodili po schodisku lebo výťahy boli príliš pomalé a preto sme sa zastavili aj na medzi poschodiach kde nám ukazoval prestrelené okná guľkami zbraní, ktoré preleteli oknami a hlbokosa zaryli do schodiska. Okná do dnešného dňa nie sú vymenené, no iba prelepené leukoplastom. Nieže by hotel nemal peniaze na ich výmenu, no diery v oknách majú symbolizovať revolúciu a pripomenúť hrôzu zo stratených životov počas mrazivých a krvavých týždňov. Vchod a celá vstupná hala slúžila ako úkryt a ošetrovňa pre ranených, no ale aj pre tých ktorých telá to už nezvládli. Sála bola plná krvi. Nikto nemohol ani vykúkať z okna lebo hotel mali pod kontrolou snajperi a rebeli, ktorí si mohli kedykoľvek svojvoľne vystreliť do okna pretože hotel má skvelú strategickú polohu a rozhľadňu nad celým Majdanom. Turisti, teda medzinárodní žurnalisti, sa vraj kľudne ďalej mohli ubytovať v hoteli počas celý ten čas, avšak na ich vlastnú zodpovednosť. Po niekoľkých týždňoch a mesiacoch krviprelievania, strach a neistota utíchla, vytratila sa, a dnes je námestie opäť pokojné, plné prechádzajúcich sa ľudí. Jediná viditeľná spomienka, ktorá ostala po tejto spúšti sú porozbíjané kachličky na chodníku a po námestí. Mesto taktiež ani túto spomienku zatiaľ neplánuje zrekonštruovať pretože je to súčasť len nedávnej histórie, na ktorú sa nemá zabúdať.

 

V Júni tohto roku som sa v rámci možností zúčastnila aj na 2020 NPT (Non-proliferation of Nuclear Weapons) Review Conference, čo je konferencia o nešírení nukleárnych zbraní a odohrávala sa v okolí Viedne. Bola som pozvaná na skupinovú večeru a debatovalo sa opäť na tému režimu nešírenia jadrových zbraní. Medzi pozvanými boli aj exekutívni riaditelia rôznych najznámejších organizácii a inštitúcií v tejto sfére, s ktorými som mala tú česť sa poznať a aj vidieť čo im chutí zo švédskych stolov. Vedľa mňa sa usadil pán, ktorý kedysi pracoval na Ministerstve Zahraničných Vecí Sovietskeho Zväzu, a neskôr tom Ruskom. Posledné roky pôsobí v Spojených Štátoch, no a spojila nás táto večera. Spýtal sa ma odkiaľ som, kde robím a podobné otázky zoznamovacieho charakteru. Keďže dostupnosť vína na stole bola zabezpečená počas celého večera, jeho ruka sa pretekala v pití tak ako jeho ústa v rozprávaní. Vycítila z jeho komentovania a úsmevu istý svojský postoj a názor na Ukrajinsko-Ruský konflikt, a aj tomu vínu na stole bolo jasné, akého postoja zaujal môj ruský spolusediaci. Ja som sa snažila vyjadrovať diplomaticky a opatrne, no naznačila som mu moje stanovisko v prospech Ukrajiny. Z môjho pohľadu, a z výsledkov môjho výskumu, som toho názoru, že Krym a celkovo Ukrajinské územie nikdy nepatrilo Ruskej Federácii, a ani bývalému Sovietskemu Zväzu. To spustilo vlnu nesúhlasu, ktorú si všimli aj okolo sediaci zúčastnení. Počas rozhovoru mi na konci dodal “And learn the history girl, learn the history!“, teda vo voľnom preklade s neprimeraným oslovením, aby som sa doučila túto časť histórie. Jeho komentár by naštartoval nie jedného tigra, ale ťažko sa argumentuje s niekým kto je tak silne presvedčený a bol vychovaný v nedemokratickom politickom režime. Stihol mi darovať jeho vizitku a odišiel von na cigaretu. Táto skúsenosť mi ešte dlho rezonovala v pamäti a okomentovať ju pár slovami tak, aby som detailnejšie opísala atmosféru by bolo celkom náročné. Bol to jeden zo silnejších zážitkov pretože som si uvedomila, že takýchto zaujatých ľudí, presvedčení o podradenosti Ukrajiny sa medzi nami pohybuje mnoho. Vyjadril sa aj na adresu revolúcie na Majdane a celkovo o revolúciách, s čím som vnútorne nesúhlasila, no nedalo sa mi veľmi diskutovať keď som ťažko bola pripustená k slovu. Večer sa skončil, no o dva mesiace na to, mi prišiel e-mail, s potvrdením mojej žiadosti zúčastnenia sa kurzu v Odesse, ktorý je taktiež zameraný na režim nešírenia jadrových zbraní. Prechádzala som si programom a menami profesorov, a zrazu sa mi oči zastavili na mne jedno známe meno. Áno, je týždeň pred kurzom, a jeden z prednášajúcich bude presne tento istý pán, s ktorým som si len nedávno vymieňala názory. Kolegyne boli rozhorčené z jeho reakcie na môj názor počas tej večere, a aj zároveň z toho, že ako je možné, že sa Rus dostane na Ukrajinské územie a ešte aj bude učiť študentov na juhu Ukrajiny. Nuž, americký pas má veľa výhod a jedným z nich je aj povolenie k pobytu na Ukrajine.

 

Koncom novembra 2018, Ukrajina vyhlásila stanné právo, po tom čo 25. novembra Rusko zajalo spoločne s posádkami tri lode ukrajinských námorných síl v oblasti Kerčského prielivu. O deň na to, vtedajší prezident Petro Poroshenko návrh na vyhlásenie tohto práva, ktorý bol navrhnutý ukrajinským kabinetom Rady pre národnú bezpečnosť a obranu podporil, a následne ho schválil parlament. Platnosť tohto uznesenia bolo vydané na obdobie jedného mesiaca a nikto nevedel do akého rána sa Ukrajina opäť zobudí. Médiá a moji rodičia boli na ihlách, no atmosféra v hlavnom meste vyzerala byť pokojná. Aspoň počas mojej cesty do roboty, pretože nič sa v mojom okolí nezmenilo. Samozrejme mesto sa stretlo s pár demonštráciami a sprísnila sa bezpečnosť v Kyjeve a v iných mestách, no miestami by človek vôbec nepovedal že sa naozaj vôbec niečo neobvyklé deje. Na druhú stranu, môj spolubývajúci dostával, a aj pravidelne stále dostáva zo sekretariátu organizácie pre ktorú pracuje informácie o stave a bezpečnosti krajiny. OSCE/OBSE počas tých krušných dní odporúčala napríklad sa vyhýbať centru mesta, a hlavne približovať sa akýmkoľvek protestom a demonštráciám, alebo rozprávať sa na verejnosti nahlas v cudzom jazyku, alebo aj to aby sa zamestnanci nezľakli ak by náhodou videli vojakov so zbraňami na strechách budov. Nič mimoriadne sa v mojej blízkosti za ten čas nestalo, len to že zima prituhla ešte viac a ja som kľučkovala pešo po rozbitých, neupravených klzkých kyjevských chodníkoch riskujúc, že ak ma vystre buď na šmykľavých schodoch v podchode alebo prehne keď budem zoskakovať z autobusu na zástavke. Srandy bokom, ale naozaj si myslím, že som mala šťastie. Počas môjho pobytu na Ukrajine som sa nikdy nestretla s pocitom nebezpečia čo sa týka tohto medzinárodného konfliktu. Videla som dvoch opitých chlapov sa bodať nožom v noci na ulici a pouličnú svorku vlčiakov pochodujúcich našou ulicou počas tmavého zimného rána. To boli naozaj asi jediné dva momenty kde som si myslela, že sa ujde teraz už aj mne. No ani v kancelárii v IR nikdy neprepukla panika alebo neistota. No na druhú stranu nechcem a ani nemôžem povedať, že rovnaká situácia panovala v každom rohu mesta. V Kyjeve je na bežnom poriadku, že aspoň raz za mesiac sa niekto pokúsi vyvolať paniku tým, že zavolá do nákupného centra, metra, vlakovej stanice a vystrelí si z ľudí, že v danom objekte je bomba. Samozrejme, že každé takého hovory sú brané vážne a nasleduje okamžitá evakuácia. Naposledy na konci júla sme na vlakovej stanici cítili slzný plyn. Nemohli sme sa poriadne nadýchnuť a kašlali sme až kým sme sa z nástupištia nedostali von. No nikde nikoho, žiadna panika a nástupište bolo prázdne, tak sme len odkráčali zo stanice von avšak na dlhú dobu celkom zmätené. Kolegyne len myknú plecom, vraj “Welcome to Ukrajine”, z čoho som pochopila, že ani takáto udalosť tu nie je nezvyčajná.

 

Na záver spomeniem ešte jeden príbeh z ktorého sa teším a možno aj čitateľa zaujme tak, že sa vďaka tomuto odstavcu dostane možno k novým informáciám o Ruskej agresii vo východnej Ukrajine. Teda, keď som sa presťahovala do Kyjeva v Novembri 2018, zhodou náhod som sa dostala k videám na Youtube, ktoré pokrývali celú situáciu od roku 2014 po dnešok. Nie je to v podobne dokumentárneho filmu ale sú to malé útržky videí, ktoré dokumentujú denné dianie na východe v rôznych mestách od Donbasu cez Krym až po Kyjev a Majdanské námestie. Tých videí je tam z tohto jedného zdroja zavesených vyše 100, a vždy som ich jeden za druhým hltala na obednej prestávke a pri večeri. Zhrozená, no poučná a informovaná o tom čo sa stalo, čo sa stále deje a ako sa správa človek v ohrození, v núdzi, nahnevaný, s nenávisťou, s nádejou, s odporom no i s ochotou pomôcť. Zábery z filmu ukázali kadejaké povahy, charaktery, činy a správania civilistov i vojakov v mestách a na fronte. Videá, z môjho uhla pohľadu sú spravené profesionálne, sú napínavé a hlavne neutrálne. Reportér nezveličuje, neprikrášľuje a nezavádza. Verím, že len málokto by so mnou nesúhlasil. Ak má niekto čas a chcel by si sám presvedčiť či je to tak ako hovorím, tak si kľudne vyhľadajte “Russian Roulette”od Simona Ostrovského. Nie je to hocijaký reportér. Jeho zábery boli natočené v zastúpení pre ViceNews media. Bol mnoho krát pozvaný komentovať Ukrajinsko-Ruské vzťahy do BBC, CNN, Al-Jazeera, a takisto bol zavolaný aj na rozhovor ku komikovi do programu Last Week Tonight With John Oliver, ktorý je známy ako britský komik, politický komentátor, herec, alebo aj producent. Veľa som sa zo Simonových reportáži o Ukrajine naučila a verím, že ak si ho po mojom článku aj niekto vyhľadá, tak bude so mnou súhlasiť a začne si ho možno časom na internete a v televízii všímať. No k veci. Našla som si jeho profil na známej sociálnej sieti Instagram (IG), dala som “follow”, aby som mohla občas vidieť na jeho profile aj niečo snáď nové nad čím pracuje. Príbeh skrátim, no poviem len toľko, že som mala šťastie a skontaktovali sme sa práve cez tento kanál. Mala som naozaj úprimnú radosť že si všimol moju správu. Nakoniec sme sa dohodli, že ak budem mať niekedy čas, že sa môžeme stretnúť a o danej problematike porozprávať. Vôbec som neskákala po byte celý večer. Pán Ostrovský je Rusko Amerického pôvodu a žije v New Yorku. Preto sa na Ukrajine zdržiava krátkodobo. Po dvoch mesiacoch, a vlastne 10 dní pred tým ako moja misia v Kyjeve končí a ja letím späť na Slovensko, ma napadlo že by to bola naozaj škoda keby som túto pre mňa výnimočnú príležitosť nevyužila. Kontaktovala som ho a deň na to sme sa stretli v jednej malej kaviarni v strede Kyjeva, kde chovajú v klietke veľkého havrana. Už v mojej správe som mu vysvetlila, že nie som žurnalistka a nemám ani profesionálne skúsenosti z tejto tematiky ak by odo mňa dáke aj očakával. Povedala som mu len, že táto téma ma zaujíma a že píšem pre ADRU krátky blog, ktorý bude v Slovenčine a možno dákeho Slováka aj kúsok zaujme. Nechcela som aby sme sa nepochopili nech si nemyslí, že som ho nalanárila do kaviarne len kvôli hlúposti že si dajme tomu iba zavesím s ním fotku na IG. Vôbec k tomu nedošlo. Len mi zaplatil džús a povedal že by som nemala toľko sladkých nápojov piť, no vzápätí si zapálil cigaretu. Avšak, vďaka Bohu ma pochopil, stretli sme sa, a rozprávali sme sa na rôzne témy. Som si vedomá toho, že ho musí kontaktovať hojný počet ľudí, ktorí sú rovnako zvedaví, a pýtajú sa ho dokola rovnaké otázky. Nechcela som byť jedna z nich a preto som vlastne s ním situáciu na východe Ukrajiny veľmi nerozoberala. Všetko je vlastne zaznamenané v jeho reportážach. No v ten večer cestoval do Karpatskej oblasti na západe Ukrajiny, aby pomohol s prípravou dokumentárneho filmu o odlesňovaní v tejto oblasti. Vravím, že tak to príď ku nám na Slovensko, aj my sa s tým trápime! Nie je to jeho téma no prišiel pomôcť lebo má určité skúsenosti a bol zavolaný. Dobre pre mňa, aspoň sme šli na kávu a mali možnosť sa jeden od druhého dačo naučiť pretože okrem tohto článku som skúmala a napísala článok aj o kvalite vody na Ukrajine. Bol prekvapený mojimi zisteniami, tak som sa cítila ako taký malý reportér aspoň na malú chvíľu. Na koniec sme šli vlastne mu kúpiť ponožky, lebo údajne sa mu strácajú a v Karpatoch ich bude potrebovať. Vraj sa vidíme aj nabudúce, tak som zvedavá čo budeme kupovať na našom najbližšom stretnutí.

 

Týmto posledným príbehom na odľahčenie by som chcela ukončiť predošlé riadky na tému Rusko-Ukrajinský konflikt. Ak má niekto čas, pozrite sa na Simonové videá. Otvoria vám oči a možno že sa začnete o tejto problematike inak vyjadrovať. Ja som si prešla touto cestou a i keď bola a aj je veľmi znepokojujúca, verím že bude mať raz šťastný koniec. S novým ukrajinským prezidentom Zelenským prichádzajú aj veľké očakávania, ktoré Porošenko nedokázal splniť. No kým sa politici pretekajú vo Verkhovnej Rade, ľudia v regiónoch sa spoliehajú na pomoc jednak medzi sebou a na pomoc zo zahraničia. Ja som toho mohla byť súčasťou a veľmi ma teší že i malé projekty medzinárodnej pomoci prinášajú týmto ľudom nádej a radosť.

 

Pozn.:

Celé moje pôsobenie ako dobrovoľníčky na Ukrajine bolo finančne podporované donorom SlovakAid, vďaka ktorému som mohla spoznať a nasledovne aj v blogoch opísať nové skúsenosti, ktoré som od novembra 2018 na obdobie deviatich mesiacoch zažila. Ukrajina, a aj krajiny z iných regiónov, patria ku krajinám, kde sa Slovensko snaží implementovať rozvojovú spoluprácu zameranú na ich pomoc a podporu smerom k trvalo udržiavateľnému rozvoju danej krajiny. SlovakAid stojí za globálnym rozvojom a v mojom prípade ma podporila pri dobrej správe vecí verejných a budovaní občianskej spoločnosti u našich východných susedoch. Moja vysielajúca organizácia ADRA Slovensko mi bola po celý čas oporou, no okrem mojej misie na Ukrajine, sa podieľa aj na iných zahraničných dobrovoľníckych projektoch zameraných na humanitárnu a rozvojovú pomoc nielen území Európy, ale aj ďaleko za jej hranicami.

Teraz najčítanejšie

Veronika Leitmanova

Po deviatich mesiacoch strávených na Ukrajine som sa pokúsila si zhrnúť pár postrehov zo života u našich východných susedoch. Celé deväť mesačné pôsobenie mi bolo umožnené vďaka môjmu donorovi SlovakAid, a vďaka mojej vysielajúcej organizácie ADRA Slovensko.