Trump je pre svet hrozbou. Nie však z dôvodu, na ktorý myslíte
Ak sa bojíte, že najväčším rizikom Trumpovho prezidentovania je, že svet zatiahne do agresívnej vojny, mám dobré správy.
Trumpova vojnychtivosť je tak trochu ilúziou. Okrem nestriedmeho tweetovania k nej významne prispelo aj minuloročné vymenovanie môjho exkolegu z AEI Johna Boltona za poradcu pre národnú bezpečnosť. Ten bol dlho známy ako „jastrab“ volajúci po tvrdom prístupe voči americkým protivníkom.
Na rozdiel od svojich neokonzervatívnych rovesníkov (Richard Perle, Paul Wolfowitz) však nejde o bývalého ľavičiara, z ktorého by Republikána urobili až jeho zahraničnopolitické názory. Boltonovi tiež špeciálne nezáležalo na šírení demokracie po svete. Vyrástol v robotníckom katolíckom prostredí a bol vždy konvenčný americký konzervatívec s jednoduchou zahraničnopolitickou filozofiou – najlepší spôsob pre Spojené štáty, ako sledovať záujmy, je vyžarovať silu a byť pripravený ju použiť.
Silácky pohľad na svet mal Bolton s Trumpom spoločný. V Trumpovom prípade sa však „sila“ zvykne obmedzovať na hulvátstvo na sociálnych sieťach a na občasnú krutosť voči ľuďom, ktorí sa nemôžu brániť – napríklad voči žiadateľom o azyl. Účinne sa postaviť diktátorom si však vyžaduje strategické myslenie, ktoré Trump nemá, a prieči sa aj jeho naturelu, keďže si „tvrdých“ lídrov berie za vzor. Len si domýšľam, čo si o bizarných samitoch s Putinom či Kim Čong-unom myslel samotný Bolton (s ktorým som mal sám len občasné, takmer výhradne nesúhlasné interakcie ohľadom brexitu a multilateralizmu všeobecne).
Napriek svojim chybám však Bolton chápal, že Spojené štáty spojencov potrebujú a že stabilita vo svete, vrátane tej európskej, stojí a padá na americkej angažovanosti. Vedel, že aktívna úloha USA vo svete je v konečnom dôsledku aj v americkom národnom záujme. Práve toto Trump nechápe a v tom leží jadro konfliktu medzi ním a dlhoročným washingtonským prístupom k zahraničnej politike.
Namieste teda nie je úľava z Boltonovho minulotýždňového odchodu. Americká verejnosť je posledné roky výrazne protivojnovo naladená a Trump sám kampaňoval so sľubom navrátiť všetkých vojakov z Iraku a Afganistanu domov. Hrozba, že by sa pod jeho vedením USA bezhlavo vrhli do novej vojny, bola a aj je minimálna. Znepokojujúcejšia je možnosť chybnej kalkulácie zo strany provokatérov ako Irán, Severná Kórea či Rusko. Pokiaľ predpokladajú, že americký prezident má silné iba reči, ale odpovedať silou nehodlá, silnejú ich motivácie eskalovať už napäté geopolitické situácie.
Zďaleka najvážnejším nebezpečenstvom pre svet je však rastúci vplyv izolacionizmu, zosobnený senátorom Random Paulom, ktorému Trump čoraz viac načúva. Vlastný je aj časti americkej ľavice, ktorá viní USA za všetko zlé vo svete a volá po konci amerického angažovania vrátane vojenských základní a protiteroristických operácií, či dokonca NATO.
Ako tieto debaty dopadnú, to je pre Slovensko životne dôležitá otázka. Dokáže Trump pretvoriť Republikánsku stranu na svoj obraz? V mnohých smeroch sa mu to darí – z nezávisle premýšľajúcich senátorov so záujmom o zahraničnú politiku (Tom Cotton či Lindsey Graham) sú dnes poslušní pešiaci. Ale aj tak sa zdá nepredstaviteľné, že by ich lojalita mohla vydržať Trumpove otočky v otázke Iránu či bratanie sa s Talibanom, ktoré bolo podľa všetkého tou poslednou kvapkou pre Boltona. Nebolo to však tak dávno, kedy bolo nepredstaviteľné mnohé z toho, čo sme medzitým v Trumpovej ére zažili.
(Komentár vyšiel pôvodne v časopise .týždeň. Publikovaný je tu so súhlasom redakcie .týždňa a administrátorov blogu)
