Eutanázia: argumenty proti

Príbeh Jany: príbeh, ktorý oživuje diskusiu 

Karol Sudor priniesol reportáž o Jane Matavovskej. Je vyštudovaná lekárka, má 39 rokov a trpí nevyliečiteľnou sclerosis multiplex. Kvôli vážnosti a bezperspektívnosti jej zdravotného stavu Jana žiada o eutanáziu:  „Minulý rok som ešte bola schopná aspoň sa najesť, tento rok už nie, nedokážem si sama ani umyť zuby. A bude ešte horšie. Prídem o schopnosť prehĺtať aj artikulovať, postupne mi odíde sila zo všetkých svalov, napokon tento proces postihne aj zrakový nerv. Dokedy mám teda čakať? A načo vlastne?“ 

Eutanázia a asistovaná samovražda 

V diskusii o eutanázii je potrebné rozlišovať dva veľmi podobné, ale odlišné, pojmy: eutanázia a asistovaná samovražda. Eutanázia je priame usmrtenie chorého druhou osobou podaním prostriedku vyvolávajúceho smrť (legálne v Holandsku a Belgicku) a asistovaná samovražda je príprava tohto prostriedku, ktorý si však chorý podá sám (legálne vo Švajčiarsku). Rozdiely medzi eutanáziou a asistovanou samovraždou však nie sú zvlášť významné, keďže účel ostáva rovnaký: tzv. milosrdná smrť.

Katolícka Cirkev a eutanázia

Postoj Cirkvi je všeobecne známy a netreba ho hlbšie vysvetľovať. Cirkev totiž odmieta eutanáziu. Je však umožnené „prerušenie nákladných, nebezpečných, mimoriadnych alebo vzhľadom na očakávané výsledky neúmerných liečebných procedúr“. Nespôsobí sa tým smrť, len sa prijme, že jej nemožno zabrániť.

Prvý argument: osobná skúsenosť 

Michal Patarák, psychiater a bloger na Nku, tiež reagoval na príbeh Jany článkom Kauza dobrej smrti. Patarák sa prikláňa k želaniu Jany a k liberalizácii pohľadu na problematiku eutanázie. Hlavným argumentom je osobná skúsenosť chorého: „Práve pre svoju skúsenosť (bolesť straty ovládania seba samej, náhľad na chorobu, ktorá sa zrejme bude zhoršovať) žiada dobrú smrť (eutanázia). To nie je samovražda, proti ktorej sa ja snažím tak vytrvalo bojovať.“ 

Skúsenosť Jany (a mnohých iných) je naozaj silná a nedá poprieť. Navyše, argumenty „bude lepšie/je to hriech/netreba strácať nádej“ znejú pateticky. Je hriechom ukončiť utrpenie, ktoré sa bude len zväčšovať? Bude lepšie, keď vieme, že nebude? Nádej? V rozklad tela, ktorý začína už za života?

Avšak, tento argument sa dá ľahko otočiť. V debate o eutanázii sa totiž nevenuje pozornosť skúsenostiam ľudí, ktorí napriek tomu, že na tom boli úplne rovnako ako Jana, ostali žiť. Nerozhodli sa pre eutanáziu a ani si ju neželali.

Stretávam sa síce s argumentami, ktoré uvádza aj Jana Kiššová z SaS, že týchto ľudí nikto nenúti zomrieť, ale legalizáciou eutanázie sa osobná skúsenosť týchto ľudí viac než banalizuje. A to je už vážna vec, keďže sa týmto ľuďom dáva najavo, že ich úsilie sa dožiť do prirodzeného konca je zbytočné a nie je hodné obdivu. Ináč by sa nediskutovalo eutanázii ale o tom, ako nasledovať týchto tichých hrdinov.

Mimochodom, prečo by práve skúsenosť týchto ľudí nemala byť rozhodujúca pre našu spoločnosť a legislatívu? V čom je slabšia od tej Janinej?

Druhý argument: skúsenosť z Brazílie 

Môj negatívny postoj k eutanázii mi potvrdila osobná skúsenosť z Brazílie. Okrem účasti na Svetových Dňoch Mládeže 2013 v Riu, som krátky čas pomáhal v domove dôchodcov v zapadnutom 20 tisícovom meste Barroso. Pacienti spĺňali každé kritérium, pre ktoré sa človeku umožňuje smrť eutanáziou. Boli starí, ťažko chorí a ich život sa zužoval na priestory domova. Navyše, domov dôchodcov nebol vôbec vybavený. Elektricky polohovateľné postele boli vzdialenejšie než hviezdy, nábytok bol neexistujúci pojem a bežná výbava pacienta pozostávala z deravej, smradľavej deky a tvrdej postele. Na záchod, vrátane mňa, by si tam nesadlo veľa ľudí.

No predsa tam nikto neriešil eutanáziu. Ani personál, ani pacienti. A keď som im hovoril o postojoch v Európe, všetci sa čudovali. Však sme bohatí. Jedna pacientka (mal som tlmočníka do portugalčiny) dokonca povedala tieto slová: „Ak by sa ma niekto eutanáziou snažil zabiť, dajte mi zbraň, ja ho zastrelím. Chcem žiť!“ Tá žena bola dávno v dôchodkovom veku, mala srdcové problémy, kvôli ktorým mohla denne na jednu prechádzku po chodbe tam a späť. A rodina? V tom domove sú všetci odložení ľudia. Rodiny ich nenavštevujú.

Boli tam aj iné prípady. Pani s pokročilým alzheimerom mala striedavé nálady. Jeden deň si želala zomrieť, druhý prekypovala životom. S personálom som sa hlbšie o téme rozprával. Naozaj, každý člen personálu vôbec nerozmýšľal o tom, že by týchto ľudí mali eutanázovať. Tiež mi bolo z ich strany povedané, že medzi pacientami také požiadavky ani neexistujú. Majú svoje zlé dni, ale každý z nich chce žiť. A to napriek ich žalostnému fyzickému a psychickému stavu.

Tretí argument: eutanázia ako domino efekt 

Keď majú ťažko a nevyliečiteľne chorí pacienti právo na eutanáziu, prečo by nemali mať toto právo aj nevidiaci ľudia? Však ich utrpenie je takisto nesmierne vysoké. Niky neuvidia ľudí, ktorých milujú, nikdy sa nebudú môcť kochať krásou prírody a návšteva kultúrnych pamiatok bude pre nich zbytočnosťou, keďže nič z toho neuvidia.

Podobne môžeme rozmýšľať aj o pacientoch s duševnými poruchami. Klinická depresia je diagnóza, ktorá taktiež ponúka dôvody na eutanáziu. To isté môžeme konštatovať aj o schizofrénii a bipolárnej poruche, prípadne o hraničnej poruche osobnosti. Najmä, ak ide o ťažšie a komplikované prípady bez kvalitného rodinného a spoločenského zázemia.

A čo telesne postihnutí ľudia? Alebo ľudia bez domova, či ľudia trpiaci na starobu? Ich utrpenie je taktiež nepredstaviteľné a v niektorých prípadoch je prognóza viac než zlá.

Do kategórie prípadov na eutanáziu môžeme rátať aj ľudí, ktorých jednoducho prestal baviť život. Jana Kiššová z SaS by nemala žiaden argument proti, keďže sama píše: „Legalizácia eutanázie by preto bola možnosťou pre ľudí, ktorí sú presvedčení, že ich život patrí im a len oni o ňom majú rozhodovať.“ 

Štvrtý argument: striktné pravidlá sú nemožné 

Kiššová spolu s ostatnými proponentami legalizovania eutanázie síce požadujú striktné pravidlá, ale skúsenosť z krajín, v ktorých eutanázia mala mať takéto pravidlá, je iná. Podmienky sa totiž viac a viac liberalizujú. Len v roku 2013 bolo v Holandsku eutanázovaných 45 psychiatrických pacientoch a jedna nevidiaca osoba (aktualizované 16.06.2015). V Belgicku bola schválená žiadosť o eutanáziu dvom nepočujúcim ľuďom, ktorým v najbližšej dobe hrozila úplná slepota (opravené 16.06.2015). Vo Švajčiarsku je asistovaná samovražda (viď odstavec Eutanázia a asistovaná samovražda) prístupná dokonca aj starým ľuďom, ktorí nie sú chorí. Vhodné je takisto spomenúť možnosť eutanázovať maloleté deti. Umožňuje to Belgicko a prostredníctvom tzv. Groningen Protocol aj Holandsko.

Ani komisie, ktoré majú rozhodovať o udelení povolenia, nedokážu kontrolovať eutanáziu. Podľa článku v British Medical Journal, v belgickom regióne Flanders je až polovica eutanázií vykonaná bez udelenia povolenia komisiou na to určenou. Navyše, eutanázia má stúpajúcu tendenciu. V Oregone bol nárast 415% a vo Švajčiarsku až 700%! To opäť dokazuje, že eutanázia nebude, tak ako tvrdia jej proponenti, okrajovou záležitosťou, ktorá sa bude týkať len malej časti obyvateľstva a ktorá sa bude dať kontrolovať.

Piaty argument: eutanázia zoberie zmysel viacerým vedeckým oblastiam

Tento argument spočíva v postupnej strate zmyslu viacerých vedeckých oblastí. Prvá oblasť, ktorá postupne stratí zmysel kvôli eutanázii, je paliatívna medicína. Ak 69% Američanov schvaľuje eutanáziu, je predpoklad, že časom bude väčšinová americká populácia žiadať v starobe a v ťažkých zdravotných problémoch eutanáziu. Tým pre väčšinu obyvateľstva stratí paliatívna starostlivosť zmysel. Druhými dvoma oblasťami sú psychiatria a psychológia. Psychiatri a psychológovia nebudú mať dôvod bojovať proti samovraždám, keďže pacienti dostanú právo rozhodovať o vlastnom živote a budú naučení, že život má zmysel len, keď veci idú aspoň ako tak dobre.

Šiesty argument: tyrania kvality 

Šiestym argumentom je tyrania kvality, ktorá je vlastne hlavnou príčinou eutanazačného hnutia. Motivácia legalizácie eutanázie totiž nie je pomoc trpiacim ľuďom, ale neschopnosť vidieť hodnotu ľudského života v samotnom fakte života. Ľudská dôstojnosť a zmysel života sa totiž podmienili kvalitou a človek sa tak stal jej otrokom. A to, ako sme už mohli pri treťom a štvrtom argumente vidieť, má hrozné následky.

Siedmy argument: dôstojná a milosrdná smrť 

Na záver chcem zodpovedať otázku milosrdnej a dôstojnej smrti, ktorá je zároveň posledným argumentom. Aká teda je? Stačí sa vrátiť do Brazílie, kde žijú ľudia, ktorí, napriek zlému zdraviu a nekvalitnej výbave zariadenia, nechcú zomrieť. Dôvod? Rozhodli sa nenechať zničiť svoju ľudskú dôstojnosť chorobou a ničím nepodmienili svoju hodnotu. A ich smrť bude o mnoho dôstojnejšia a milosrdnejšia než eutanázovaných ľudí, lebo vždy povedali životu áno.