Ako pochovať rozumnú debatu o umelých potratoch – reakcia na rozhovor s Amy-Jill Levine.

 Náboženská otázka

V rozhovore netreba pátrať hlbšie ako po prvú odpoveď. Levine spomína v súvislosti s umelými potratmi princíp sekularizmu a nechce, aby boli zákony založené na náboženstve. Nevieme, či si myslí, že pro-life postoj je výhradne náboženským postojom. Avšak čitateľ, obzvlášť čitateľ obhajujúci potraty, si to takto môže vyložiť.

Ani zákaz umelých potratov ale nie je nutne náboženským zákonom. Iste, náboženstvo je pre mnohých pro-liferov zdrojom argumentov aj motivácie. To neznamená, že iné argumenty neexistujú a že ich nikto nepoužíva. Keď katolík povie, že 2+2=4, neznamená to, že štvorka je katolícka odpoveď. A to ani keď tvrdí, že Boh si praje práve takéto riešenie.

Preto ponúknem pohľad, ktorý môže byť prijateľný aj pre sekulárneho človeka. To, čo sa vnútri ženy po počatí odohráva, je rast nového života. A nie je to nijaký iný život, iba ľudský. Má vlastnú ľudskú DNA, postupne čoraz viac orgánov a silnejšie vnímanie okolia. Samostatná identita dieťaťa pred narodením by nemala byť kontroverznou otázkou.

Moje telo, moja voľba?

Intuícia, že dieťa pred narodením je samostatnou bytosťou, sa prejavila aj v kompromisných dokumentoch. Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (ICCPR) Článok 6 (5) hovorí o práve na život a neobsahuje striktný zákaz trestu smrti. Špecificky ho však zakazuje vykonávať na tehotných ženách. Práve preto, že by tým utrpel ešte ďalší, nevinný život. Určite je zlé ukončiť život chceného dieťaťa. O koľko menej ochrany by ale malo požívať dieťa, ktoré je nechcené?

Ani Európsky súdny dvor, ktorý často býva v podobných otázkach zdržanlivý, nedal od otázky začiatku ľudského života ruky preč. V prípade Brüstle v. Greenpeace eV (§35) usúdil, že každé oplodnené vajíčko má byť považované za ľudské embryo a že oplodnením začína vývin ľudskej bytosti. Pozor, vývin neznamená, že ešte nejde o ľudský život. Aj puberta je vývinovým štádiom ľudského života.

Na oboch životoch záleží. Preto by sme sa konečne zbaviť hesla moje telo, moja voľba. Je to prinajlepšom polopravda, chytľavá a  veľmi účinná. Keby sme aj chceli nenarodenému odoprieť status „osoby“, nemôžeme mu odoprieť telo. Pri umelých potratoch ide o dve telá (alebo viac). Tehotná žena nemá dve sady DNA, dve hlavy, štyri ruky a štyri nohy. Keď si tehotná žena dá niekoľko poldecákov, ohrozuje viac svoje dieťa, ako seba.

Morálna otázka

Levine túži po tom, aby mali ženy možnosť urobiť morálne rozhodnutie. Čoho sa teda týka toto morálne rozhodnutie? Jej argument pre umelé potraty si vyberá niekoľko extrémnych možností. Napríklad, keď žena nosí mŕtve dieťa. Asi nepoznám pro-lifera, ktorý by takýto prípad vôbec klasifikoval ako umelý potrat. Je zaujímavé a smutné, ak sa Levine s niekým takým stretla. Opäť to ale môže vytvárať dojem bezcitnosti a iracionality pro-life ako celku.

Najväčší logický skok ale Levine robí pri otázke postihnutých detí. Pritom je to otázka, ktorá si zaslúži špeciálnu opatrnosť, pretože ide o naozaj zložitú životnú situáciu – pre matku, dieťa, celú rodinu a vlastne pre celú spoločnosť v tom, aký postoj chceme zaujímať k trpiacim ľuďom. Levine sa pýta, čo s deťmi, ktoré by určite prežili celý život v bolesti. Podľa nej „žena vie v takom prípade posúdiť svoju situáciu najlepšie.“

Levine tým pravdepodobne myslí to, že je mimoriadne náročné starať sa o postihnuté dieťa. To je pravda a je úplne správne zvážiť svoje možnosti. Ale potrat nie je jediným alebo správnym riešením, hoci je najpriamočiarejším. Služby pre postihnutých, rôzne ústavy alebo náhradné rodiny často nedosahujú ideálnu kvalitu. Viem si predstaviť, že matky sa rozhodnú pre potrat postihnutého pretože naozaj vidia tieto problémy a predpokladajú, že ich dieťa sa bude celý život iba trápiť.

Toto sa občas v debatách zjaví ako jedna z obmien niečoho, čo sa dá nazvať „empatickým argumentom“. Ten stojí na tom, že žena dokáže posúdiť nie len svoju situáciu, ale aj kvalitu života postihnutého dieťaťa. Nie je celkom jasné, prečo by ktokoľvek vedel niečo také predvídať. Sami ľudia len ťažko spoznávajú hodnotu svojho vlastného života. Nick Vujicic sa narodil bez končatín a keď bol mladý, chcel spáchať samovraždu. Dnes je ženatý, má deti a je z neho jeden z najznámejších motivačných rečníkov.

Nick Vujicic nie je jediným postihnutým, ktorý odmieta pozerať sa na svoj život ako na nešťastie. Sledujme napríklad Franka Stephensa alebo Lorda Shinkwina, ktorých uráža, keď sa o nich hovorí ako o problémoch, ktoré treba vyriešiť. Život postihnutého nie je redukovateľný na utrpenie a nikto nedokáže určiť, aký hodnotný život človek prežije. Ku ktorému z postihnutých sme schopní prísť a povedať mu, že by preňho bolo lepšie, keby sa nebol narodil? Neprežívajú niektorí zdraví ľudia nešťastnejšie životy, ako postihnutí?

Nesnažím sa dokázať, že postihnutí ľudia to nemajú ťažké. Ani že všetci pokojne prijímu svoj stav a obrátia ho na výhodu. Neviem si predstaviť, aké ťažké je žiť s postihnutím. Ale viem, že keď sa snažíme určiť hodnotu ľudského života na základe akéhokoľvek kritéria, vchádzame na nebezpečnú plochu. Tu sa tiež jasne ukazuje morálny rozmer skutku. Výsledkom potratu nie je len mŕtve dieťa a matka zbavená potomka, ale aj človek, ktorý vykonal potrat. A tak robíme na základe malej časti špecifických prípadov skok k legálnosti potratov na požiadanie, bez dôvodu.

Levine má určite pravdu v tom, že by sme sa nemali sústrediť len na problém samotných potratov, ale aj na život novonarodených. Opäť, nepoznám pro-lifera, ktorý by tvrdil opak. Pro-life mainstream sa na túto otázku nepozerá ako na buď-alebo. Prinajmenšom Národný pochod za život a jeho organizátori sa na to tak pozerajú, napríklad propagáciou rôznych poradní a projektov, ktorými už pro-liferi ženám aktívne pomáhajú.

Myslím si, že pre posun v diskusii si musíme jasne odpovedať na tieto otázky:

Existuje vôbec nejaký dôvod, ktorý ospravedlňuje úmyselné ukončenie nevinného ľudského života?

Prečo sme pri práve na život ochotní stanovovať arbitrárne hranice? Vadí obhajcom potratov, že na Slovensku sú v niektorých prípadoch dovolené potraty počas prvých dvoch trimestrov a v New Yorku aj v treťom? Majú v tomto nejakú preferenciu?

Ako môžeme skutočne pomôcť tehotným ženám v ťažkých životných situáciach?

Čo môžeme urobiť pre ženy, ktoré nechcú ísť na potrat, ale robia rozhodnutia pod nátlakom?

autor: Ján Tomaštík