Nie príliš veselá, ale zato zaujímavá cesta alebo aktívni Gruzínci.
Zobudila som sa s bolesťou hlavy. Neviem, čo bol dôvod, lebo včera som nepila nič. Nuž, niekedy sa to stáva. Nemala som chuť komunikovať s nikým, no mala som chuť na kávu, a tak som sa vybrala do kuchyne, aj keď som vedela, že tým riskujem komunikáciu. Ako inak, domáci začal rozprávať a rozprával a rozprával. Po polhodine som sa nejako vykrútila a išla sa pobaliť.
Došla som na zastávku, smer Signagi. Ako na potvoru dnes fúkal strašný vietor a všetky maršutky boli preplnené, takže len prefrčali okolo. Poučenie: na ceste do Signagi sa nezastavujte v Sagaredžo. Zhovorčiví Gruzínci sa ma spýtali, kam idem. Jeden sa ma ujal. Oni sú takí aktívni. Pod nos mi strčil telefón, kde mi google translator preložil, že ma odvezie do Signagi. Najprv anglicky, potom rusky, lebo som nejako nechápala, že ako ma tam chce odviezť. Chce ma tam zobrať vlastným autom a po ceste ma znásilní? Mal síce oči ako srnka, ale človek nikdy nevie. No a potom sme čakali na bus, tak som pochopila, že ma tam chce odviesť, nie zaviezť. Ten google.
Trvalo vyše hodinu, kým nám konečne jeden bus zastavil. Môj aktívny Gruzínec mi naložil kufor a nastúpili sme, sadol si vedľa mňa. Po niekoľkých minútach a pár vetách preložených googlom, mi vopchal do ruky telefón s kurzorom na vyhľadávači mien na Facebooku. Aj napriek bolesti hlavy a miernej nevoľnosti z hrboľatej cesty, po ktorej šofér uháňal ako blázon, ma to rozosmialo. Tak som mu tam šupla svoje meno a spriatelili sme sa. Giorgi mi olajkoval srdcom pár fotiek a jedno mi poslal do správy. Tá správa mi prišla, keď som vybavovala inú konverzáciu. Tvárila som sa, že nemám chuť nič riešiť a otvorila som ju, až keď sme sa rozlúčili, čo bolo o také dobré dve hodiny neskôr.
Bus nešiel až do Signagi. Vystúpili sme niekde, doteraz neviem kde, ale povedala som si, že asi ma nechce zavraždiť, keď sa so mnou práve spriatelil na Facebooku. To by ho policajti hneď našli. Chvíľu sme blúdili, niečo mi vravel po gruzínsky, hlava ma bolela, nerozumela som ani ping pong, vietor fúkal, a s tým pralesom na hlave som musela vyzerať ako pološialená. Dal mi k telefónu niekoho, kto hovoril zle po anglicky a vietor fúkal a ja som nič nerozumela.
Nakoniec ma doviedol k taxíkom. Vravím si: spásonosný nápad, konečne sa dostanem, kam potrebujem. Taxík nás odviezol do Signagi. Po ceste som strkala taxikárovi pod nos adresu môjho guest housu, ale Giorgi rozhodol, že nie, že takto to neurobíme. Reku, čo ma ešte čaká. Vystúpili sme a zas začal niečo rozprávať, zas som hovorila po telefóne s niekým zle po anglicky. Nakoniec sa mi podarilo mu vysvetliť, že už hotel mám a že chcem len taxi, ale Giorgi rozhodol, že taxíkom nepôjdeme. Nemala som už energiu oponovať. Doviedol ma namiesto a doniesol mi kufor až do izby.
Výhľad z hotelíka je úžasný, ako vidíte na fotke, ale vlastní ho hlučná gruzínska rodina s dvoma malými deťmi. Myslím, že ma bude hlava bolieť ďalšie tri dni.
