Zdochnutá mačka v galérii

„ Otrasné, toto môže byť prezentované tak v nejakom ópiovom doupěti a nie v mestskom kaštieli. Povešať pneumatiky a položiť na zem zdochnutú mačku, nepovažujem za umenie. Chcete povedať, že toto umenie ľudí zušľachťuje, kultivuje, prináša im radosť a obdiv voči autorovi? “

„ Súčasné umenie nie je o paragrafoch, ľubivosti, zapáčení sa, ale o PRAVDE. Umelci sú omnoho vnímavejší, citlivejší k realite. A aká je? Pozrite sa vôkol… Súčasné umenie, už nie je o páčení sa, či nepáčeni. “

„…každý má právo na názor. Umenie je vec vkusu. Ale povýšiť staré pneumatiky na umelecké diela,ani neviem v akej koncepcii,tak sa nebudem tváriť, že sa mi tá originalita páči.
Keď to vyzerá ako blbosť a aj to je blbosť. “

„… tato výstava nie je predchádzajúcou výstavou – Kvety dobra, ktorú sme mali pred mesiacom. Vtedy to bolo o kráse, meditácii a kontemplácii….Co tak porozmýšlať, čo tým chcel autor povedať ?… …tato výstava prináša pravdu. A práve preto, že je financovaná daňovými poplatníkmi, chce s nimi komunikovať o obrazovej správe našej spoločnosti. Na výstave sú galerijné kusy, nie ľúbivé predajné gaučovky. Aj keď nie vždy svieti slnko, ružové okuliare sú to najhoršie, čo by nám malo umenie ponúkať. „

Takéto a iné ostré názory vyvolala putovná výstava súčasných mladých výtvarníkov z východu Slovenska pod názvom Zemplínska karička. Diskusia na sociálnej sieti sa týkala záberov z inštalovaných diel.

Musím povedať, že zdochnutá mačka zaujala aj mňa. V tej deň ráno som totiž našla pred bránou do práce zrazenú mačku. Bolo to mačiatko, malé, nežné, sivé s otvorenými prestrašenými očami, ležiace v červenej kaluži na zamrznutej vozovke. A do toho padajúce biele vločky a hmla v pozadí. Vlastne taký ideálny estetický obraz. Nebyť námetu smrti , ktorý tu pôsobil odpudzujúco a devastačne a zničujúco…. bola to krásna scéna. Trochu to mňa pôsobilo rozporuplne. Je etické tešiť sa esteticky z takého obrazu ?. Alebo si ho zvoliť za námet svojho diela ? Zdochnutá či zrazená mačka ako téma. Keď sa považuje za vznešené zobrazenie smrti človeka, ktoré je mimochodom častou témou výtvarných diel, tak prečo na nás zobrazenie zdochnutého zvierat pôsobí znechucujúco ?

Ozaj ma zaujalo, ako k tejto téme autor dospel. Je milovník zvierat? Chce šokovať ? Obdivuje mačky ?

Vysvetlenie prišlo neskôr. V Prešovskom večerníku autor diela Jan Zelinka opisoval ako robí svoje diela :

„ Mŕtva mačka v olove. Možno to pre niekoho vyznie absurdne, ale po vysvetlení vám to dá zmysel. „Nájdem mŕtvu mačku na ceste, ktorú si nikto nevšíma, je pre mnohých bezcenný živočích. Ja som to chcel zmeniť, tým, že som sochár, urobím jej olovený sarkofág.  Ide o akýsi kult pochovávania. Spoločenský tvor, ktorý mal najnižšiu hodnotu, bol pochovávaný len do hliny. Vyššia vrstva do drevenej truhly a najvyššia kasta, faraóni mali sarkofágy. Ja tomu najnepodstatnejšiemu tvorovi som urobil sarkofág. Teraz žije ďalej v inej forme…“ “

Môj prvý dojem bol : Morbídne !! Tá mačka nie je zobrazenie, ona tam skutočne je ! Čo nám môže takéto dielo dať ? Pozrime sa na to podrobnejšie.

Ján Zelinka (1978) je prešovský výtvarník a sochár. Je vyučený kamenosochár ( ŠUP Košice ) a absolvent Fakulty umení TUKE Košice. Doktorandské štúdium ukončil na VŠVU v Bratislave. V súčasnosti vyučuje na Prešovskej univerzite na Inštitúte hudobného a výtvarného umenia.

Dielo „Mačka “ zaliata v olove je súčasťou série diel z rokov 2010-2014 pod názvom „Requiem pre organizmy“. Okrem mačky autor takto výtvarne spracoval : uhynuté včely zaliate v olove, uhynutú líšku zaliatu v olove, uhynutú veveričku zaliatu v olove, uhynutý had zaliaty v olove, uhynutý pes zaliaty v olove, uhynutý vtáčik zaliaty v olove, myš zaliata v olove, uhynutý rak zaliaty v olove, zaliaty piskor v olove, muchy zaliate v olove , čmeliak zaliaty v olove.

Keď si pozrieme na zoznam organizmov- ako ich autor nazval- najnežnejšie na nás pôsobí práve predstava vtáčika a mačky. Jednotlivé organizmy menili spracovaním svoje charakteristické obrysy a napríklad u takých včiel či múch aj u raka či čmeliaka, nie sú už tak výrazne rozoznateľné tvary. V skutočnosti aj výtvarné spracovanie je najvydarenejšie práve u spomínanej mačky. Pôsobí na nás tak skutočne ( aj z diaľky sa dá identifikovať ), až realisticky ( tu by bola zaujímavá polemika o realite reality skutočnosti, keďže vieme, že tá mačka tam skutočne je ), jej póza je prirodzená ( paradoxne nakoľko len môžeme nazvať zobrazenie smrti zrazením prirodzeným), hodnoverne ( tak to ozaj ). Mačka si zachováva svoju mačaciu roztomilosť a nežnosť, ale nám je jasné čo sa stalo. Ocitla sa tu, na podlahe, práve preto, že je mŕtva.

Autor , ktorý je charakteristický tým , že v jeho tvorbe je vyvážená materiálna aj konceptuálna stránka diela, hovorí o svojom prístupe k tvorbe :

„Pre mňa by mal byť koncept vyvážený formou. Môj názor je, že ak nezaujme forma, na obsah ani nepríde, pretože divák nebude mať chuť pátrať ďalej a ísť viac do hĺbky. Poznáš to, vojdeš do galérie, a keď ťa nič nezaujme, nemáš chuť spomaliť, zastaviť sa, venovať tomu čas. V dnešnej rýchlej dobe a vo vizuálne preplnenom priestore máločo dokáže naozaj zaujať. Výtvarník chce predsa sprostredkovať svoju informáciu, tak by sa mal snažiť robiť to pomocou adekvátne zaujímavej formy…..Som presvedčený, že len koncept nestačí, pretože okrem konceptu, myšlienky alebo informácie, potrebujem mať aj vizuálny zážitok, niečo, čo ma dostane. Nechcem uraziť konceptualistov, ale koncept bez formy je pre mňa ako duša bez tela. Ale platí to aj naopak. Bravúrne urobená vec bez zmysluplného konceptu je ako telo bez duše. Tiež ma rýchlo prestane baviť… To je však len môj subjektívny pohľad.“

Tento názor je zaujímavý, keďže dnes kritici umenia a galérie súčasného umenia sa zameriavajú na trendové konceptuálne diela. Diela, keď nie je až tak podstatná vizuálna stránka a často potrebujú slovný komentár. Že je táto individuálna cesta umelca tou správnou voľbou, svedčí aj to, že Ján Zelinka získal v roku 2015 prestížnu Cenu Oskara Čepana ( cena pre vizuálnych umelcov a umelkyne do 40 rokov )   

Pri takýchto dielach sa stále vynára otázka etiky. Je etické použiť zvieratá ako umelecké dielo. Je etické narábať s uhynutým zvieraťom- obaliť ho do sadry a následne zaliať do olova ?

Použitie zvierat v umeleckých dielach nie je v umení novinkou . Veď len taký svetový Damien Hirst, umelec ktorý zalial žraloka či kravu do formaldehydu, je uznávaným a známym práve pre to.

Dielo slovenského umelca Jána Zelinku na prvý pohľad evokuje smútok. Poukazuje na existencionálne otázky. Smrť vôkol nás. Pominuteľnosť života. Prehliadnuteľnosť živočíchov. Nevšímavosť utrpenia. Nemožnosť zastavenia sa .

Môžeme sa rozcítiť nad zabitým zvieraťom- zabitým našou rýchlou civilizáciou. Ležiacim niekde vedľa vozovky. Môžeme to urobiť, lebo ho vidíme a spomíname napríklad na vlastné zvieratko, ktoré tak skončilo, alebo tam môže skončiť. Zarazí nás to, lebo dielo sa nachádza v galérii. Možno, že to pôsobí o to silnejšie , že je to jeho neprirodzené miesto. Zabité zviera pri ceste pôsobí žalostne, či nešťastne, ale pomyslíme si   „Stáva sa…“ .  V galérii uhynuté zviera pôsobí neadekvátne… Toto nie je jeho miesto bývania, ani jeho miesto pochovávania. Hoci bezmenné , ale konkrétne jedno zviera na konkrétnej výstave. Účelom umenia je konkrétnym poukázať na všeobecné, ktoré zasa zapôsobí na konkrétneho recipienta. Vystavené uhynuté zviera v galérii nemôže byť konkrétne zviera. Môže to byť iba všeobecné dielo, ktoré ktoré má poukazovať na všetky nešťastné zvieratá.

Tu je samotný objekt svojím zobrazením. Alebo jadrom zobrazenia. Tým, že uhynuté zvieratá nie sú len ideou diela ale jeho doslovnou časťou- jadrom -ako súčasťou plastiky vyvoláva v nás napätie , ktoré je spôsobené  ambivalentnými pocitmi- morbídnými a zároveň nostalgickými, smutnými či pohoršujúcimi.

V tejto súvislosti vzniká otázka, či použitým konkrétneho zvieraťa sa neoslabuje myšlienka poukázať na množstvo takto zabitých zvierat. Je to pomník jedného zvieraťa. Sarkofág pre jedného.

Vnemy a myšlienky sa príliš sústreďujú na určité dielo a odpútavajú pozornosť od vyššej konceptuálnej myšlienky. Tá tu síce je implicitne prítomná ako poukázanie na smrť a zabitie zvieraťa ako udalosť nevšímanú a nevnímanú . Umiestnením do galérie sa z diela stal akýsi pamätník. Zdrojom pre tento pamätník je náhoda. Náhodou bolo zabité zviera. Náhodou sme nestihli pribrzdiť. Náhodou chcelo sa prebehlo cez cestu, ale už nestihlo.

Snažím sa skúmať ako rozmýšľa bežný návštevník galérie, prípadne nachádzať most medzi pohľadom umelcov a svetom obyčajným, ako by povedal Arthur Danto. Vlastne neviem, ako možno toto dielo priblížiť divákovi.

Zelinkovo dielo Requiem pre organizmy (od 2010) bolo nazvané ako jeho najzásadnejšie dielo a výtvarná teoretička Jana Migašová ho charakterizuje ako plastiku na hranici medzi plnokrvnou sochou a konceptom, ktorý dokončuje príbeh a je aktom milosrdenstva.  Mňa najprv pri diele Requiem pre mačku, vidiac ju ležiacu na podlahe v galérií, napadlo : recesia, či snaha umelca šokovať. Teraz ma viac zaráža etická stránka diela. Mám pocit, ako by sa etická stránka bila s umeleckou. Čo je trochu absurdné, lebo v múzeách sa zvyknú nachádzať aj ľudskú pozostatky, ako múmie a hrobky. Zviera na druhej stane nie je človek a tak nedá sa tu hovoriť o nehumánnom prístupe k jeho pozostatkom. ( aj keď etika pozná aj taký postoj- napr. preferenčný etický utilitarizmus).

Jedno slovo ale neviem vyvrátiť z charakteristiky kolekcie týchto platík a to slovo : morbídne. Áno, je to morbídne ale aj trefné, dialogizujúce, kontroverzné, smutné, excentrické, zarážajúce, poukazujúce, …..

Také aké má byť súčasné postmoderné dielo.

 

 

 

 

Zdroje:

časopis Profil

Prešovský večerník

Arthur Danto : Zneužitie krásy

TOP5 (slovenská literárna scéna 2015 v odbornej reflexii )