Denník N

Slovenské spravodajské služby dlho fungovali ako nástroj v rukách politikov. Ako to chceme zmeniť?

Ako koalícia PS/Spolu sme predstavili program do parlamentných volieb. Aj ja som doň prispel svojou troškou, a tak teraz predstavujem hlavné témy, na ktoré som sa zameriaval.

21. septembra sme predstavili náš volebný program. Desiatky odborníkov a odborníčok v Progresívnom Slovensku a Spolu pracovali celé leto na tom, aby dali dokopy všetky naše vedomosti a skúsenosti do celistvého programu koalície. Všetci cítime, že Slovensko prichádza do zlomového bodu. Tento program je cestovnou mapou toho, ako sa dostať medzi najmodernejšie krajiny na kontinente a nespadnúť do priepasti.

Postupne budem predstavovať oblasti, na ktorých som pracoval. Začnem spravodajskými službami, ktorými som sa zaoberal už za čias mojej práce v parlamente, keď som pripomienkoval spravodajskú legislatívu.

Spravodajské služby sú v dnešnej dobe kľúčové. Mali by nás chrániť pred najväčšími hrozbami súčasnosti, avšak na Slovensku žiaľ patria k jednej z najmenej reformovaných oblastí štátu. V posledných desaťročiach slúžili prevažne ako nástroj v rukách politikov, verejný záujem hral druhé husle. Kroky politikov si nezaslúžili stovky poctivých príslušníkov a príslušníčok, ktorí si zaslúžia moderné pracovné prostredie s prvotriednym vedením.

V prípade spravodajských služieb čelíme trom kľúčovým výzvam. Najskôr potrebujeme jasne definovať rámec, čo majú robiť. Musíme byť oveľa prísnejší pri spôsobe výberu ich šéfov. A musíme vytvoriť funkčný mechanizmus na ich kontrolu. Nejde mi o žiadnu buzeráciu, ale špeciálne štátna organizácia pracujúca v utajení potrebuje cítiť protitlak, aby mohla zlepšovať svoju efektivitu. Inak začne prevládať pasivita.

Čo vlastne robia?

V prípade SIS a Vojenského spravodajstva preto musíme nanovo definovať ich úlohy. SIS by sa mala sústrediť najmä na bezpečnostné hrozby a kriminalitu prenechať spravodajským elementom polície. Vojenské spravodajstvo by zase malo vykonávať jedine spravodajskú podporu pre naše ozbrojené sily. Všetko nad tento rámec už patrí iným zložkám. Zabúdať pritom nesmieme ani na boj proti hybridným hrozbám a dezinformáciám.

Jedna ruka na Slovensko často nevie, čo robí druhá. Doplácame takto na rozdrobenosť riadenia našich spravodajských služieb aj politické rozdelenie. Vo svete je pritom čoraz populárnejší trend zlievania informácií v “centre vládnutia”. Na Slovensku teda fungujeme v presnom rozpore s modernými spôsobmi riadenia.

Najvyššie postavení politici v krajine, ktorí robia najdôležitejšie rozhodnutia, potrebujú komplexné a celistvé produkty spravodajskej práce. Bezpečnostná rada SR je dnes nanešťastie najmä formálnym orgánom, kde sa vedeli skryť aj takí vyslúžilí poslanci ako Jasaň, a potrebuje posilniť. Už roky v nej vzniká Situačné centrum, ktoré malo už dávno fungovať, a presunúť by sme tam mali aj Národné bezpečnostné a analytické centrum a Centrum pre boj s dezinformáciami, ktoré navrhujeme my.

Premiér spoločne s členmi Bezpečnostnej rady by vďaka týmto zmenám mali komplexný prehľad o zisteniach spravodajcov. S týmito poznatkami by vedeli koordinovať ostatné bezpečnostné zložky krajiny. V ideálnom prípade by celú túto aktivitu mohol zastrešovať štátny tajomník pre národnú bezpečnosť – človek s jasným politickým mandátom od predsedu či predsedkyne vlády.

Kto ich riadi? 

Šéfom spravodajskej služby sa dnes vie stať hocikto. Súčasný riaditeľ SIS by rozhodne nebol ideálnym kandidátom. Kedysi bol aktívny v Maltézskych rytieroch a o jeho názoroch na bezpečnostné hrozby nevieme takmer nič. Nominácia šéfa SIS spadá medzi právomoci premiéra a je to tak v poriadku, ale nevidím dôvod, aby tento nominant nepodliehal verejnej kontrole.

Všetci šéfovia spravodajských služieb by mali absolvovať vypočutie pred kontrolnými výbormi parlamentu. Súčasťou vypočutia by mala byť aj verejná časť, ako je to bežné v zahraničí. Zároveň by nemali byť neznámymi tvárami. Obzvlášť v dobe hybridných hrozieb je dôležité, aby zo svojej pozície komunikovali informácie verejnosti, ako sa to momentálne deje napríklad u našich susedov v Česku.

Kto ich kontroluje?

Nebudeme si klamať, naša parlamentná kontrola je fraška. Jej úlohou by malo byť dohliadanie na efektivitu práce služieb, dodržiavanie zákona aj využívanie finančných prostriedkov. Dnes výbory nedokážu plniť ani jednu z týchto úloh.

Výbory treba spojiť do jedného, ktorý bude členom poskytovať aj odborné zázemie. Personál výboru napríklad v podobe pridelených príslušníkov spravodajských služieb by vedel plniť kontrolné úlohy podľa pokynov členov výboru zrejme najefektívnejšie. Zákon musí jasne definovať právomoci k nahliadnutiu do dokumentov či poskytovaniu informácií. Paralyzovaná komisia pre kontrolu nasadzovania odposluchov sa musí jednoznačne sfunkčniť alebo rovno integrovať do nového výboru.

V neposlednom rade by výbory mali slúžiť ako skutočná pomoc whistleblowerom zo spravodajského prostredia. Dnes sa musia spoliehať na úniky informácií do médií, z čoho vyplýva riziko prípadného trestného stíhania. Aj toto ale vieme robiť lepšie, stačí sa inšpirovať vo svete.

A prečo je vlastne tajné tajné? 

Z tejto veci sa až rozum zastavuje. Ak sa dnes nejaké ministerstvo rozhodne formálne utajiť akýkoľvek dokument, neexistuje orgán, ktorý by mohol preveriť, či je takéto utajenie oprávnené. Zákon teda stanovuje presné podmienky, kedy niečo môže byť utajené, ale overiť to už nedokáže nik. A to sa musí zmeniť.

Teraz najčítanejšie

Martin Dubéci

Analytik a aktivista. Píšem si tu svoje poznámky k politike a spoločenským otázkam. Som členom predsedníctva a sekretárom hnutia Progresívne Slovensko. Venujem sa politickej stratégii a bezpečnosti.