Zenová teória klišé
Najprv vzorky a potom nejaké strašné priznanie.
Jej hnedé oči sa smiali. Dlhé tmavé vlasy sa jej obtáčali okolo zružovených spotených líc a podchvíľou si ich odhŕňala. Ešte stále bola dieťaťom, ktorého jediným svetom bol ten okolo nej. Usmievala sa dôverčivo na brata a hľadala v jeho očiach náznak ďalšej hry.
Aj v dospelosti z nej vyžarovalo sebavedomie niekdajšieho motýlika obdivovaného pre pestrofarebné krídla.
Rozmýšľam nad tým už dlho, a stále nemám jasno v tom, čo je to vlastne klišé. Napriek tomu, že si nie som istá, čo to je, naďalej redigujem texty a radím ľuďom, aby niečo vyhodili, pretože je to klišé.
Nedávno som si nad jedným konkrétnym miestom uvedomila, že to, čo radím vyhodiť, pretože mi to pripadá ako klišé, je jednoducho frazeologizmus, štylisticky zrejme neškodný.
Šokujúce, že.
Slovníková úvaha
Klišé je často používaný slovný zvrat, obyčajne ošúchaný. Dokonca myšlienkovo prázdny, hovorí jedna definícia.
Rovnako môže toto slovo označovať zaužívaný, málo originálny spôsob spracovania určitého slovesného al. dramatického diela, nezáživný, fádny stereotyp.
Jeseň máme za dverami.
Je to klišé? Nie je to pritom úplne krásna predstava? Vytrhneš sa po troch hodinách z hlbokého zamyslenia, schytíš vetrovku a kľúče, rozďavíš dvere, za nimi jeseň. Ach. Nevedel som, že si tu. Vyjdete pred dom, je chladno. Listy sa pomaly farbia do červena, do žlta.
Alebo.
Zástupcovia oboch krajín našli spoločnú reč.
To by malo byť novinárske klišé. Pritom aj to je super, keď si to človek predstaví. Možno hovoril jeden, potom hovoril druhý, a potom hovorili obidvaja naraz, a dokonca tou istou rečou. Chvíľu to trvalo, ale boli trpezliví. Ako zurkotavé pramienky rozbehli sa hlasy, preplietli sa v politickom porozumení. Steny napli uši.
Klišé zrejme bude kultúrne podmienené. Liou Cch‘-sin kdesi v románe Problém tří těles o svojom hrdinovi píše, že chcel znieť odvážne, ale hlas mal tenký jako rákos. Mne sa to nesmierne páči. Pritom čínsky redaktor (alebo dokonca bežný čitateľ) si povie, že rákos? Ale no tak. Nebolo už dosť rákosia v našej literatúre?
A okrem toho bude klišé kontextuálne. Správne zasadené, nemuselo by nás rušiť. Príklad nemám. Aj tak mi ide o niečo iné.
Na slovíčko, slovíčko
Odkiaľ si prišlo? Samozrejme z francúzštiny. Cliché! Pôvodne išlo o nejaký technický výraz, kníhtlačiari tak nazývali nejaký svoj polygrafický hranol, toto si úplne vymýšľam, ale určite ste si pod tým predstavili niečo rozumné.
Oni v každom prípade potrebovali, aby to bolo zakaždým rovnaké, presne o to im išlo.
Až niekedy v roku 1888 s rozšíreným kovových platničiek, z ktorých sa určitý vzor či obrázok mohol reprodukovať donekonečna, sa aj toto slovo začalo používať s negatívnym zafarbením. Je to klišé, videl som to tisíckrát, furt to isté.
Asi by sme to mohli hodiť na konzumnú spoločnosť, v konzumnej spoločnosti všetko zdevalvovalo, človek ani len nemôže s radosťou v srdci skonštatovať, že je jeseň za dverami. Jeseň je reálne za dverami a ja aby som hľadal, ako to povedať ináč.
Poznámka bokom
Podľa mňa by niekto mohol napísať dosť pozoruhodnú esej o klišé a o barokovej afektovej teórii. Tak na 50 percent je to úplný nezmysel, ale zvyšných 50 percent sľubuje prinajmenšom podnetné úvahy o tom, ako vlastne fungujeme. Aj keby jedno k druhému úplne nesedelo – vidím tam paralely.
Zenová teória klišé
Už dlhšie som v kontakte so slovenským básnikom Matúšom Benkovičom, vymieňame si hravé epištoly o poézii, filozofii a kvantovej fyzike. Asi trikrát sme sa stretli osobne, aby sme si poskytli nejaký ťažko zohnateľný knižný matroš.
V debatách sme sa pozastavovali napríklad nad tým, čo znamená banálne. Niekto to zrejme použil v recenzii. Barborík? Nádaskay? Alebo dokonca ja? Banálne s klišé určite súvisí, majme to na pamäti.
Potom mi Benkovič poslal jeden pekný zenový príbeh a potom sme sedeli na obede, v paláci konzumu, kde by intelektuála nikto nečakal, a ja som začala rozvíjať úvahu týmto smerom:
Podľa starej zenovej múdrosti sú hory spočiatku hory a rieky sú rieky, potom hory nie sú hory a rieky nie sú rieky, a napokon sú hory horami a rieky riekami.
Mnohým ľuďom klišé neprekáža, neidentifikujú ho ako problematické, ruža je červená ako krv a niečie oči sa smejú, to je pravda a je to v poriadku. Hora je hora a rieka je rieka. Niektorým ľuďom sa to máli, stratili prvú naivitu, povedal by Kocúr, inými slovami, žijú v dualite. Ešte by sa zas dalo šermovať Hegelom, samozrejme. Syntézou by bolo to posledné, hory sú opäť hory a rieky sú rieky. Prežil som rozpor, zjednotil som sa. Dívam sa a vidím a je to v poriadku.
Verím, tak ako vzťahoví terapeuti z časopiseckých poradní, že problém je vždy na oboch stranách. Slovný zvrat sa neošúchal sám do seba, používame ho my. Autor ho môže použiť bez zaváhania, jemu pripadá svieži. Ak mne nepripadá, možno som príliš rozmaznaný prijímateľ.
Ak poviem, že niečo je klišé, vlastne hovorím: Nudím sa. Toto už som videl mnohokrát.
Daj mi niečo nové, hovorím.
Svoju výčitku pritom môžem predniesť literárno-kritickým slovníkom, ale nemusím; poviem klišé a je jasné, že sa v tom vyznám.
Pritom kánon je samozrejme umelý, zariadil som si obývačku a vyhlásil sa v nej za kráľa, a tak teraz vládnem, vynášam rozsudky.
Svojím spôsobom taký Dunning-Kruger efekt, povedal na to Benkovič, kognitívne skreslenie: neviem, že toho v skutočnosti veľa neviem.
Čo na to redaktor
Spomínala som to Želinskému, ktorý mi redigoval text. Už sme to tuším mali hotové, keď ešte na poslednú chvíľu písal, že by vyhodil nejaké svetlo pouličných lámp na záverečných stranách. Chápala som presne, o čo mu ide, škrtla som a nezaplakala.
Potom som uvažovala, kam nás toto môže zaviesť. Ďalšie a ďalšie výrazy a spojenia nám budú pripadať ošúchané, ďalšie a ďalšie veci označíme za klišé, a teda za hriech, a čo nám zvýši?
Želinského zenová teória pobavila, ale je to vecný človek, povedal niečo v tom zmysle, že by s klišé radšej tvorivo narábal.
Ja stále myslím na kečup, divadlo, na moment, keď si poviete, že to je koniec koncov ilúzia a netreba sa strápňovať realistickým predvádzaním tragických smrtí, a tak priznáte, že krv je kečup a divadlo je ilúzia, ale aj to sa vám omrzí, tak sa vrátite ku krvi, ale bude to nejaká konceptuálna krv, a potom tam možno krv nebude, vyhnete sa jej, a tým na ňu vlastne o to väčšmi upozorníte, aha, mala by tu byť, a nie je.
Možnosti sa zužujú, zaháňame sa do úzkych.
Príde chvíľa, keď už sa nevykoktáme.
Straším.
Večný návrat
Táto minerálka už ma nebaví. Chcem citrónovú príchuť. Citrónová príchuť je všade, čo tak materina dúška? Čo tak nejaký javor, ty kokos, alebo gaštan? Gaštanová minerálka, kto by si to kedysi bol pomyslel.
Potom prídem na to, že najlepšia je voda, niet nad to, vnoriť tvár do horskej bystrinky.
A tak ďalej. To sú len také bonusové námety na úvahu. Nejaké obrodzovanie literatúry či sveta na mysli nemám. Ani návrat k niečomu prapôvodnému, hľadanie toho mýtického spojenia, ktoré sme stratili kdesi po ceste – čítala som raz, že pre tento pocit straty a odtrhnutosti lamentovali už predsokratici, možno je starý ako ľudstvo samo.
Filozofická odbočka
Asi som si niečo kúpila v Tally Weijl. To je ten obchod, kde si môžete kúpiť tričko pre svoje stehno, také absurdne malé veľkosti tam majú. Ale asi som si tam niečo kúpila, lebo mám ich papierovú tašku. Na jednej strane je napísané:
PUT YOURSELF FIRST
A na druhej:
SHOW WHO YOU ARE
To nie je blbá veta. Samozrejme, aby som ukázal, kto som, musím na to najprv prísť. Musím najprv spoznať sám seba. To sú zásadné filozofické problémy, na týchto taškách, to sú veľké výzvy. Asi ako výzvy nie sú zamýšľané, vety sa použili ako heslá. Na stránkach majú ďalšie, takmer si hovorím, že by sa k tomu dal založiť debatný krúžok (Multiple personalities? I call it „coexisting moods“).
Ale čia je to vina, ak nepremýšľame? Ak nie sme vnímaví?
V zdravom tele zdravý duch, to sa tak hovorí, predstavíme si asi cvičenie, ranný beh, permanentku do fitka, ktorú sme si kúpili na Vianoce, šli sme tam dvakrát v januári, alebo sme tam nešli vôbec, ba ani sme sa za ten čas nenaučili, že to je permanentka, a nie pernamentka, osem mesiacov hovoríme priateľom a známym, musím ísť do fitka, mám tam pernamentku, v zdravom tele zdravý duch.
Duch je pre nás prázdne slovo. Ale to slovo za to nemôže.
Pomalý exitus
Článok je opäť akýsi prerastený; čas podrezať a odložiť.
V úvode spomenutá definícia klišé (prevzatá zo Slovníka súčasného slovenského jazyka) hovorí o málo originálnom spôsobe narábania s niečím. To samozrejme vypovedá o nejakom našom hodnotovom nastavení a nie o nejakej univerzálnej pravde. (A toto konštatovanie bolo banálne.)
Chceme originálne (buď iný) a autentické (buď sám sebou).
Chceme naozaj? Klišé je bezpečie. Neprivedie do úzkych, je jednoznačné.
Stále dosť premýšľam nad Coelhom. Coelho zavrhol Joycea, lebo Ulysses je čistý štýl, nič než forma. Coelho povedal, že je väčší spisovateľ než Joyce, lebo dokáže zložité veci povedať jednoducho a forma uňho nikdy neprevalcuje obsah.
Coelhove knihy prinášajú veľké príbehy; z formálneho hľadiska sú plné klišé.
Čo je to klišé?
Dokážem sa na to pozrieť aj tak, že by som odložila žezlo a vyliezla zo svojej kráľovskej obývačky?
Čo uvidím?
Samozrejme, to je teoretizovanie; v praxi môžem čítať knihu a nefalšovane trpieť.
Ale čím to vlastne je?
To nie sú rečnícke otázky.
NAZRI DO SEBA
Záverom sa ospravedlňujem Matúšovi Benkovičovi, ktorý nedostal na výber, či sa chce ocitnúť v článku; keďže sa však tieto úvahy rozvíjali v dialógu, nechcela som si ich privlastniť.
SORRY
Ak niekto identifikoval obe vzorky, bez pomoci vyhľadávačov, mohol by sa mi ozvať.
UŽ NIKDY NIČ
A PREDSA
Majte sa.
