Denník N

Uplynulo 100 rokov od začiatku Veľkého oceliarskeho štrajku

Rudolph Dressel ide dostať ranu od štátneho policajta (bez akejkoľvek provokácie), rok 1919, Homestead, Pennsylvánia
Rudolph Dressel ide dostať ranu od štátneho policajta (bez akejkoľvek provokácie), rok 1919, Homestead, Pennsylvánia

O imigrácii Slovákov do USA a ich boji za práva pracujúcich.

22. septembra 1919 sa dohodlo všetkých 24 oceliarskych odborárskych organizácií združených v American Federation of Labor na započatí štrajku proti United States Steel, ktorý vošiel do histórie ako The Great Steel Strike of 1919. Robotníci požadovali 8-hodinový pracovný čas, lepšie pracovné podmienky a právo kolektívneho vyjednávania. K štrajku sa pridalo vyše 350 tisíc robotníkov (niektoré zdroje hovoria o 365 tisícoch) a trval 15 týždňov.

K štrajku sa pridalo aj mnoho Slovákov žijúcich v Amerike, ktorí na prelome storočia tvorili 13,1% všetkých amerických oceliarov a 12,8% všetkých amerických čiernouhoľných baníkov. Imigračná vlna Slovákov do Spojených štátov amerických začala v 80. rokoch 19. storočia a trvala približne 4 dekády, až pokým nebola zastavená schválením zákonov obmedzujúcich imigráciu v 20. rokoch 20. storočia. Do týchto momentov mali Spojené štáty tzv. open door policy (politika otvorených dverí), kedy bolo rôznym menšinám z Európy umožnené prísť do nového sveta a hľadať tam šťastie.

Obmedzenie imigrácie, ktoré je aj teraz témou v Spojených štátoch, malo teda za cieľ obmedziť imigráciu aj našich ľudí a bolo zamerané proti národom „východnej Európy“, ktorých predstavitelia hovorili „čudnou“ rečou, mali inú kultúru, svoje cirkvi, boli braní za hlúpych a objavoval sa aj strach zo šírenia komunizmu. Slováci sa do Spojených štátov sťahovali za prácou kvôli európskej populačnej explózii (ktorá v konečnom dôsledku viedla k Prvej svetovej vojne…). Za 4 dekády imigrovalo do Spojených štátov cca. 650 tisíc Slovákov a polovica milióna sa v tejto krajine usadila. 80% Slovákov v USA boli rímsko-katolíci, 15% luteráni a zvyšok gréko-katolíci a kalvinisti. Na prelome storočí sa do tejto krajiny vybrali aj moji predkovia, usadili sa v Braddocku pri Pittsburghu a tam sa im narodil môj prastarý otec.

V Spojených štátoch 19. storočia neexistovalo sociálne zabezpečenie, ktoré by ľudí chránilo v prípade výpadku príjmu (choroba, staroba, smrť), a tak si Slováci založili celkovo 50 spolkov, ktoré vytvorili vlastný systém sociálneho zabezpečenia. Neskôr sa tieto spolky združovali pod National Slovak Society (52 tisíc členov) alebo First Catholic Slovak Union (72 tisíc členov). V roku 1919 bolo v USA 12 veľkých celonárodných slovenských združení, ktoré mali 212.241 členov. Slováci sa vždy radi delili, a tak sa združovali na základe príslušnosti k cirkvi, regiónu, remesla, národnej orientácie alebo dokonca nárečia. Východniar teda ostával východniarom aj v USA. Národná orientácia predstavovala inklináciu k monarchii, samostatnému Slovensku (kde sa špekulovalo aj o únii s Ruskom) alebo Československu. Rozpadom Rakúsko-Uhorska išlo maďarónstvo do útlmu, dominovali Čechoslováci, ale stále pretrvával aj slovenský nacionalizmus.

Medzi rôznymi združeniami prebiehala len minimálna spolupráca, čo bolo a je pre tak malý národ typické. Ženy mali svoje vlastné spolky a najznámejším bola Živena, ktorú založili Slovenky v New Yorku v roku 1891. Komunity a spolky mali svoju tlač, ktorá zvyšovala povedomie Slovákov o dôležitých udalostiach doma a vo svete. V roku 1885 vznikol v Pittsburghu prvý týždenník, ktorý sa o rok neskôr premenoval na Amerikánsko-slovenské noviny. Medzi najznámejšie periodiká v roku 1919 patrili: Jednota, Národné noviny, Slovenský sokol a socialistická Rovnosť ľudu.

Ako som už spomenul, život Slovákov v USA bol veľmi ťažký, lebo boli v neustálom konflikte s kapitalistami a staršími usadlíkmi, ktorí tých novších utláčali tak, ako boli kedysi utláčaní oni sami… V prípade Slovákov sa jednalo najmä o Írov a Nemcov.

V roku 1919 žilo v USA 619.866 prvo a druho-generačných Slovákov, pričom polovica z nich žila v Pennsylvánii. Keďže Slováci neovládali miestny jazyk, tak pracovali v baníctve, oceliarstve a ropnom priemysle, a to na najnebezpečnejších robotníckych pozíciách (kde pracovali aj moji rodinní príslušníci). Ír, ktorý práve vyšiel z lode, dostal lepšiu prácu ako Slovák, ktorý už roky pracoval v danom odvetví. Pracovné zranenia a úmrtnosť boli bežnou záležitosťou. Vykorisťovanie zo strany kapitalistických magnátov bolo ako zákon. Robotníci mali 7-dňový pracovný týždeň a denne robili 12 hodín (výnimku tvorila každá druhá nedeľa). Množstvo odpracovaných hodín a náročnosť práce si vyžadovala svoju daň na zdraví. Chlapi sa v práci doslova zodrali a umierali mladí, pričom za sebou zanechávali vdovy s množstvom detí. Nájom za bývanie bol vysoký, a tak museli časť priestorov prenajímať iným robotníkom, aby vôbec vyžili. Najhoršie bolo počas Veľkej vojny, kedy sa zastavila imigrácia a nebolo nájomníkov. Počas týchto „kríz“ rodiny prejedali svoje úspory, a tak zostávali v nekonečnej špirále chudoby a zmena prišla až po 2. svetovej vojne.

Kapitalizmus 19. storočia fungoval na jednoduchom princípe – robotníci nesmeli za žiadnych okolností zbohatnúť a museli zostať robotníkmi. Tento princíp bol detailne popísaný v knihe Out of This Furnace od Thomasa Bella. Kapitalistickí magnáti neváhali znížiť robotníkom hodinovú mzdu, aby ich udržali v chudobe. Tieto praktiky používal aj Andrew Carnegie, ktorý je v Spojených štátoch braný za významného filantropa, ktorý postavil množstvo knižníc a iných budov, ale oceliari vtedajšej doby pre neho nemohli nájsť pekného slova. Carnegie si svoj imidž kúpil a mal z čoho…

Proti zníženiu mzdy sa viedol slávny štrajk v oceliarňach v pennsylvánskom mestečku Homestead (Homestead Steel Strike), ktorého sa zúčastnili mnohí Slováci. Štrajk v oceliarňach vlastnených Carnegie Steel Company začal 1. júla 1892, Carnegie proti robotníkom nasadil ozbrojencov a štrajk sa zaradil medzi krvavé míľniky boja za práva pracujúcich, hneď vedľa najznámejšej demonštrácie Haymarket Affair (4. mája 1886), ktorú si do dnešných dní pripomíname v upravenom termíne 1. mája ako Medzinárodný sviatok pracujúcich (v tento deň sa rozbehli rozsiahle demonštrácie robotníkov v USA).

Kým drvivá väčšina Čechov, Slovákov a podkarpatských Rusínov prišla k 8-hodinovému pracovnému času a všeobecnému volebnému právu ako slepé kura k zrnu (len vďaka ľuďom ako boli Tomáš Garrigue Masaryk a Milan Rastislav Štefánik a vďaka legionárom, ktorí bojovali na frontoch Veľkej vojny za vznik demokratického a progresívneho Československa), Američania si svoje práva museli vybojovať „the hard way“. Druhá polovica 19. storočia bola posiata demonštráciami a výnimkou nebol ani začiatok 20. storočia.

Hlasovací lístok pre/proti pridaniu sa k štrajku.

Počas Veľkej vojny nakupovali Slováci vojnové dlhopisy Spojených štátov a posielali svojich synov do boja, a tak po vojne oprávnene žiadali rovnaké zaobchádzanie ako s anglicky hovoriacimi Američanmi. 22. septembra 1919 sa slovenskí oceliari pridali k Veľkému oceliarskemu štrajku. Kapitalisti, ktorí vlastnili najväčšie médiá v krajine, ich okamžite označili za boľševikov, anarchistov a imigrantov vytvárajúcich problémy, čo zaberalo na zvyšok populácie. Štrajk nebol prezentovaný ako súboj pracujúcich a kapitalistov, ale ako súboj bezprávia so skutočnými Američanmi, pričom najväčšie útoky padali na mladších prisťahovalcov, medzi ktorými boli aj Slováci. Americkí kapitalisti v minulosti vítali príchod týchto imigrantov, lebo im mohli vyplácať nižšie mzdy, ale akonáhle sa utláčaní robotníci ozvali, magnáti sa do nich pustili. Rovnaký scenár prebehol necelé polstoročie pred týmto štrajkom, keď sa vzopreli Íri a bojovali za svoje práva. História sa opakuje.

Štátni policajti vyháňajúci pokojných občanov z obchodov, rok 1919, Clairton, Pennsylvánia

Robotníci išli do štrajku aj napriek tomu, že si boli vedomí možných konzekvencií. Štrajky boli v minulosti potláčané silou a krajinou rezonoval čerstvý prípad brutálne zavraždenej Fannie Sellins. Fannie Sellins, babička, ktorá stratila svojho syna v Prvej svetovej vojne na bojiskách Francúzska, bola organizátorkou v United Mine Workers of America. Práve jej sa podarilo unionizovať robotníkov z oceliarní United States Steel vo Vandergrift, Leechburg a New Kensington, ale taktiež z menších spoločností v Brackenridge. S jej úspechmi sa hromadili vyhrážky a všetko vyvrcholilo 26. augusta 1919, keď opití policajti napadli streľbou štrajkujúcich baníkov vo West Natrona a Joseph Strzelecki bol smrteľne ranený. Keď policajti mlátili jeho bezvládne telo, prosila ich Fannie Sellins, aby ho nezabili.

Jeden z policajtov udrel pani Sellins obuškom, tá spadla na zem a snažila sa odplaziť preč. V tom ďalší z policajtov zakričal, aby tú „*** zabili!“ Nasledovali tri rany do chrbta pani Sellins, ktorej telo zostalo bezvládne ležať. Policajtom to nestačilo a prišiel výkrik: „dajte jej ďalšiu!“ Jeden z policajtov pristúpil k telu bezvládnej Fannie Sellins a chladnokrvne do nej vpálil štvrtú ranu. Telo mŕtveho baníka bolo naložené na nákladiak a aby to nebolo málo, Fannie Sellins dostala ešte ranu obuškom do hlavy, ktorá jej prelomila lebku. Všetko sledovali nemí civilisti a medzi nimi aj deti. Ani jeden z policajtov za tento čin nesedel. Fotku tela Fannie Sellins tu radšej nezverejním.

The Great Steel Strike of 1919 ochromil polovicu oceliarskeho priemyslu Spojených štátov a keby nechytil prezident Woodrow Wilson mŕtvicu, zrejme by došlo k nasadeniu federálnych ozbrojencov a štrajk mohol skončiť ešte krvavejšie. Iniciatívy sa chopili štátne policajné zbory a kaziči najatí spoločnosťami, ktorí mlátili štrajkujúcich, strieľali do nich, zatvárali ich do väzení a viedli proti nim špinavé kampane.

Slovenská komunita v Braddocku nikdy nezabudne na incident, ktorý sa odohral v Kostole sv. Michala (teraz Good Shepherd Catholic Parish na Braddock Avenue) a zažili ho aj členovia mojej rodiny, ktorí žili v tesnej blízkosti kostola a bol to aj ich kostol. Kostoly boli v tých časoch aj komunitnými centrami, kde sa ľudia stretávali a vymieňali si informácie. Aj keď mnoho slovenských katolíckych kňazov štrajk nepodporovalo, slovenský reverend Adalbert Kazincy (pôvodne Kazinský alebo Kažinský) prechovával sympatie voči štrajkujúcim a odborom. Vďaka svojim aktivitám bol známy ako „Mojžiš pracujúcich ľudí“ a v čase štrajku boli jeho omše nahradené štrajkovými zhromaždeniami a keďže mnohí kňazi štrajky nepodporovali, oprávnene strácali podporu svojich veriacich, ktorí radšej chodili do katolíckeho kostola v Braddocku, a to aj luteráni…

Pamätná tabuľa v Braddocku pripomínajúca The Great Steel Strike of 1919 a rolu, ktorú v nej zohral miestny reverend.

Špinavú robotu za korporácie nerobili len policajti, ale aj zamestnanci súkromnej bezpečnostnej firmy Pinkerton. Štátni policajti a najatí ozbrojenci mlátili ľudí v Braddocku pri pohreboch, na uliciach a neváhali útočiť aj na malé deti.

Jedného dňa sa tieto najaté sily snažili prekaziť zhromaždenie v Kostole sv. Michala, na svojich koňoch vošli priamo do kostola a mlátili ľudí obuškami hlava nehlava. Reverend sa po tomto akte zaprisahal, že sa to už nikdy nebude opakovať a dal prerobiť vchodové dvere tak, aby bol vstup zalomený a smeroval do bočnej uličky (na Frazier Street). Takto sa stal nepriechodným pre kone a ľudia sa v ňom cítili bezpečnejšie. V roku 1929 na mieste starého kostola vznikol nový, tehlový, ktorý prežil až do súčasnosti.

Ale späť k štrajku, ktorého podpora slabla, a tak sa The Great Steel Strike of 1919 začal postupne rozpadať až skončil začiatkom januára 1920. Dopad na odbory bol podobný ako pri štrajku v Homestead – došlo k totálnemu kolapsu na dlhé obdobie. 8-hodinový pracovný čas bol v Spojených štátoch zavádzaný postupne už od konca 19. storočia (napr. v baníctve, tlačiarenstve, Ford Motor Company, atď.) a tento proces si vyžiadal množstvo vytrvalosti, odhodlania, práce a obetí. V oceliarstve sa veci začali lámať v roku 1924, keď začali prví oceliari prechádzať na 8-hodinové služby. Skutočným dôvodom pre tento krok bolo predošlé obmedzenie imigrácie, ktoré znížilo dopyt po tak náročnej práci a zmeny boli nevyhnuté pre udržanie ziskov.

Zlom pre najširšiu časť pracujúcich Američanov nastal až v roku 1937, keď sa 8-hodinový pracovný čas predstavil ako súčasť New Deal, ktorý presadzoval Franklin Delano Roosevelt. Len pre porovnanie, Československo si túto vymoženosť užívalo celoplošne už od roku 1918.

Teraz najčítanejšie

Vladimír Olej

Zakladajúci člen hnutia Progresívne Slovensko a autor kníh Fire Worshipers: Samo's Empire a The Corner of Death: Czechoslovaks in the Second World War.