Denník N

Čo nemá spoločné Kočner s únosom, alebo dôležitosť fungovania právneho systému

Boli to najmä právnici Ernest Valko, Jozef Šátek a Peter Vačok, ktorí neúnavne upozorňovali na nutnosť dodržiavania princípov právneho štátu. Ich nerešpektovanie Valko celkom lapidárne označoval za cestu do pekla.
Šátek a Vačok sa ako bývalí vyšetrovatelia únosu, presnejšie povedané násilného zavlečenia Michala Kováča mladšieho do Rakúska, a ďalších káuz spojených s SIS počas premiérovania Vladimíra Mečiara, sústredili najmä na tieto prípady. Zdôrazňovali pritom, že násilné zavlečenie slovenského občana do cudziny organizovanou skupinou, teda SIS, je teroristický čin, a ak sa vinníci nepotrestajú, Slovensko sa pridá k štátom, v ktorých sa toleruje terorizmus.

Návrat starých mýtov a lží

To, že sa únos a ďalšie kauzy z obdobia mečiarizmu neskončili súdnym rozhodnutím, nielenže doteraz deformujú náš právny systém, ale sa čoraz viac okolo nich začínajú objavovať mýty, založené na lžiach, nepravdách, či polopravdách. Niektoré z nich sa vytvorili ešte počas mečiarizmu v denníkoch a médiách, ktoré vlastnilo mečiarovské Hnutie za demokratické Slovensko, respektíve privatizéri z radov HZDS. Teraz sa oblúkom vracajú, akoby podložené novými faktami a informáciami. Mám na mysli najmä nový film Skutok sa stal.

Škoda len, že tie nové fakty a informácie nie sú verififikované.

Ani nemôžu byť, pretože nie sú pravdivé.

Marián Kočner a jeho pobočník

Fámy a mýty, ktoré sa vynorili vďaka filmu Skutok sa stal, sa krútia okolo Mariána Kočnera a jeho pobočníka Petra Tótha.

Kočner podľa všetkých zverejnených informácií a výpovedí, zneužíval to, že u nás nefunguje právny systém, pretože len v nefungujúcom právnom systéme sa všetky „kočnerovčiny“ mohli odohrať. Zneužíval prokuratúry, súdy, ba dokonca najvyšších politických predstaviteľov na to, aby mohol robiť nové a nové podvody. Nakoľko mu asistoval pritom Peter Tóth, to sme sa ešte nedozvedeli, aj keď sa rozhodol proti Kočnerovi v rámci podvodu so zmenkami Markízy vypovedať.

Na druhej strane mu v dokumentárnom filme Skutok sa stal Tóth pripisuje priam mýtickú postavu deux ex machina, ktorá zaobstará svedka, presvedčí ho, aby vypovedal, podplatí ho, a tým si on sám vybaví amnestiu.

Kočner vraj narazil na Fegyveresa

Napríklad o Oskarovi Fegyveresovi Tóth tvrdí, citujem:

„Nie on sa prihlásil Petrovi Vačokovi, že chce vypovedať, ale našiel ho podnikateľ Marián Kočner.“

Je pravda, že to nebol Fegyveres, ktorý sa prihlásil na polícii, napokon to ani nikto netvrdil. Úplným klamstvom ale je, že na Fegyveresa narazil Marián Kočner. Fegyveresa totiž počas vyšetrovania vypátral vtedajší vyšetrovateľ Peter Vačok. Už na jeseň 1995 o tom informovali niektoré médiá, napríklad Nový čas už 26.septembra 1995, teda tri týždne po únose.

Ako vstúpil do vyšetrovania Fegyveres

Vyšetrovateľa Petra Vačoka tesne po únose vyhľadal Ján V., policajt z Galanty, a priznal sa Vačokovi, že ho nedávno navštívil jeho priateľ, bývalý policajt Oskar Fegyveres, a žiadal ho, aby do svojich policajných záznamov dopísal, že 31.augusta 1995 v predpoludňajších hodinách zastavil neďaleko Galanty Fegyveresa ako šoféra Mercedesu 208 D. Skrátka, Fegyveres žiadal Jána V. o sfalšovanie policajných záznamov, nech z nich vyplynie, že Fegyveres bol v deň únosu v Galante. Keďže Jánovi V. okamžite prišlo na um podozrenie, že ho Fegveres žiada o falošné alibi, informoval o tom vyšetrovateľa Vačoka.

Napokon v tom čase už bol medializovaný nielen čas únosu, ale aj Mercedes 208 D, na ktorý Fegyveres tiež žiadal falošný policajný záznam. Niekoľko svedkov totiž tvrdilo, že Mercedes 208 D celé dva týždne videli stáť pred domom Michala Kováča mladšieho v Svätom Jure. Príslušníci SIS (medzi nimi aj Oskar Fegyveres) totiž z neho až do únosu sledovali prezidentovho syna.

Jána V. po zverejnení jeho výpovede zastrašovali. V novembri 1995 dokonca v jeho záhrade vybuchli dva granáty.

Výpoveď Oskara Fegyveresa

Fegyveres vypovedal v nedeľu 24.septembra. Podľa vlastných slov spočiatku si nebol istý, či má zmysel pred vyšetrovateľom Vačokom opísať, že bol priamym svedkom najprv sledovania Michala Kováča mladšieho a neskôr aj jeho únosu. Presvedčila ho Vačokova viera v to, že spravodlivosť napokon predsa len zvíťazí aj keď páchateľmi sú príslušníci a technika tajnej služby.

Zadržaní príslušníci SIS

V noci z 24. na 25 marca so súhlasom prokurátora zadržal vyšetrovateľ Vačok troch príslušníkov SIS, podozrivých z únosu. Zadržaní neboli len na základe svedectva Fegyveresa, ale aj vďaka niekoľkých získaných dôkazov a výpovedí ďalších svedkov. Išlo o Jiřího N., Igora M. a Dušana R.

Ani na tých neupozornil Marián Kočner, jednoducho boli vypátraní políciou.

Jiří N. bol už v tú noc obvinený z únosu. Lenže vzápätí prišli vyhrážky zo strany vtedajšieho riaditeľa SIS Ivana Lexu. Vyhrážať sa mal vyšetrovateľovi Vačokovi a vtedajšiemu riaditeľovi Krajského úradu vyšetrovania Jozefovi Šátekovi, že budú trestne stíhaní, ak okamžite neprepustia „jeho ľudí“, teda troch zadržaných siskárov. Prokurátor vzápätí zmenil názor a siskárov museli prepustiť.

Porada premiéra o únose

25.septembra v popoludňajších hodinách sa na Úrade vlády konala porada premiéra Mečiara s riaditeľom SIS Ivanom Lexom, ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom a generálnym prokurátorom Michalom Vaľom. Neskôr si zavolali aj vtedajšieho riaditeľa sekcie vyšetrovania Vladimíra Lamačku. Tam sa malo rozhodnúť, ako ďalej vyšetrovať únos.

Čuduj sa svete, ani tam Marián Kočner nebol.

Lexove vyhrážky sa ale naplnili. Voči Vačokovi sa začalo hneď niekoľko trestných stíhaní. Napokon ich všetky pre nedostatok dôkazov museli zastaviť. Z polície ho ale vyhodili. A odísť musel aj Jozef Šátek, Vladimír Lamačka, Imrich Angyal, Tibor Šmída a ďalší a ďalší. Len preto, že čestne konali svoju robotu.

Fegyveresova obava o život

Ale vráťme sa k Fegyveresovi, ktorý po výpovedi pochopil, že jeho odhalenie zákulisia únosu je natoľko závažné, až mu môže ísť o život.

Povedal pravdu a stal sa nechráneným terčom. V neprávnom štáte sa ľudia, ktorí svedčia o zneužívaní štátnych orgánov sú ľahkými nechránenými terčmi. Kvôli tomu ihneď po výpovedi ušiel zo Slovenska. Počas jeho ukrývania v zahraničí mu najprv zavraždili jeho najlepšieho priateľa Róberta Remiáša, vzápätí zomrel jeho otec a Fegyveres nemohol prísť mu ani na pohreb. O pár rokov zomrela aj jeho matka.

Peniaze pre Oskara

Všetci, ktorí sme sa pohybovali okolo únosu, sme si uvedomovali, že Fegyveresov život je v nebezpečenstve. Ušiel do zahraničia aj so svojou priateľkou, tam sa schovával, to znamená, že si nemohol hľadať prácu. Lenže musel aj z niečoho žiť.

Preto sa niekoľko ráz robila pre Fegyveresa zbierka. Prispeli mnohí, najmä podnikatelia. Boli to aj Slováci, žijúci v zahraničí. Trápilo ich, že sa slovenská tajná služba zaplietla do teroristického činu a že vďaka mečiarizmu sa Slovensko vzďaľuje demokratickej Európe do čiernej diery autokracie. Dúfali, že sa napokon predsa len spamätá a do čiernej diery nespadne. Svoj príspevok chápali ako pomoc slovenskej demokracii. Ich podmienkou ale bolo, že sa ich mená nebudú medializovať.

Mená niektorých poznám, pretože som zo dvakrát podobnú zbierku priniesla Fegyveresovi. Počas života Roberta Remiáša to bol on, čo mu niesol peniaze z podobnej zbierky, neskôr som to bola ja.

Meno Marián Kočner sa v takejto zbierke ani raz nevyskytlo. Ani meno prezidenta Michala Kováča.

Utajení svedkovia prehovorili

S Oskarom Fegyveresom sa v zahraničí dvakrát po smrti Róberta Remiáša kontaktovali aj Lubor K. A Miloš L.

26.júla 1996 som s nimi za Fegyveresom cestovala aj ja. S Fegyveresom sme sa stretli v Prahe. Nakrútili sme tam videozáznam, ten neskôr zneužila televízia VTV, (ktorej vlastníkom bol privatizér z HZDS) na štvavú kampaň proti prezidentovi Kováčovi a Oskarovi Fegyveresovi pod názvom Utajení svedkovia prehovorili.

Hoci vo videozázname, pri ktorom som bola aj ja, sa po celý čas rozprávalo o sledovaní Remiáša, Miloš L. A Lubor K. v Utajených svedkoch tvrdili čosi, o čom vôbec nebola reč. A to, že prezident Kováč dal pre Oskara Fegyveresa za jeho výpoveď milión šilingov. Neprekážalo im ani trochu, že v tom istom dokumente Utajení svedkovia prehovorili zmenili aj pôvodcu milióna šilingov a zdôraznili iné meno, citujem:

„Boli sme svedkami, ako Marián K. priniesol peniaze sprostredkovateľovi, ktorý vlastne akože nakontaktoval Róberta Remiáša, akože na osoby, ktoré boli ochotné zaplatiť za túto výpoveď.“

Reakcia Fegyveresa

Oskar Fegyveres na jeseň v roku 1997 pre knihu Únos prezidentovho syna rezolútne poprel, že by čokoľvek z toho bola pravda. Doslova povedal:

„Nič nie je pravda, čo o nás tvrdia. Žiadne peniaze som od prezidenta nedostal.“

Fegveresa navyše veľmi mrzelo, že Lubor K. A Miloš M. vplietli do celého vtedy už zavraždeného Róberta Remiáša:

„Veľmi dobre vedeli, že je to klamstvo, voči ktorému sa mŕtvy Robo už nemôže brániť.“

Meno Kočnera

Za zmienku stojí, že v súvislosti s peniazmi sa v tvrdení utajených svedkov objavilo meno Marián Kočner. Všetci relevantní v čase vysielania paškvilu Utajení svedkovia prehovorili toto tvrdenie popreli.

Medzi nimi v prvom rade prezident Kováč, ktorý pre knihu Únos prezidentovho syna pdčiarkol:

„Ani prostredníctvom Miloša M. A Lubora K., ani prostredníctvom žiadnej inej osoby som nijaké peniaze Oskarovi Fegyveresovi nedával.“

Marián Kočner a Technopol

Pripomeňme si, že približne pol roka pred únosom denníky so stopercentným vlastníctvom HZDS, spustili štvavú kampaň voči Kováčovi mladšiemu, lebo sa vraj ako pracovník Technopolu podieľal na medzinárodnom finančnom podvode, spáchanom voči tomuto vtedy štátnemu podniku.

Aj keď Kováč mladší podvod na Technopole ani len nemohol spáchať, pretože v čase realizovania podvodu v Technopole nepracoval a ani s ním nemal žiadne kontakty.

Lenže v Mníchove v novembri 1994 Peter Krylov, ktorý už bol právoplatne za tento podvod odsúdený a uväznený, náhle rozšíril svoju výpoveď a za svojho komplica prekvapujúco označil Kováča mladšieho. Kvôli tomu bol na Kováča mladšieho vydaný medzinárodný zatykač.

Spolu s Kováčom mladším bol na Slovensku z podvodu obvinený medzi iným aj Marián Kočner, ktorý sa v tom čase staval do pozície ďalšej obete falošných obvinení Vladimíra Mečiara.

Udelenie milosti

Po neúspešných pokusoch dokázať svoju nevinu sa Kováč mladší rozhodol vycestovať do Nemecka a tam sa podrobiť vyšetrovaniu. V júni 1996 mu ale na slovensko rakúskej hranici odobrali pas s vysvetlením, že je obvinený aj na Slovensku.

Najmä kvôli tomu, že sa na Slovensku vyšetrovanie Technopolu dialo maximálne neférovým spôsobom a navyše slovenské orgány odobratím pasu znemožnili Kováčovi mladšiemu vycestovať do Nemecka a podobriť sa tam súdnemu konaniu, sa prezident Kováč rozhodol udeliť milosť šiestim obvineným v kauze Technopol, teda aj Mariánovi Kočnerovi a pravdaže aj svojmu synovi Michalovi Kováčovi mladšiemu

Kúpená amnestia

Ak by sme sa bavili o správnosti podobne udelenej milosti, hovorili by sme o totálnej bezmocnosti hlavy štátu zabezpečiť spravodlivé policajné vyšetrovanie pre občanov Slovenska, zahŕňajúc v tom aj vlastného syna.

Nie je to pravdaže správne a hlava žiadneho štátu, v ktorom funguje právny systém, by čosi podobné nemala urobiť.

Lenže na Slovensku právny systém nefungoval. V neprávnom štáte bolo podobné udelenie milosti východiskom, ako sa dopracovať k spravodlivosti. Michal Kováč mladší nadobudol pas a vzápätí vycestoval do zahraničia, aby ho vyšetrovali nemecké kompetentné orgány. Mníchovský súd ho v roku 2 000 ho celkom oslobodil spod obžaloby.

Jednoznačne teda zo sledu udalostí vyplýva, že nešlo o žiadnu kúpenú amnestiu, a už vôbec nie o vplyv Mariána Kočnera.

Prezident Kováč a prezidentské právomoci Mečiara

V recenzii Čo má Kočner spoločné s únosom Kováča? autor uvádza, že ak je kúpená amnestia pravda, čo je podľa neho ťažko dokázať:

„…tak nie Mečiar, ale Kováč, stelesnenie akože lepšieho Slovenska, začal s ohýbaním prezidentských právomocí a mohol tým inšpirovať Mečiara.“

Ibaže nie je zďaleka také ťažké dokázať, že to nie je pravda, ako si autor recenzie myslí. Stačí si urobiť rešerš z analýz, reportáží a kníh, ktoré sa zaoberajú únosom a kauzou Technopol.

Už nehovoriac o tom, že ohýbať právomoci verejného činiteľa sa Mečiar nemusel učiť od nikoho. Dôkazom je nielen diskreditácia prezidenta Kováča, privatizačné kauzy, či samotný únos. Hlavným dôkazom je celkové smerovanie Slovenska počas Mečiarovho premiérovania.

Iróniou osudu navyše ostáva, že prezident Kováč sa dostal s premiérom Mečiarom do konfliktu, ktorý vyústil až do únosu jeho syna, práve preto, že sa vzbúril proti Mečiarovmu totálnemu zneužívaniu moci.

Marián Kočner a únos

Ale vráťme sa ku Kočnerovi. Viac spojív Kočnera s únosom, ako sme menovali, niet. A niet ani priateľstva, stretávania sa, či ovplyvňovania prezidenta Kováča Mariánom Kočnerom. Je naozaj zbytočné pripisovať Kočnerovi udalosti, v ktorých nefiguroval. Úplne stačia kauzy, v ktorých dokázateľne hral hlavnú úlohu.

A ešte ku Kočnerovmu pobočníkovi

Predsa len má Kočner s prípadom ešte čosi spoločné. Cez svojho pobočníka Tótha. Ten ale radšej oživuje staré siskárske bludy, ktoré mali zdiskreditovať prezidenta Kováča a presmerovať vinu za únos z príslušníkov SIS kamsi do neurčita, než by sa vracal k tomu, za čo on sám nesie zodpovednosť.

V polovici februára 1996 totiž Tóth na utajenom mieste urobil rozhovor pre Českú televíziu s Oskarom Fegyveresom. Na určené miesto ho priviezol na svojom aute Róbert Remiáš. Tóth nakrútil príchod Remiášovho auta a aj to, ako z neho Fegyveres vystupuje. V zábere, ktorý Česká televízia odvysielala, bola ľahko čitateľná ešpézetka auta.

Iba niekoľko dní po odvysielaní rozhovoru Remiáš dostal predvolanie na políciu, kde už úradoval Mečiarom dosadený vyšetrovateľ Jozef Číž. Ten Remiáša žiadal, aby mu sprostredkoval kontakt s Fegyveresom.

Posledný aprílový deň bol Róbert Remiáš zavraždený v svojom aute. Všetko nasvedčuje tomu, že ho zavraždili, lebo robil Fegyveresovi spojku.

Samotný Tóth na jeseň 1997 priznal pre knihu Únos prezidentovho syna: „Pri nakrúcaní rozhovoru pre Českú televíziu došlo k fatálnej chybe. Hovoril som českému štábu, že Róbertovo auto v zábere nesmie byť. Bola to zrejme čiastočne aj moja chyba, že Róbertovo auto v zábere ostalo.“

Dnes už je zbytočné uvažovať nad tým, či by Remiáš ostal nažive, keby k tejto chybe nedošlo. Jednoznačným ostáva, že ak by bolo Slovensko právnym štátom, Remiáš by žil.

A nik by nebol zvedavý ani na klamstvá Tótha.

Teraz najčítanejšie